Firmy stenčujú rozpočty na vzdelávanie na nasledujúci rok. Na druhej strane posilňujú zručnosti svojich interných lektorov a aj mňa tento týždeň čakali školenia lektorských zručností.

Dve rôzne firmy, rovnaká téma a otázka, ako vypúšťať zo školenia ľudí, ktorí vedia, čo majú vedieť.

Ako to dosiahnuť?
Nejde o informácie.
Nejde iba o skúsenosť.

Nestačí dať ľudí do modelovej situácie.
Nestačí zahrať hru.
Nestačí čo najvernejšie nasimulovať pracovnú realitu.

Preto nemám vo všeobecnosti rada „teambuildingy“.
Ľudia postavia vežu. Prejdú cez laná. Zachránia imaginárnu firmu. Nasmejú sa. Urobia si fotku.
A idú domov.
Lenže čo sa vlastne naučili?

Akákoľvek aktivita sama osebe nemusí nič zmeniť.

Je to podobné ako v súkromí

Poznám ľudí, ktorí majú za sebou množstvo skúseností, a napriek tomu opakujú stále tie isté chyby.
Znovu si vyberú podobného partnera.
Znovu sa dostanú do rovnakého konfliktu.
Znovu ustúpia, hoci nechceli.
Znovu vybuchnú a potom to ľutujú.
Prečo?

Pretože samotná skúsenosť nás ešte nemusí nič naučiť.
To, čo nás môže posunúť, je UVEDOMENIE.

Schopnosť zastaviť sa a položiť si otázky:
• Čo sa vlastne stalo?
• Čo som v tej chvíli cítil?
• Prečo som zareagoval práve takto?
• Čo som sa snažil získať, čomu som sa chcel vyhnúť?
• Kde inde vo svojom živote sa správam podobne?

Jedným z najväčších umení lektora – a mimochodom aj kouča či terapeuta – je facilitovať uvedomenie.

Vedieť po skúsenosti urobiť kvalitný debrief – rozbor toho, čo sa práve udialo.

Čo bol môj cieľ?
Do akej miery som ho dosiahol?
Čo mi fungovalo?
Kde som sa zasekol?
V ktorom momente si pocítil najväčšie napätie?
Ktoré momenty najviac ovplyvnili výsledok?
Prečo som postupoval práve takto?
Aký vzorec správania sa tu objavil?

A potom príde najdôležitejšia otázka:
Kde presne toto robím aj v živote/práci?

A ešte stále nie sme na konci.
Pretože cieľom nie je ani samotné uvedomenie.
Cieľom je otázka:
Čo na základe toho zajtra urobím inak?

Vtedy sa z hry stáva učenie.

Pre mňa je totiž zážitok iba surovina.
Debrief je miesto, kde ju spracujeme na poznanie.

Cieľom nie je mať skúsenosť.

Cieľom si je niečo uvedomiť a na základe tohto uvedomenia upraviť správanie v praxi.

Lektor sa stáva asistentom pôrodu uvedomenia.

Majstrovstvo lektora sa niekedy neskrýva v dokonalej prezentácii ani v bombastickej aktivite.
Skrýva sa v dobre položených otázkach po nej.

A práve toto sme drilovali v rámci jedného tréningu lektorských zručností. Ako viesť diskusiu po hre, modelovej situácii… ako zo situácie vyťažiť maximum.
Lebo majstrovstvo lektora sa skrýva aj v tejto drobnosti.

★★★

Ak sa chcete naučiť viesť debrief, sme tu pre vás.

Príspevok SKÚSENOSŤ nie je to najdôležitejšie. Ide o niečo iné… je zobrazený ako prvý na Ivana Miklovič.

On miluje šport. Víkendy najradšej trávi na bicykli, v horách alebo v posilňovni.
Ona miluje knihy. Dokáže celé hodiny čítať, túlať sa po galériách alebo len tak sedieť s kávou.

On neprečítal knihu už niekoľko rokov. Ona si nevie predstaviť, že by dobrovoľne odbehla desať kilometrov.

Na prvý pohľad dva úplne odlišné svety.
A predsa im to môže výborne fungovať.
Pretože to najdôležitejšie ich spája. Len to nie je na prvý pohľad vidieť.

Obaja vnímajú rodinu ako bezpečný prístav. Miesto, kam sa chcú vracať zo svojich výletov do sveta. Miesto, ktoré si chránia a na ktorom im záleží.

Obaja si vážia vernosť, dôveru a stabilitu. Rešpektujú, že každý potrebuje aj svoj vlastný priestor. A keď príde problém, obaja chcú hľadať cestu k sebe, nie od seba.
Majú odlišné záujmy, ale podobnú predstavu o tom, čo je v živote skutočne dôležité.

A teraz si predstavte iný pár.
Obaja milujú rovnaké filmy. Dokážu celé večery vášnivo diskutovať o psychológii, politike či biznise. Majú podobný humor, spoločných priateľov a radi cestujú na rovnaké miesta.
Okolie o nich hovorí: „Tí dvaja sa naozaj našli.“
A po niekoľkých rokoch príde rozchod.
Nikto nechápe prečo.

Lenže pod povrchom žili dvaja ľudia s úplne odlišnou predstavou o partnerstve.
Pre jedného bola najväčšou hodnotou stabilná rodina, vernosť a istota jedného celoživotného vzťahu. Druhý túžil po slobode objavovať aj ďalšie romantické či sexuálne vzťahy. Nechcel žiť v tradičnom monogamnom partnerstve.

Ani jedna predstava nemusí byť sama osebe nesprávna. Problém nastáva, keď jeden človek potrebuje niečo, čo druhý nechce alebo nedokáže žiť.

Rozumeli si v periférnych potrebách. Ale nerozumeli si v jadrových potrebách.

Čo nás teda v skutočnosti spája?

V partnerských vzťahoch je užitočné rozlišovať medzi tým, čo máme radi, a tým, čo je pre nás skutočne dôležité – cez čo nejde vlak (medzi kľúčovými potrebami a periférnymi potrebami).

Predstavte si dve vrstvy, ktoré ovplyvňujú partnerskú kompatibilitu.

1. PREFERENCIE – Čo mám rád? Čo mi vie spríjemniť život?

Obidvaja máme radi knihy, filmy a vieme viesť dlhé diskusie o myšlienkach, ku ktorým nás podnietili. Obidvaja milujeme gastro zážitky a tešíme sa na objavovanei nových chutí. Obidvaja sme boli v Austrálii, hoci sme sa nepoznali (A v tom momente vám prebehne hlavou: ´Aká náhoda! Alebo žeby znamenie osudu, že k sebe patríme?´)

Spoločné znaky, ktoré sú viditeľné. Preto ich pri zoznamovaní veľmi preceňujeme. Nájdeme spoločné záujmy a máme pocit, že sa k sebe neskutočne hodíme.

No v hĺbke ide o niečo iné – o oveľa dôležitejšiu zhodu…

2. JADROVÉ PSYCHOLOGICKÉ POTREBY / HODNOTY – čo k svojej spokojnosti kľúčovo potrebujem?

Niektoré rozdiely vieme preklenúť kompromisom. Iné len veľmi ťažko.

Ak jeden po rodičovstve túži a druhý ho odmieta – nemôžete mať polovicu dieťaťa (buď ho budete mať, alebo nie).
A ak jeden potrebuje výlučný partnerský vzťah a druhý je fanúšikom otvorených vzťahov, nestačí, že obaja milujú taliansku kuchyňu (nedá sa byť verný v jeden týždeň a v druhý striedať partnerov. Buď som alebo nie som verný).

Čo pre mňa znamená vernosť? Aké miesto má v mojom živote rodina? Čo považujem za nevyhnutnú súčasť partnerstva? Chcem deti alebo nie?

Ako chceme žiť?

• veľa cestovať (zážitky) / byť doma (istota, bezpečie)
• míňať (užiť si) / sporiť (pripraviť sa na…)
• žiť v meste / na vidieku
• kariéra / rodina
• veľa spoločného času / veľa vlastného priestoru

Tu už rozdiely začínajú bolieť viac.

Rozdielnosť sama osebe nie je problém.
Problém môže nastať, keď sa rozchádzame v jadrových / kľúčových potrebách.

Ak vznikajú hádky na tejto úrovni, nehádajú sa len o tému „mať čas pre seba“, “vernosť”…
Každý sa snaží ochrániť niečo, čo je pre neho dôležité.

Kým prvá vrstva (preferencie – periférne potreby) sú vyjednateľné, dokážeme v nich robiť ústupky (nemusíš so mnou behať, aby si bol dobrý partner, nemusíš rád čítať knihy, aby sme spolu dokácali fungovať..), druhá vrstva nás vie buť podržať, alebo dostať od seba (otvorené vzťahy vs. monogamný vzťah, dobrovoľná voľba nemať deti vz. bez detí si neviem predstaviť život).

Druhá vrstva je esenciálna zmes, lepidlo, ktoré drží spolu aj navonok nezlúčiteľné páry.

Ako zistiť, ako je to vo vašom vzťahu?

Urobte si s partnerom malé cvičenie.
Každý sám za seba dokončite tieto vety:

1. Vo vzťahu sa cítim skutočne dobre, keď…
Čo sa vtedy deje? Čo partner robí? Čo prežívate?

2. Najviac ma zraňuje, keď…
Čoho sa vtedy dotýka partnerovo správanie? Čo vám v tej chvíli chýba?

3. Bez čoho si nedokážem predstaviť dlhodobo spokojný vzťah?
Je to vernosť? Sloboda? Dôvera? Blízkosť? Rešpekt? Spoločné rozhodovanie? Stabilita? Podpora?

4. V čom dokážem urobiť kompromis a na čom už nie?
Môžem akceptovať, že partner nechodí so mnou do divadla. Ale dokážem akceptovať, že máme zásadne odlišný názor na vernosť, deti alebo spoločnú budúcnosť?

5. Aký život chceme spolu vytvoriť?
Nielen čo chceme zažiť tento víkend. Ale ako chceme žiť o päť, desať či dvadsať rokov.

Potom si odpovede navzájom prečítajte.
Nie preto, aby ste rozhodli, kto má pravdu.
Ale aby ste lepšie spoznali človeka, s ktorým žijete.

Možno zistíte, že vás spája oveľa viac, než ste si mysleli.
Možno pochopíte, prečo váš partner reaguje na niektoré situácie tak citlivo.
A možno objavíte rozdiely, o ktorých ste doteraz nikdy otvorene nehovorili.
Aj to môže byť začiatok dôležitého rozhovoru.

Niektoré rozdiely sa dajú preklenúť porozumením a dohodou. Iné vyžadujú ťažké rozhodnutia.

Nemusíte milovať to isté. Dôležité je, aby ste sa zhodli v kľúčových potrebách

Spoločné záujmy sú príjemné. Dávajú nám možnosti, ako tráviť čas, o čom sa rozprávať, čo spolu zažívať.
Samy osebe však nie sú zárukou spokojného vzťahu.

A rozdielne záujmy rozhodne nie sú predpoveďou jeho neúspechu.
Môžeme kráčať rôznymi cestami a pritom sa vracať do toho istého domova.
Ale ak jeden z nás chce budovať domov a druhý nechce mať žiadne stále miesto, nestačí, že obaja milujeme rovnaký výhľad z okna.

Keď nabudúce budete premýšľať o svojom vzťahu, skúste si položiť trochu inú otázku.
Nie iba: „Čo všetko máme spoločné?“

Ale predovšetkým:
„Čo je pre každého z nás také dôležité, že by sme bez toho nedokázali byť vo vzťahu dlhodobo spokojní?“

Pretože dobrý vzťah nie je o tom, že dvaja ľudia chcú vždy to isté. Je o tom, že rozumejú tomu, čo je pre druhého dôležité, a sú ochotní vytvárať život, v ktorom majú miesto obaja.

Spoločné záujmy vytvárajú príjemné večery.
Spoločné jadro pomáha prežiť nepríjemné roky.

Pretože keď príde choroba, finančná kríza, vyčerpanie, starostlivosť o deti či starnúcich rodičov, nebude až také dôležité, či obaja milujete rovnaké filmy.
Oveľa dôležitejšie bude, či sa dokážete oprieť jeden o druhého. Či ste ochotní spolupracovať, rešpektovať svoje potreby a hľadať spoločnú cestu.

A tak možno pri výbere partnera, ale aj v dlhoročnom vzťahu, stojí za to klásť si trochu iné otázky.
Nielen: „Čo všetko máme spoločné?“
Ale aj:
„Čo je pre nás také dôležité, že si to chceme vo vzťahu chrániť za každých okolností?“

A ešte jednu, možno oveľa náročnejšiu:
„Viem, čo si môj partner vo svojom vnútri najviac chráni?
Pomáham mu to chrániť, alebo mu to svojím správaním nevedomky ohrozujem?“

Pretože na povrchu sa stretávajú naše záujmy.
V hĺbke sa stretávajú naše potreby, hodnoty a predstavy o živote.

A práve tam často zisťujeme, či spolu dokážeme nielen stráviť pekný víkend, ale aj vybudovať spoločný život.

Príspevok VZŤAHY – TO, ČO VÁS DALO DOKOPY, NEMUSÍ BYŤ TO, ČO VÁS UDRŽÍ SPOLU je zobrazený ako prvý na Ivana Miklovič.

Áno. Ďalšie. :)

Hoci mám v tomto prístupe za sebou už 177 hodín štúdia a čochvíľa končím komplexný päťročný psychoterapeutický výcvik, stále som cítila, že mi v terapeutickej výbave chýba pár dielikov.
A tak som sa prihlásila na ďalšie 1,5-ročné štúdium.

Možno to súvisí aj s tým, ako som sa kedysi učila lektorovať.

Keď som začínala, dostala som od života niekoľko veľmi dobrých kariet.
Slovak Telecom vtedy bral rozvoj interných lektorov naozaj vážne. Absolvovali sme množstvo tréningov a keď sme práve nelektorovali a vo firme školil externý lektor, mohli sme sa zúčastniť školenia, načerpávať know-how a inšpirácie.

A potom prišiel ešte väčší bonus.
V začiatkoch sme lektorovali vo dvojiciach.
Mňa život spojil s Erika Jurčová.
Ona bola ostrieľaná lektorka. Ja začínajúci zajačik.

Počas každého školenia sme si zapisovali poznámky na svoju prácu, lektorské vstupy.
A keď za posledným účastníkom zapadli dvere, sadli sme si a analyzovali:
Čo bolo dobré?
Čo by si nabudúce urobila inak?
Čo som si možno sama vôbec nevšimla?

Dodnes to považujem za jeden z najrýchlejších akcelerátorov môjho profesionálneho rastu.
Pretože existujú veci, ktoré sa z knihy nenaučíte.
A existujú veci, ktoré na sebe jednoducho nevidíte.

Dnes tú istú stratégiu používam pri svojej terapeutickej práci.
Rozdiel je len v tom, že školenia si platím sama.

Terapie vo dvojacich nevedieme a práve preto som chcela pokračovať v štúdiu, kde sú súčasťou práce intervízie, supervízie, modelové situácie, tréning terapeutických rozhovorov a spätná väzba.

Pretože nechcem len zbierať ďalšie certifikáty.
Chcem sa učiť „remeslo“.

A pri remesle nestačí vedieť.
Treba skúšať.
Pokaziť.
Dostať spätnú väzbu.
Pochopiť.
Zmeniť prístup…

Čím dlhšie pracujem s ľuďmi, tým viac si uvedomujem ešte jednu vec:
Najnebezpečnejší moment profesionálneho rastu možno neprichádza vtedy, keď nič nevieme.
Ale vtedy, keď už máme pocit, že vieme dosť.

Preto chcem, aby moju prácu ešte stále niekto sledoval.
Aby ma niekto spochybnil.
Aby niekto videl to, čo ja zo svojho uhla pohľadu nevidím.
Chcem byť videná čo najväčším počtom dobrých očí.

Prvý modul máme za sebou.
A ja som si počas neho opakovane hovorila jednu vetu:
´Som tu správne´.

Čaká ma ešte rok a pol (a možno viac…).
A úprimne?
Teším sa aj na chvíle, keď zistím, že niečo, o čom som bola presvedčená, že robím dobre, sa dá robiť oveľa lepšie.

Pretože možno práve tam začína skutočný rast:
nie keď pribúdajú odpovede,
ale keď sme stále ochotní nechať si ukázať svoje slepé miesta.

Príspevok CHCEM, ABY MOJU PRÁCU VIDELO ČO NAJVIAC OČÍ je zobrazený ako prvý na Ivana Miklovič.

Upozorníte teenagera:
„Vonku je 5 stupňov. Daj si dlhé nohavice.“
Ale jeho teenagerská krv, image alebo jednoducho potreba rozhodovať o sebe sú silnejšie.
Vybehne do školy v kraťasoch.
Na druhý deň pokašlieva, nabehne teplota…

Práve dostal lekciu, ktorú mu žiadna prednáška nedá.

Skúsenosť je často to,
čo získame vtedy,
keď nezískame to, čo sme pôvodne chceli.

O tom je metóda prirodzených dôsledkov.
Človeka nechránime pred každým nepríjemným následkom jeho rozhodnutí.
Ak dôsledok nie je nebezpečný alebo nezvratný, dovolíme realite, aby mu poskytla spätnú väzbu.

Neurobil si úlohu? Musíš vysvetľovať v škole.
Zabudol si si desiatu? Budeš do obeda hladný.
Minul si peniaze hneď prvý týždeň? Do ďalšieho vreckového si budeš musieť vystačiť bez nich.

KAŽDÉ ROZHODNUTIE PRINÁŠA DÔSLEDKY.

A teraz to prenesme do práce.
Možno už mesiace upozorňujete:
„Toto potrebujeme vyriešiť.“
„Ak neurobíme X, vznikne problém.“
„Tento proces takto dlhodobo nevydrží.“

Opakujete to na poradách.
Píšete maily.
Upozorňujete.
A nič.

Tak to nakoniec opäť zachraňujete vy.

Zoberiete si prácu navyše.
Obvoláte ľudí.
Dorobíte cudziu úlohu.
Zaplátate dieru.
Firma ide ďalej.

A paradox?
PRÁVE TÝM NIEKEDY POMÁHATE SYSTÉMU, ABY SA NEMUSEL ZMENIŤ.

Pretože dôsledky problému sa nikdy naplno neukážu. A ostatní nemajú dôvod niečo meniť.
Pretože problém vždy niekto zachytí skôr, než začne skutočne bolieť.

Niekedy je preto múdre prestať preberať zodpovednosť za veci, ktoré patria iným.
Nie zo zlomyseľnosti.
Nie preto, aby sme mohli povedať:
„Vidíte? Ja som vám to hovorila.“

Ale preto, že keď stále utierate vodu z podlahy, nikto nezačne hľadať, kde prasklo potrubie.

Niekedy je potrebné nechať veci dopadnúť.
Samozrejme, nie tam, kde hrozí poškodenie zdravia, bezpečnosti, existencia firmy či nezvratná škoda.

Ale tam, kde sme sa stali permanentným záchranným systémom pre druhých.

Zdravie si často začneme vážiť až po chorobe.
Domov až vtedy, keď ho na čas nemáme.
Peniaze až po období, keď musíme počítať každé euro.

Niekedy až dôsledok ukáže človeku to, čo sto upozornení nedokázalo.
Hodnotu, hranice a dôsledky často nechápeme cez vysvetľovanie, ale cez kontrast a vlastnú skúsenosť.

Máme tendenciu myslieť si:
„Keď to nechám tak, celé sa to zrúti.“
Možno.

Ale možno sa to nerúti ku katastrofe.
Možno sa to rúti k prebudeniu.

Preto si niekedy položte nepríjemnú otázku:
Čo dnes zachraňujem, čo už dávno nemám zachraňovať?
Komu svojím zachraňovaním nedovoľujem dospieť, prevziať zodpovednosť alebo konečne uvidieť dôsledky vlastných rozhodnutí?

Nie všetko treba opraviť.
Nie všetko treba zachytiť.
A nie všetko, čo padá, treba držať.

Niekedy je potrebné ustúpiť a nechať realitu urobiť svoju prácu.

Príspevok METÓDA PRIRODZENÝCH DÔSLEDKOV – poznáte ju? je zobrazený ako prvý na Ivana Miklovič.

Klient si povzdychol: „ Ja ani neviem, čo odovzdať svojím deťom. Kedysi sa dedilo povolanie – know- how z generácie na generáciu.
Teraz to už neplatí.
Dedili sa rady do života. Tie už nefungujú.
Čo im odovzdám ja?“.

Nie je práve ADAPTABILITA a SCHOPNOSŤ ZVLÁDAŤ ZMENU tou schopnosťou, ktorú by sme mali učiť naše deti?
Schopnosť rozpoznať, kedy niečo končí. Nepopierať signály (na pracovnom trhu, vo vzťahu, v mojich schopnostiach, že už niečo zaniká.

Naučiť sa schopnosť, ktorú nás nikto neučil: ako zvládať obdobia neistoty – hmly.
Najťažšia časť zmeny často nie je to, čo sa stalo. Najťažší je priestor medzi tým, čo už neplatí, a tým, čo ešte nevieme.

Rozídem sa. Viem, že tento vzťah skončil. Neviem, či ešte niekoho stretnem.
Stratím prácu. Viem, že túto prácu už nemám. Neviem, kedy a akú nájdem.
Odsťahujem sa. Viem, odkiaľ odchádzam. Neviem, či sa inde budem cítiť doma.

A práve toto „neviem“ je psychologicky obrovská téma.

Do akej miery zvládate obdobia neistoty?

David McLain opisuje toleranciu nejednoznačnosti ako kontinuum od averzie k neistote (pomaly až strachu, panike z tohto obdobia) až po príťažlivosť voči situáciám, ktoré sú komplexné, nové alebo nemajú jednoznačné riešenie.

Práve tí, čo nemajú radi neistotu, chcú čím skôr objaviť jasné odpovede. Dať životu čím skôr jasné kontúry.
A tak sa hrnieme do rôznych situácií (ktoré nás vo finále neposúvajú k spokojnosti, ale k opakujúcemu sa vzorcu nespokojnosti):

• Človek po rozchode niekedy nepotrebuje nového partnera. Potrebuje ukončiť neznesiteľné nevedenie. Preto môže skočiť do ďalšieho vzťahu.
• Človek po strate práce prijme prvú ponuku, ktorá sa mu naskytne, hoci v hĺbke tuší, že toto nie je to, po čom túži.
• Preto sa niekto stále pýta kamarátov: „Myslíš, že sa ešte ozve?“

Nie vždy hľadáme informáciu. Niekedy hľadáme anestéziu proti neistote.

Je mnoho techník, ako sa naučiť zvládať neistotu.

Základnou je však spomaliť a naučiť sa v „hmle“ LEN BYŤ
Netlačiť na výsledok „musí sa to hneď vyjryštalizovať“, musím hneď mať odpoveď, vedieť, ako ďalej.
Nie, len byť.

Menej rýchlosti.
Viac pozornosti.
Menej veľkých rozhodnutí.
Viac malých krokov.
Menej potreby „vedieť“.

Poobzerať sa v novom dejstve príbehu svojho života.
Viac dôvery, že ďalší kus cesty sa ukáže, keď sa k nemu priblížime.

Je to podobne, ako keď vstúpite do tmavej miestnosti. Najskôr sa vám zdá, že nič nevidíte. Neskôr si oči privyknú a začínate vnímať kontúry okolia.

A práve v tomto tichu, zastavení sa sa môže udiať niečo nové.
Začínate sa dostávať k sebe. Je to príležitosť vyjasniť si, ako chcem ďalej pokračovať.
Čo chcem robiť.
Resp. ktoré vzorce života sa mi opakujú a prečo (ako klientka, ktorá mi povedala, že každé dva roky mení vzťahy… už od pätnástich rokov je vo vzťahu. Nevie byť sama…).

Každá hmla raz prejde.
Cesta sa stane viditeľnou.

V živote je to podobné. V období neistoty často máme pocit, že nič nie je jasné, nič nemá smer, nevieme, kam ísť. Ale možno problém nie je v tom, že cesta neexistuje.
Existuje.
Len my sa máme zastaviť. Niečo si uvedomiť, nech sa vieme vybrať správnym smerom.

Hmla nás učí jednu veľmi dôležitú vec:
Je to schopnosť povedať si:
„Ešte neviem. Verím, že sa všetko naskladá. Odpoveď príde v správny čas.“

★★★

Michel Dugas a Robert Ladouceur pri práci s chronickými obavami rozlišovali dva typy problémov:
• situácie, s ktorými môžem niečo prakticky urobiť
• a situácie, ktoré dnes vyriešiť nemožno (to je práve obdobie neistoty, nevedenia).

Dôležité je naučiť sa medzi nimi rozlišovať.

Po strate práce:
„Nemám aktualizované CV.“ → problém na riešenie. (Čo je najmenší krok, ktorý môžem v týchto dňoch urobiť?)
„Čo ak si už nikdy nenájdem dobrú prácu?“ → neistota, ktorú dnes nedokážem vyriešiť.

Po rozchode:
„Potrebujem sa odsťahovať.“ → problém na riešenie.
„Čo ak ostanem sama?“ → neistota.

Zmeny na pracovnom trhu:
„V čom sa potrebujem posilniť, aby som aj o rok mal prácu, prinášal hodnotu?“ → problém na riešenie.
„Čo stratím prácu?“ → neistota.

Keď sa človek pokúša riešiť neistotu ako problém, vznikajú hodiny premýšľania bez výsledku.

Umenie je naučiť sa rozlišovať, čo môžem ovplyvniť (urobiť aspoň jeden malý krok) a kedy potrebujem len „byť“.

Zastaviť sa.
Vnímať situáciu.
Sústrediť sa na seba, svoje potreby a počkať si na odpoveď (rozptýlenie hmly), aby sme vedeli vykročiť tým správnym smerom.

Možno toto je to, čo by sme mali naučiť nielen svoje deti, ale v prvom rade seba.

Príspevok AKO ZVLÁDATE OBDOBIA „HMLY“? je zobrazený ako prvý na Ivana Miklovič.

Svet práce sa mení rýchlejšie než vzdelávacie programy. AI vstupuje do každodennej práce, firmy tlačia na výkon a výsledky, mení sa spôsob učenia aj to, za čo budú organizácie ochotné platiť.

Pre HR, L&D a lektorov preto nestačí sledovať, čo je dnes populárne. Dôležité je rozumieť tomu, kam sa trh posúva a čo bude potrebné vedieť zajtra.

V príručke sa dozviete:

• ktoré témy a zručnosti rastú na význame,
• ako AI mení vzdelávanie a prácu lektora,
• prečo sa firmy posúvajú od kurzov k schopnostiam a výkonu,
• ako sa menia formáty vzdelávania,
• čo bude od L&D očakávať biznis,
• a ktoré „skryté trendy“ môžu najvýraznejšie ovplyvniť nasledujúce roky.

Poznať trendy znamená vedieť sa včas pripraviť na zmenu, ktorá sa už začala.

Stiahnite si príručku Trendy v rozvoji a vzdelávaní 2026 a pozrite sa, kam smeruje budúcnosť L&D.

Príručka na stiahnutie:

Nové trendy v rozvoji a vzdelávaní 2026

Príspevok TRENDY V ROZVOJI a VZDELÁVANÍ 2026 je zobrazený ako prvý na Ivana Miklovič.

V terapii ma veľmi často vyhľadávajú klienti práve s témou vzťahov.
Nedávno ku mne prišli tri klientky. Už počas prvých stretnutí otvorili citlivú tému:
„Bola som neverná svojmu partnerovi.“
A potom sa na mňa trochu previnilo pozreli. Akoby čakali, čo bude nasledovať.

Nie. V terapii nie som na to, aby som človeka súdila alebo rozhodovala, či je jeho správanie dobré alebo zlé.
Som tam preto, aby som mu pomohla porozumieť, čo sa v jeho živote vlastne deje. Aby sme spolu začali odmotávať klbko príbehu a postupne sa dostali až ku koreňom.

Prečo totiž niekto v kríze otvorí rozhovor s partnerom, niekto sa uzavrie – a niekto prekročí hranicu vzťahu?
Čo sú najčastejšie motívy nevery?
Ako je možné, že niektorí ľudia siahnu práve po tejto „karte“?
Prečo niekto unesie prázdno, frustráciu či krízu – a niekto do vzťahu privedie tretieho človeka?

Rada chápem veci a súvislosti.
A tak som sa pustila do pátrania.

Najviac ma zaujal prístup psychoterapeutky Esther Perel, ktorá roky pracuje s pármi po nevere, s nevernými aj podvedenými partnermi.

Je nevera zrkadlom vzťahu?

Jedna časť odborníkov na čele s Esther Perel, Dylan Selterman, Justin Garcia či Irene Tsapelas tvrdí, že nevera môže súvisieť s osamelosťou, sexuálnou frustráciou, konfliktmi alebo emocionálnym odcudzením. Upozorňujú však na dôležitú vec: Neveru nemožno vysvetliť iba tým, že „doma niečo nefungovalo“. Neverní bývajú aj ľudia, ktorí svojho partnera milujú, nechcú zo vzťahu odísť a svoj vzťah dokonca hodnotia ako dobrý.

Na druhej strane veľká longitudinálna štúdia približne 1 000 prípadov nevery (Stavrova, Pronk, Denissen) ukázala, že u neverného aj podvedeného partnera často už pred neverou postupne klesala kvalita vzťahu a osobná pohoda. Nevera sa totiž často nezačína v momente, keď sa objaví tretí človek. Začína sa oveľa skôr – v tom, čo si nesieme, čo nám chýba a čo s tým dokážeme alebo nedokážeme urobiť.

Ako tomu teda rozumieť?

Najčastejšie motívy a psychologické súvislosti nevery možno pre väčšiu prehľadnosť zoskupiť do dvoch širších oblastí:

★ STARÉ ZRANENIA A NAUČENÉ VZŤAHOVÉ VZORCE

Do partnerských vzťahov nevstupujeme ako čistý list.
Prinášame si do nich skúsenosti z detstva, rodinné modely, spôsob, akým sme zažívali blízkosť, prijatie či odmietnutie, ale aj strach z opustenia, hanbu, nízku sebahodnotu či potrebu potvrdenia vlastnej hodnoty.

Skrátka – niečo zo svojej minulosti si prinášame aj do dnešných vzťahov.

Významnú úlohu môže zohrávať aj naša vzťahová väzba – attachment.

• Pri úzkostnej vzťahovej väzbe človek silno túži po blízkosti, ale zároveň sa bojí odmietnutia a opustenia. Môže preto intenzívnejšie vyhľadávať uistenie, pozornosť a potvrdenie, že je milovaný, žiaduci a dôležitý.
• Pri vyhýbavej vzťahovej väzbe môže byť problém opačný. Prílišná blízkosť môže vyvolávať nepohodu alebo pocit straty slobody. Človek si preto drží odstup, ťažšie hovorí o svojich potrebách a emóciách a blízkosť môže hľadať spôsobom, ktorý ho menej „zväzuje“.

Ani jeden typ väzby automaticky nevedie k nevere. Môže však ovplyvniť, ako človek zvláda blízkosť, neistotu, odmietnutie a vlastnú sebahodnotu.

A práve tu sa dostávame k zaujímavému paradoxu:
To, čo nám kedysi pomáhalo chrániť sa, nám môže v dospelom vzťahu začať škodiť.

Človek si môže vytvoriť napríklad tieto mechanizmy:

• Strach z blízkosti: „Keď sa príliš pripútam, môžem byť zranený.“ Tretia osoba pomáha vytvoriť bezpečný odstup. Keď sa hlavný vzťah začne prehlbovať, môže v človeku paradoxne narastať napätie. Aféra potom môže nevedome slúžiť ako spôsob, ako si blízkosť „regulovať“ a nemať všetky emócie vložené do jedného vzťahu.

• Strach z opustenia: „Aj tak ma raz necháš.“ Človek si vytvorí poistku – alebo opustí ako prvý. Tretí človek môže prinášať pocit, že nezostanem úplne sám, ak sa môj vzťah rozpadne. Niekedy ide aj o spôsob, ako získať kontrolu nad tým, čoho sa človek najviac bojí.

• Nízka sebahodnota: „Potrebujem vedieť, že som stále žiadúci.“ Záujem nového človeka funguje ako dávka potvrdenia. Komplimenty, flirt či sexuálny záujem na chvíľu vytvoria pocit: Som atraktívny. Mám hodnotu. Ešte o mňa niekto stojí. Problém je, že toto potvrdenie prichádza zvonka a jeho účinok býva krátkodobý.

• Hanba a potreba validácie: „Keď ma niekto chce, aspoň na chvíľu sa cítim hodnotný.“ Pri hlbšej hanbe nejde iba o pochybnosť „Som dosť dobrý?“, ale až o vnútorný pocit „So mnou je niečo zle.“ Obdiv a túžba druhého človeka môžu tento bolestivý pocit na chvíľu prekryť.

• Naučená dvojkoľajnosť: doma žijem jednu svoju časť, mimo domu inú. Človek sa už skôr v živote naučil oddeľovať svoje „prijateľné“ a „neprijateľné“ časti. Doma môže byť zodpovedný, poslušný, spoľahlivý, zatiaľ čo mimo domova si dovolí slobodu, rebelstvo, sexualitu či spontánnosť, ktoré v hlavnom vzťahu potláča. Postupne tak vznikajú akoby dva paralelné svety – jeden oficiálny a druhý tajný. Nevera potom nemusí byť iba o treťom človeku, ale aj o priestore, kde si človek dovolí žiť tú časť seba, ktorú inde neukazuje.

• Traumatické opakovanie: nevedome vstupujem do situácií, ktoré pripomínajú moje staré zranenia. Človek môže nevedome znovu vytvárať situácie, ktoré sa podobajú na jeho staré zranenia. Ak napríklad v minulosti zažíval neistotu, odmietanie, nedostupného rodiča alebo nestabilnú blízkosť, môže ho v dospelosti priťahovať podobne nedostupný či komplikovaný partner.
Psychika akoby sa vracala k známemu príbehu s nádejou, že tentoraz dopadne inak.
Nevera potom môže byť súčasťou opakovania starého vzorca – napríklad znovu zažiť zakázanú, neistú alebo nedostupnú lásku, v ktorej sa mieša túžba, strach aj napätie.

• Sex alebo zaľúbenie ako regulácia emócií: intenzívna pozornosť, flirt, sex či zamilovanosť môžu na chvíľu prekryť nepríjemné vnútorné stavy – prázdnotu, úzkosť, hnev, hanbu, osamelosť alebo stres.
Človek sa vďaka tomu na chvíľu cíti živší, žiadanejší, pokojnejší alebo hodnotnejší. Problém je, že nejde o skutočné spracovanie emócií, ale o krátkodobú úľavu.
Nevera potom môže fungovať podobne ako iné „rýchle úniky“: neodstráni príčinu nepohody, iba ju dočasne stlmí.

Neexistuje tu však jednoduchá rovnica:
„Mal traumu, preto bol neverný.“

Skôr:
Zranenie mohlo vytvoriť určitý adaptačný vzorec. A tento vzorec môže za určitých okolností zvýšiť zraniteľnosť voči nevere.

★ TÚŽBA PO TOM, ČO MI CHÝBA, ČO SOM STRATIL/A ALEBO ČO SOM NIKDY NEŽIL/A

Ak v prvom okruhu človeka niečo tlačí zozadu, tu ho niečo ťahá dopredu.
„Neutekám iba od niečoho. Idem za niečím.“

Esther Perel hovorí o ´longing and loss´ – o túžbe a strate.
Prostredníctvom aféry môže človek hľadať niečo, čo mu chýba vo vzťahu, v ňom samotnom alebo v jeho živote.

• Môže mu chýbať vo vzťahu blízkosť, záujem, sex, neha, rozhovor či uznanie.
• Môže mu chýbať v ňom samotnom pocit atraktivity, spontánnosť, sexualita, sloboda, odvaha či hravosť.
• A môže mu chýbať v živote novosť, dobrodružstvo, intenzita alebo jednoducho pocit: „Ešte stále naozaj žijem.“

Preel upozorňuje na jednu veľmi zaujímavú vec:
Niekedy človek nehľadá ani tak iného partnera. Hľadá inú verziu seba samého.

Aféra mu môže na chvíľu umožniť zažiť:

• Stratené ja. Roky som matka, otec, manželka, manažér, živiteľ, ten zodpovedný. A zrazu som pri niekom opäť spontánny, erotický, hravý, odvážny. Aféra môže človeku pripomenúť časť seba, ktorú v každodennom živote postupne odsunul. Niekedy teda nejde ani tak o toho druhého človeka, ako o to, kým sa pri ňom zrazu znovu cítim byť.

• Pocit živosti. Po strate, chorobe, životnej kríze alebo s pribúdajúcim vekom sa môže objaviť otázka: Je toto už všetko? To už nikdy nezažijem „motýliky“ v bruchu? Nový vzťah môže priniesť prudký pocit energie, intenzity a návratu k životu. Akoby človek na chvíľu unikol rutine, starnutiu alebo vlastnej konečnosti.

• Novosť a dobrodružstvo. Dlhodobý vzťah prináša bezpečie a predvídateľnosť. Túžbu však často živí aj neistota, fantázia a nepoznané. Práve tajomstvo, očakávanie a nedostupnosť môžu zosilniť príťažlivosť spôsobom, ktorý v známom a bezpečnom vzťahu prirodzene slabne.

• Pocit, že som videný a chcený. Niekedy nejde primárne o sex, ale o skúsenosť: Niekto si ma všimol. Niekto po mne túži. Som pre niekoho výnimočný. Záujem druhého človeka môže na chvíľu prebudiť pocit vlastnej atraktivity, hodnoty a významu.

• Slobodu a autonómiu. Na chvíľu nemusím byť vo všetkých svojich rolách. Môžem byť iba „ja“. Aféra môže vytvárať pocit súkromného priestoru, ktorý nepatrí rodine, práci ani povinnostiam. Človek si v ňom môže dovoliť byť iný, než je vo svojom bežnom živote.

• Neodžitý život. Každou životnou voľbou zároveň zatvárame dvere iným možnostiam. Aféra môže otvoriť fantáziu: Kým by som bol, keby som si kedysi vybral inak? Niekedy človeka nepriťahuje iba konkrétny partner, ale celý alternatívny život, ktorý si s ním začne predstavovať.

Samozrejme, niekedy sú motívy oveľa prozaickejšie: sexuálna frustrácia, dlhodobé emocionálne odcudzenie, hnev, pomsta alebo snaha uniknúť z veľmi kontrolujúceho vzťahu.

Zaujímavý je aj Perelovej postreh, že niektorí ľudia paradoxne nevstúpia do aféry preto, aby zo vzťahu odišli, ale aby v ňom dokázali zostať. To, čo doma dlhodobo nezažívajú, si vytvoria mimo vzťahu – hoci svoje manželstvo opustiť nechcú.

Nazreli sme trochu pod povrch – k tomu, čo môže stáť v pozadí nevery. Nejde však o ospravedlnenie nevery.
Je to pokus porozumieť jej psychologickému významu.

Preto niekedy nestačí otázka:
„Čo ti chýbalo doma?“ / “Čo mal/má tento človek a čo nenachádzaš v základnom vzťahu?”

Oveľa zaujímavejšie môže byť skúmať:
„Kým si pri tom druhom človeku mohol/a byť?“
„Čo si tam zažíval/a, čo si už dlho nezažíval/a?“
„Akú časť seba si tam znovu našiel/a?“

★ … a potom je tu ešte PRÍLEŽITOSŤ

Zranenia ani nenaplnené túžby samy osebe neveru nespôsobia.
Človek ich môže niesť celé roky – a hranicu nikdy neprekročí.
Potom však príde konkrétna situácia:
nový kolega + pracovná cesta + partnerská kríza + alkohol + intenzívna pozornosť + pocit obdivu + možnosť udržať tajomstvo.
A to, čo bolo dlho „pod povrchom“, sa spojí s príležitosťou konať.

Preto je možné sa na tému nevera pozerať cez tri otázky:
1. ZRANENIE – čo si nesiem z minulosti?
Aké strachy, presvedčenia a naučené vzorce ovplyvňujú moje vzťahy?

2. TÚŽBA – po čom dnes túžim?
Čo mi chýba vo vzťahu, v sebe alebo v živote? Čo chcem znovu cítiť?

3. PRÍLEŽITOSŤ – prečo práve teraz a práve s týmto človekom?
Čo vytvorilo podmienky na to, aby som prekročil hranicu?

(Párový teraputi poznajú najčastejšie “príležitosti”: teambuilding, firemná akcia…)

Zjednodušene:
ZRANENIE × TÚŽBA × PRÍLEŽITOSŤ = vyššia zraniteľnosť voči nevere.

Nie nevyhnutnosť.
Nie osud.

Zraniteľnosť.

Toto rozlíšenie je dôležité.

Pochopiť neznamená ospravedlniť

Trauma nie je ospravedlnením.
Nespokojnosť vo vzťahu nie je ospravedlnením.
Ani príležitosť nie je ospravedlnením.

ZA SVOJE ROZHODNUTIA stále nesieme ZODPOVEDNOSŤ. (Nech sa rozhodneme akokoľvek, zaplatíme za to istú daň).

Ale ak zostaneme iba pri otázke:
„Ako si mi to mohol/a urobiť?“
dozvieme sa veľa o bolesti – ale možno málo o tom, prečo sa to vôbec stalo.

V terapii ma preto zaujíma ešte jedna otázka:
„Čo sa v tebe a v tvojom živote dialo, že sa práve nevera stala riešením?“

Pretože keď pochopíme mechanizmus, ktorý človeka doviedol až k prekročeniu hranice, vzniká šanca, že ho nabudúce spozná skôr.

Nevera sa totiž často nezačína v momente, keď sa objaví tretí človek.
Začína sa oveľa skôr – v tom, čo si nesieme, čo nám chýba a čo s tým dokážeme alebo nedokážeme urobiť.

A možno práve toto je rozdiel medzi vysvetlením a výhovorkou:
Výhovorka zbavuje človeka zodpovednosti.
Porozumenie mu ju naopak vracia – pretože keď už viem, čo robím a prečo to robím, môžem sa rozhodnúť inak.

Poznať motívy nevery nesú v sebe aj pozitívne semiačko – vedomie, čomu sa vyhnúť, ak ste sa rozhodli hrať s partnerom „čistú hru“. Môžeme ich označiť ako  „PASCE“, ktorým sa dá do istej miery predchádzať – najmä vtedy, keď ich človek dokáže včas rozpoznať.

Pasca môže byť staré zranenie, ktoré vo mne opakovane spúšťa rovnaký vzorec.
Pasca môže byť dlhodobý hlad po pozornosti, blízkosti či uznaní, o ktorom nehovorím.
Pasca môže byť aj situácia, v ktorej si začnem hovoriť: „Veď sa ešte nič nedeje.“

Práve preto má význam pýtať sa skôr, než sa hranica prekročí:

Čo sa vo mne deje?
Čo mi chýba?
Kde som momentálne zraniteľný/á?
A akú hranicu si potrebujem nastaviť skôr, než bude neskoro?

Lebo nie každej pasci sa dá vyhnúť.
Ale mnohé sa dajú spoznať skôr, než do nich vstúpime…

Želám Vám veľa múdrosti vo vzťahoch.

ZDROJE:

• Esther Perel: Prehodnotenie nevery. Čo nás môže nevera naučiť o láske.
• Esther Perel: The State of Affairs: Rethinking Our Clinical Attitudes Toward Infidelity – odborné materiály.
• Selterman, D., Garcia, J. R., & Tsapelas, I. (2019): Motivations for Extradyadic Infidelity Revisited, Journal of Sex Research.
• Selterman, D., Garcia, J. R., & Tsapelas, I. (2021): What Do People Do, Say, and Feel When They Have Affairs? Journal of Sex & Marital Therapy.
• Stavrova et al. (2023): Estranged and Unhappy? Examining the Dynamics of Personal and Relationship Well-Being Surrounding Infidelity.
• Allen, E. S., & Rhoades, G. K. (2008): Not All Affairs Are Created Equal: Emotional Involvement With an Extradyadic Partner. Dylan Selterman, Justin R Garcia, Irene Tsapelas: Motivations for Extradyadic Infidelity Revisited https://pubmed.ncbi.nlm.nih.gov/29244527/
• Phoebe Coyle, George Van Doorn, Robert Teese, Jacob Dye: Adverse childhood experiences and infidelity: The mediating roles of anxious and avoidant attachment styles: https://pubmed.ncbi.nlm.nih.gov/39586740/
• Nasrin Ghiasi, Dara Rasoal, Arezoo Haseli, Rozhin Feli: The interplay of attachment styles and marital infidelity: A systematic review and meta-analysis: https://pubmed.ncbi.nlm.nih.gov/38163207/
• Stavrova, O., Pronk, T., & Denissen, J. (2023). Estranged and Unhappy? Examining the Dynamics of Personal and Relationship Well-Being Surrounding Infidelity. Psychological Science, 34(2), 143–169. DOI: 10.1177/09567976221116892

Príspevok PREČO SÚ NIEKTORÍ ĽUDIA NEVERNÍ? je zobrazený ako prvý na Ivana Miklovič.

Pri tom nás silne ovplyvňujú spozadia: vzťah s partnerom, rodičmi, deťmi, priateľmi, kolegami… Čím bližší vzťah, tým väčší vplyv na nás má…

Prvé týždne terapií sú za mnou a zisťujem, že klienti prinášajú na 99 % vzťahové témy.

Je fascinujúce ponárať sa do ich príbehov.
Počúvať, s čím sa boria.
Čo ich bolí.
Medzi čím sa rozhodujú.
Čomu vo svojich vzťahoch nerozumejú.

A čoraz viac si uvedomujem jednu vec:

NIKTO NÁM VLASTNE NEDAL NÁVOD NA VZŤAH.
Vo svojej rodine sme videli jeho jednu verziu.
Vo filmoch inú.

Zaľúbia sa.
Prekonajú pár prekážok.
Hudba zosilnie.
Bozk.
Titulky na záver.
Lenže titulky sú často presne to miesto, kde sa skutočný vzťah začína.

NIKTO NÁM NEPOVEDAL,
že aj v dobrom vzťahu PRÍDU OBDOBIA, KEĎ SI NEBUDETE ROZUMIEŤ.

Že vzťah nie je dvojhodinový romantický film, ale skôr seriál na mnoho sezón.
Niektoré diely sú nádherné.
Niektoré nudné.
V niektorých sa bolesť zarýva až do špiku kostí.
A niekedy vôbec netušíte, kam sa dej vyvinie, ako to celé skončí.

NIKTO NÁM NEPOVEDAL,
že hoci ste ženatý či vydatá, svadbou vám NEVYOPERUJÚ SRDCE.
Stále môžete stretnúť niekoho sympatického.
Niekto vás môže priťahovať.
Niekto vás môže vidieť spôsobom, akým vás partner už dlho nevidel.

Otázka nie je, či sa vám to môže stať.
Otázka je:
Čo s tým urobíte?

NIKTO NÁM NEPOVEDAL, že môžeme ČELIŤ NEVERE.
Z jednej alebo druhej strany.

A už vôbec nám nikto nedal návod, ako sa s tým vysporiadať.
Odísť?
Odpustiť?
Zostať?

Čo s pocitmi viny, ak ste sa jej dopustili.
Ako porozumieť tomu, čo vás k tomu viedlo…

Nikto nám nepovedal, AKO ZACHYTIŤ SIGNÁLY, ŽE SA VO VZŤAHU NIEČO DEJE.
Na aute začne blikať kontrolka.
Vo vzťahu bliká oveľa tichšie.

Prestávame sa rozprávať.
Prestávame sa zaujímať.
Viac sa kritizujeme.
Menej sa dotýkame.
Domov sa už netešíme.
Dôležité veci začneme hovoriť niekomu inému.

Kontrolky svietia. Len na palubovke vzťahu nemajú červenú žiarovku.
A tak ich často zbadáme až vtedy, keď už spod kapoty ide dym.

Nikto nám nepovedal, AKO HOVORIŤ O TOM, ČO POTREBUJEME, BEZ OBVIŇOVANIA.
Ako počúvať niečo nepríjemné bez okamžitej obrany.
Ako sa hádať tak, aby sme počas hádky nezničili to, čo sa potom snažíme zachrániť.

AKO ROZOZNAŤ:
Je toto kríza, cez ktorú máme prejsť?
Alebo je toto vzťah, z ktorého máme odísť?

Ako rozlíšiť lásku od strachu zo samoty.
Blízkosť od závislosti.
Kompromis od sebazaprenia.
Odpustenie od tolerovania niečoho, čo nás ničí.

A možno práve preto prichádza do terapie toľko vzťahových tém.
Nie vždy preto, že sú ľudia „pokazení“.
Ale preto, že sa ocitli uprostred krajiny, ku ktorej nikdy nedostali mapu.
A tak si s klientmi tú mapu postupne kreslíme.

Pozeráme sa na miesto, kde práve stoja.
Ako sa tam dostali.
Čo sa medzi nimi a druhým človekom vlastne deje.
Čo je ich.
Čo patrí partnerovi.
Čo si nesú z minulosti.
A kam chcú ísť ďalej.

Obhliadame si situáciu, kreslíme krajinu s jediným cieľom – aby videli svoju situáciu jasnejšie a mohli sa rozhodnúť vedomejšie.

Možno by sme sa o vzťahoch mali začať učiť skôr, než sa nám začnú rozpadať.

Pretože vzťah nie je niečo, čo raz nájdeme a potom už len vlastníme.
Vzťah je niečo, čo spolu priebežne tvoríme.

Príspevok NIKTO NÁM NEPOVEDAL… je zobrazený ako prvý na Ivana Miklovič.

Mal predstavu, že mu pripravíme sériu extrémnych situácií, ktoré bude musieť zvládnuť v teréne – a následne budeme rozoberať jeho reakcie a líderské schopnosti.

Oceňujem, keď človek premýšľa nad tým, ako byť ešte lepším lídrom.

Napriek tomu ma na jeho predstave niečo rušilo.
Čím dlhšie sme sa rozprávali, tým viac mi táto myšlienka „nevoňala“.

Pripadalo mi to, akoby niekto odo mňa žiadal: „Pripravte ma na partnerský vzťah.
Nacvičme si, čo urobím, keď sa partnerka urazí a buchne dverami tesne pred dôležitou návštevou.
Čo ak sa mi bude vyhrážať rozchodom?
Čo ak bude v mojej prítomnosti koketovať s niekým iným?
A potom si spolu rozoberieme, ako som tieto modelové situácie zvládol.“

Po chvíli som tomuto pánovi povedala:
„Niečo sa mi na tejto myšlienke nepozdáva.
Tých situácií, ktoré vám život prinesie, môžu byť tisíce. Zaručene ich všetky nenacvičíme.
Zdá sa mi, že hľadáte poklad na nesprávnom mieste.“

Nastalo ticho.
Pokračovala som:
„Podľa mňa má význam pracovať na inom mieste.
Už teraz sa vám v živote dejú situácie, ktoré vás preverujú.
Máte nezhody s partnerkou.
Zamestnanec robí niečo, čo vás vytáča.
Niekto vás spochybní.
Čo tak pozrieť sa na to, čo vás dokáže naštartovať?

Čo sú vaše spúšťače?
Čo presne sa vo vás v tej chvíli deje?
Na aké vaše citlivé miesto to nasadá?
Čoho sa v skutočnosti bojíte?
Čo potrebujete dokazovať?
Čo potrebujete mať pod kontrolou?

Prečo vás niektoré správanie druhých necháva pokojnými – a iné vás dokáže v priebehu pár sekúnd vystreliť do emócie?

Som presvedčená, že keď človek začne rozumieť sebe, dokáže potom zvládnuť oveľa viac situácií, ktoré mu život pripraví.“

Rola manažéra má podľa mňa minimálne tri vrstvy:
ODBORNÍK.
MANAŽÉR.
ČLOVEK.

Na manažérsku pozíciu človek často vyrastá z pozície ODBORNÍKA či špecialistu.
Potrebuje rozumieť svojej oblasti, biznisu, produktu, procesom.

Potom sa stane MANAŽÉROM.
A zrazu potrebuje vedieť dosahovať výsledky prostredníctvom ľudí, pracovať s jednotlivcami a tímami, delegovať, rozhodovať, komunikovať, dávať spätnú väzbu, zvládať konflikty.
To všetko sa dá učiť.

Lenže pod odborníkom aj pod manažérom je stále ČLOVEK.
A ten vstupuje každý deň do práce so svojimi postojmi, potrebami, obavami, presvedčeniami, automatickými reakciami, egom aj starými zraneniami.
A tie riadia oveľa viac našich rozhodnutí, než si často pripúšťame.

Preto má podľa mňa význam rozvíjať aj túto tretiu vrstvu.
Poctivo ju prekopať.

Spoznať svoje presvedčenia.
Pohnútky.
Strachy.
Slepé miesta.
Zmapovať, do akej miery vám súčasný spôsob fungovania slúži, resp. do akej miery vás ničí?
A postupne sa obrúsiť ako diamant.

Koniec koncov, mnohí lídri, ktorých dodnes obdivujeme – Mahátma Gándhí, Nelson Mandela či Martin Luther King Jr. – sa nestali veľkými preto, že dokonale ovládali súbor manažérskych techník.
Ich sila vyrastala oveľa hlbšie.
Z toho, kým boli ako ľudia.

Možno preto má zmysel z času na čas zastaviť sa a položiť si otázku:
KDE HĽADÁM SVOJ POKLAD?
Šťastie?
Pokoj?
Sebavedomie?
Uznanie?
Pocit vlastnej hodnoty?
Úspech?
Bezpečie?
Lásku?

Hľadám vôbec na správnom mieste?
Pretože niekedy nepotrebujeme hľadať intenzívnejšie.
Potrebujeme sa iba pozrieť iným smerom.

Príspevok ČO AK HĽADÁTE POKLAD NA NESPRÁVNOM MIESTE? je zobrazený ako prvý na Ivana Miklovič.

Viete ako sa to prejavovalo u nich?
Mali cítiť svoje potreby.

Povedať doma, v práci, že chcem niečo inak, že mi niečo nevyhovuje … všetkému tomu sa opätovne počas pobytu na psychiatrii učili.

Nacítiť svoje potreby,
Vysloviť ich.
Postarať sa o seba.

Ako povedala jedna z nich:
„Ešte stále mám strach povedať, čo potrebujem ja.
Bojím sa, že po tom príde trest, že sa stane niečo zlé…“.

Sebahodnota je veľká téma.

Ako viete, že máte hodnotu?
Že ste dosť?…

Môžeme byť úspešní.
Môžeme byť vzdelaní.
Môžeme dostať ocenenia.
Môžeme byť obdivovaní.
… a stále nosiť v sebe pocit, že nie sme dosť!

Ako sa stane, že človek stratí pocit svojej hodnoty?

Že ju necíti?

Nerodíme sa s vedomím:
Som hodnotný/á – nie som hodnotný/á.

Ako rastieme, samých seba začneme vidieť v zrkadle druhých ľudí.

Ak sme opakovane zažívali:
• „Čo zase otravuješ?“ → Nie som vítaný.
• „Prestaň už revať.“ → Moje pocity nikoho nezaujímajú.
• „Nerob z toho vedu.“ → To, čo prežívam, nie je dôležité.
• „Čo zase chceš?“ → Moje potreby sú na obtiaž.
• „Pozri, čo si zase urobil!“ → Keď urobím chybu, som zlý.
• „Som z teba sklamaná.“ → Moju hodnotu určuje môj výkon.

Ak sme naopak zažívali:
• „Som rád, že si tu.“ – PRIJATIE
• „Zaujíma ma, čo cítiš.“ – VNÍMANIE a REŠPEKTOVANIE POCITOV
• „Tvoje potreby majú miesto.“ – REŠPEKTOVANIE POTRIEB
• „Aj keď zlyháš, zostávam s tebou.“ – PRIJATIE a POROZUMENIE AJ PO ZLYHANÍ

postupne sme si tieto skúsenosti zvnútornili a VYTVORILI PRESVEDČENIE
„Som niekto, koho možno mať rád.“

Ak sme zažívali ignorovanie, odmietanie, kritiku, poníženie, podmienenú lásku alebo potrebu neustále si pozornosť zasluhovať, je veľká pravdepodobnosť, že sme si vytvorili úplne inú vnútornú rovnicu: „Moju hodnotu musím dokazovať.“

To, že človek cíti nízku hodnotu, ešte neznamená, že nízku hodnotu má.
Znamená to, že jeho psychika sa naučila seba takto hodnotiť.

„Nemám hodnotu“ nie je fakt.
Je to vnútorný rozsudok.

Komu sa ešte stále snažíte dokázať, že máte hodnotu?

A čo ak už nemusíte?

Možno ste sa kedysi naučili:
„Moje potreby nie sú dôležité.“
„Musím sa prispôsobiť.“
„Musím byť dobrá, užitočná, výkonná.“
„Musím si zaslúžiť, aby ma mali radi.“

Ale to, čo sme sa vo vzťahoch naučili,
sa môžeme vo vzťahoch aj PREUČIŤ.

Možno sebahodnota nezačína tým, že si každé ráno pred zrkadlom poviem:
„Som hodnotná.“

Možno začína oveľa konkrétnejšie.
Keď si dovolím povedať:
„Toto potrebujem.“
„Toto mi nevyhovuje.“
„Toto nechcem.“
„Toto je pre mňa dôležité.“
„Tu potrebujem pomoc.“

A postupne získavam novú skúsenosť:

• Môžem mať potreby – a nestane sa nič zlé.
• Môžem povedať nie – a nestratím tým svoju hodnotu.
• Môžem zlyhať – a stále som hodná lásky a prijatia.

Možno teda otázka nie je:
„Podľa čoho viem, že mám hodnotu?“
Ale:
„Ako by som dnes žila, keby som už nemusela nikomu dokazovať, že ju mám?“

Príspevok AKO VIETE, ŽE MÁTE HODNOTU? je zobrazený ako prvý na Ivana Miklovič.