„Prečo ja?“

Otázka, ktorá sa nám neraz ozýva v tichu bolestivých období. Keď čelíme vážnej chorobe, strate milovaného, nečakanej diagnóze či rozvodu… keď sa život zrazu stane príliš ťažkým, príliš neistým.
Utrpenie je súčasťou ľudskej skúsenosti. A predsa…

Čo ak práve v týchto najťažších chvíľach začína klíčiť niečo cenné?
Čo ak bolesť neprichádza len preto, aby nám niečo zobrala, ale aby nás prebudila a premieňala?

Keď prekonáme náročné obdobia, často sa neskôr pozeráme späť a rekapitulujeme

Na záver jedného z rozhovorov som sa rodičov opýtala:
„Čo vám toto obdobie dalo? Čo sa vo vás a vo vašom živote zmenilo?“

Ich odpovede ma prekvapili. Každý jeden z nich uvádzal pozitívne zmeny. Nie napriek, ale vďaka tomu, čo prežili.
Časté odpovede, ktoré sa vyskytovali boli:

• Zmenilo sa všetko. Už nič nie je ako predtým.

„Problémy typu, čo si oblečiem, vám už prídu banálne. Je to možno zvláštne – no choroba nám veľa dala. Aj zobrala: pokoj, pár priateľov, ktorí sa s nami už intenzívne nekamarátia, ale to sa po čase nahradí… Ale veľa nám dala: Iný pohľad na svet. Stali sme sa viac rodinou, akú som vždy chcela mať. Dalo nám to nový domov. Spoznali sme veľa nových ľudí, dobrých známych, s ktorými sme na jednej lodi“.

• Zmenil sa rebríček priorít

Ako to už v živote býva, po prejdení náročných situácií sa nám rebríček priorít zásadne zmení. Otec jednej z rodín si uvedomil, že kariéra je síce dôležitá, ale nemôže byť na prvom mieste. Je to možno také všeobecné, ale pokiaľ sa nestanú ľuďom zásadné veci v živote, tak nezmenia svoje správanie a svoje priority.

„Zmenil sa mi komplet pohľad na život. Zmenilo mi to priority. Nepodstatné veci sú nepodstatné veci. Témy, nad ktorými som sa trápila predtým, teraz stratili význam. Som priamejšia – keď niečo nechcem, poviem to. Na prvom mieste je dieťa a zdravie. Som úplne iný človek. Som istotne silnejšia.“

Ďalšia mamina sa vyjadrila, že pre ňu stratilo význam množstvo vecí, ktoré predtým boli podstatné. Obaja s manželom sa začali sústreďovať na to, čo má hodnotu a význam: vzťahy a pomoc ostatným. No v dennodennom živote najvýraznejšie vnímajú, že spomalili a začali viac vnímať bežné veci okolo seba.

• Stmelilo to rodinu. Sme silnejší, než predtým

Keď rodina narazí na náročné situácie, je to zároveň test súdržnosti. Niektorých to rozdelí na isté obdobie, niektorých úplne a niektorých ťažká životná situácia stmelí ešte viac.

Ja som sa stretávala s rodinami, ktoré to ustáli (čo nie je samozrejmosť). Po prejdení tohto obdobia vnímajú ešte väčšiu súdržnosť: „Napriek všetkému nás toto obdobie ako rodinu spojilo – sme silnejší a vieme, že spolu zvládneme čokoľvek.“

• Obnovili sme okruh priateľov

Náročné momenty sú aj obdobím testovania vzťahov. Akoby čistejšie vnímame jednotlivé charaktery, resp. motívy, o čom naše vzťahy boli. No nie je to len o druhých – ako sa meníme my, mení sa aj naše okolie…

„Vytriedilo to veľa ľudí zo života. Veľa ľudí sa informovalo, no akoby čakali negatívne správy. Veľa priateľov už nie sú priateľmi. Informovali sa, ako sa máme, no keď som im odpísala, že dobre, už sa viac neozvali. Zostali naozaj len tí skalní, s ktorými udržujeme vzťahy doteraz. Prídu, porozprávajú sa aj pri káve, nielen cez internet.“

• Najťažšie obdobie môže byť aj tým najkrajším

Niekedy nastane paradoxná situácia. Obdobím, keď sa nám dejú nepríjemné veci v živote, by sme najradšej prebehli rýchlosťou blesku. Vymazali zo svojho života a opäť sa vrátili do normálu. A predsa. Po čase môžeme zistiť, že to bolo svojím spôsobom nádherné obdobie. Ako sa vyjadrila jedna mamina: „Možno to pre niekoho bude znieť divne, ale pre mňa to bolo celkom pekné obdobie. So synom sme trávili veľké množstvo času, čo nás neuveriteľne zblížilo a prepojilo. On totiž cítil veľkú lásku, ktorú sme mu dávali, a to mu tiež pomohlo. Neuvedomoval si to, ale keď raz bude väčší, tak si o tom spolu porozprávame… ako sme od života dostali novú šancu.“

• Keď bolesť dostane zmysel – Nájdenie novej roly v živote

„Nikdy by som neverila, že z bolesti môže vzniknúť niečo také silné,“ priznala mi jedna z mám, ktorej dieťa bojovalo s rakovinou. Dnes robí osvetu, mentoruje iných rodičov, ktorí prechádzajú tým, čím kedysi prechádzala ona. Hovorí o nádeji. O sile bojovať. O tom, že aj keď vypadnú vlasy – narastú nové.

Zmenila sa. Našla novú rolu – nie len ako mama, ale aj ako hlas. Hlas podpory, odvahy a svetla vo chvíľach, keď sa iní topia v tme.

Všetky tie slová, ktoré kedysi potrebovala počuť ona sama, dnes ponúka druhým. A robí to s takou ľahkosťou, akoby už poznala koniec príbehu. No ten koniec nikdy nie je istý. A práve preto je jej viera taká silná.

Mnohé rodiny, ktoré by predtým len prešli okolo neziskových organizácií bez povšimnutia, dnes stoja v prvých radách. Pomáhajú. Zdieľajú. Propagujú. Hovoria nahlas to, čo si iní len myslia:
„Ľudia si ani neuvedomujú, ako veľmi tieto organizácie pomáhajú.“

Niekedy je to bolesť, ktorá nás zobudí

Zmení optiku. Prinúti nás prehodnotiť priority. A ukáže nám, čo naozaj znamená mať zmysel.
Nie pre seba. Ale pre druhých.
A možno práve vtedy – keď v bolesti objavíme vyšší zmysel – náš život naberie iný rozmer.

Utrpenie si nevyberáme. No to, ako naň zareagujeme, je často to jediné, čo máme pod kontrolou. A práve tu môže začať nový príbeh – iný pohľad, nová rola, nové hodnoty, nové vzťahy… nový zmysel.

Katka, jedna z mám, uzavrela rozhovor slovami, ktoré vo mne zarezonovali:
„Prajeme všetkým, aby sa im takéto situácie vyhýbali. A keď už prídu, nech náš príbeh inšpiruje. Aby boli silní. A zvládli čokoľvek, čo život prinesie.“

A čo váš život?

Prešli ste náročným obdobím?
Čo dobré vďaka tomu vzniklo?

Príspevok 6# MÔŽE MAŤ UTRPENIE ZMYSEL? je zobrazený ako prvý na Ivana Miklovič.

Keď dieťatko prejde onkologickým obdobím, tešíte sa, no čakajú vás ďalšie výzvy.
Ako si poradíte s budúcnosťou?
Budete žiť v strachu, čo ak sa to zase zopakuje?
Len aby nespadol, len aby si neublížil?
Mať vôbec ešte ďalšie detičky???

Toto sú otázky, ktoré víria rodičom v hlave.
Každý na ne reaguje inak.

Strach o budúcnosť sa objavuje u každého rodiča v inej intenzite.
Niekoho ovládne ako nočná mora.

Stretla som sa napríklad s maminou, ktorá syna po vyliečení nechcela dať do predškolského zariadenia – obávala sa, že by mohol priniesť domov choroby, keďže má oslabenú imunitu. Rozhodla sa pre istotu nechať doma aj ostatných dvoch súrodencov a zvoliť homeschooling.

Po vyliečení sa stáva každý deň testom odvahy. Rodičia stoja pred množstvom rozhodnutí:
• Dať dieťa do školy?
• Ísť s ním do nákupných centier?
• Dovoliť mu všetko, čo by robilo zdravé dieťa v jeho veku?

Rozprávala som sa s maminou, ktorá si prechádzala obdobím, keď mala pocit, že sa synovi choroba vrátila. V mysli sa jej spustil katastroficky film: ešte raz všetko absolvovať (a už viete, čo vás čaká), chemoterapie … tretie dieťatko už bolo na svete, kto bude so synom v nemocnici, ak sa jej podozrenia potvrdia – ona, alebo manžel? Kde bude novonarodené bábo?, opäť bude rodina rozdelená…

Nakoniec si povedala – stop! Prišli drobné ochorenia, angíny, chrípky, covid. Prišli myšlienky, čo keď, čo ak … . Potom však sama seba zastavila týmito slovami:
„Čo má byť, to bude!
Nie je to jednoduché…
Je to ťažké, ale človek nemôže žiť celý čas v strachu.
Veď mám ďalšie dve deti.. Stať sa môže komukoľvek, čokoľvek.
Stále hovorím, že to už nikdy nebude, ako to bolo predtým… Ideme ďalej.“.

Iná mamina sa vyjadrila, že po vyliečení dieťaťa ho opäť zaradila do predškolského zariadenia. Počas liečby dokonca otehotnela a priviedla na svet ďalšie bábätko. Ako sama povedala:
„Veľmi mi to osobne pomohlo. Stále dávam na staršieho syna pozor – nechoď tam, ublížiš si. Keď zakašle, som viac v panike než pri mladšom. Učím sa. Neviem, či to niekedy prejde“.

A pokračovala: „Strach je stále.
Viete, to, je tak. Ako sa to aj pritrafilo – nemohla som nič ovplyvniť, nič robiť, aby leukémiu nedostal, tak ani teraz neviem urobiť nič pre to, aby sa to nevrátilo.
Čo môžem urobiť je zdravo sa stravovať, držať ho vitamínmi a takto mu budovať imunitu. Čo iné môžem spraviť?“.
Držala pod kontrolou tú časť, ktorú mohla ovplyvniť.

K celej situácii si však vytvorila jasný postoj: „Nie je dobré až príliš prežívať veci. My sme dali deti hneď do škôlky, ako sa dalo. Dali sme ho na plaváreň, išiel v rámci škôlky korčuľovať. Proste ak má ochorieť, tak ochorie. A čo potom – zase budeme zatvorení niekde v nemocnici rok a pol. Ja viem, že lekári budú robiť všetko pre to, aby nám pomohli. Nechcem ho vystavovať zbytočnému riziku, ale zase čo. Treba žiť.“

Vyrovnávanie sa so strachom a obavami o budúcnosť prebieha u každého rôzne. Niekto sa obavám poddá a nechá sa nimi zastaviť, iný sa ich naučí spracovať a vykročí aj napriek nim.

Užite si malé chvíle

• Nikto z nás nevie, aká skúška môže prísť. Práve preto je dôležité rozvíjať v sebe schopnosť odolávať strachu a žiť, aj keď cítime obavy.

• Strach paralyzuje – nepomôže nám konať lepšie: Ak dovolíme strachu, aby nás ovládol, oberie nás o radosť, ktorá by inak mohla byť prítomná v každej chvíli.
Fritz Perls (zakladateľ Gestalt psychoterapie) raz uviedol, že: “Depresia pochádza z minulosti a úzkosť prichádza z budúcnosti.”

• Čas je vzácny: Keď prežijeme náročnú skúsenosť, často si ešte silnejšie uvedomíme, že jediný okamih, ktorý reálne máme, je práve teraz.

Žiť v súčasnosti (veľmi široká úvaha) je vlastne žitie života… inak máte len spomienku alebo predstavivosť.
Áno, minulosť prináša ponaučenia, budúcnosť je taká, akú si ju urobíme.

Užite si (aktuálne) malé chvíle.
‘Teraz’ je miesto, kde prebieha akcia. Byť plne prítomný pre seba a ostatných sa deje len v „teraz“.

Aj títo rodičia ukazujú, že hoci v živote existujú hrozby, neznamená to, že sa máme vzdať radosti, plánov či nádejí. Každý krok je výzvou k odvahe.

Neistá doba? O dôvod viac žiť naplno!

Každý deň sa na nás valia správy o vojne, krízach, chorobách a neistote. Mnohí sa pýtajú: „Má vôbec zmysel plánovať, snívať, robiť veľké kroky, keď nevieme, čo bude zajtra?“
A ja sa pýtam opačne: Čo ak práve preto?

Neistá budúcnosť je istá. Vždy bola. Len teraz si to viac uvedomujeme. A ak sme sa niečo naučili, tak to, že odkladať život na “potom” sa nevypláca.

Kto vie, koľko tých „potom“ ešte bude? Kto nám garantuje, že zajtra budeme mať viac odvahy, viac možností, viac radosti, viac času?

Jediné, čo môžeme ovplyvniť, je dnešný deň. To, ako sa k veciam postavíme teraz. Či dnes zavoláme tým, na ktorých nám záleží. Či si dnes dovolíme smiať sa, tvoriť, objímať, skúšať nové veci, robiť kroky, ktoré nás posúvajú.

💡 Život sa nedeje „raz, keď bude lepšie“. Život sa deje teraz.
A preto aj v neistých časoch – možno práve v nich – má zmysel žiť naplno. 🌿✨

Príspevok 5# NEDOVOĽ STRACHU, aby ti bránil žiť je zobrazený ako prvý na Ivana Miklovič.

Príspevok 4# AKO REAGUJETE VY, TAK BUDE REAGOVAŤ AJ OKOLIE je zobrazený ako prvý na Ivana Miklovič.

V rozhovoroch s rodičmi som im kládla tú istú otázku: „Čo vám pomohlo zvládnuť toto obdobie?“.

V odpovediach sa častokrát vyskytovala jedna odpoveď: prepojenie.

• PARTNER – náročné momenty (stavba domu, choroba dieťatka či iného člena rodiny), dokážu preklepnúť silu vzťahu, či stál na pevných základoch. Ako mi v nemocnici povedali, častokrát sa rodina rozpadla – žena bola mesiace, častokrát pol roka a viac v nemocnici a manžel to nedal.

Mňa posielali za rodinami, ktoré držali spolu.
Keď som sa ich pýtala, čo im pomohlo zvládnuť situáciu, častokrát odpovedali: ´Partner. Vzájomne sme sa podporovali´.

Partner, resp. širšia rodina bola pre viacerých cenným pilierom v náročných momentoch.

• OSTATNÉ MAMINY – druhým zdrojom sily boli pre rodičov, ktorí prechádzali nepríjemným obdobím, ostatné maminy.

Jedna mamina mi raz opisovala situáciu, ako sa čerstvo ocitli v nemocnici. Išla sa s dcérou pohrať do nemocničnej škôlky a v hlave jej blúdili temné myšlienky: ´ktovie, či to jej dcéra zvládne, či raz aj ona nastúpi do riadnej materskej škôlky….´.
V tom postupne začali prichádzať do herne ostatné maminy a všimla si, že sú celkom vysmiate, vyzerajú pozitívne. Dala sa s nimi do rozhovoru.

Zistila, že ich detičky bojujú s podobnou diagnózou. Vysvetlili jej, čo ich čaká, čím si prešli, ako rôzne ich detičky reagovali v jednotlivých štádiách (od hravosti, od straty vláskov až po letargiu, kedy si už mysleli, že život ich dieťatka je na konci…).

Tým, že jej ukazovali smer, povzbudzovali úspešnými príbehmi iných,
naladili ju na pozitívne myšlienky, no zároveň nič neprikrášľovali
– upozornili ju, že každý organizmus je iný.

Častokrát sú naše predstavy katastrofálne. Keď nám niekto na cestu posvieti, zorientujeme sa a upokojíme sa. Už vieme, aké výzvy budú na nás na ceste čakať…

• PRIATELIA – Vážna choroba preverí aj priateľstvá.

Častokrát priatelia nevedia, ako reagovať na takúto informáciu. Niektoré maminy sa sťahovali, vypínali mobil, či nečítali emaily. Chceli sa vyhnúť otázke: Tak ako, čo nové?
Majú donekonečna písať, že bojujú?

Niektoré maminy sa od priateľov vzdialili a uzatvorili – čo po čase vyhodnocovali, že bola chyba. Už nevedeli k sebe nájsť cestu po dlhom období ticha.

Niektorým to pomohlo preselektovať falošné vzťahy.
A našťastie, boli aj maminy, čo mali akčné kamarátky. Jedna z nich mala akčné kamarátky, ktoré ju chodili navštevovať do nemocnice, vytiahli ju aspoň na hodinu von. To jej dalo príležitosť vzdialiť od stresujúceho prostredia,
tém, ktoré riešila a zenergizovaná sa vrátiť späť k malému bojovníkovi.

• LEKÁRI A ZDRAVOTNÍCKY PERSONÁL

Veľa rodičov sa zhodlo, že lekári boli vždy ochotní odpovedať na ich otázky, vysvetliť im, čo sa bude diať, prečo dieťatko reaguje, ako reaguje… len sa treba pýtať, lekári a zdravotnícky personál vám rád poradí.

• SOCIÁLNY OPORNÝ SYSTÉM
Aj na Slovensku máme kopec organizácii, ktorí poskytujú ľuďom podporu v náročných životných situáciách. Ako sa vyjadrila jedna mamina: „Môžem ďakovať ľuďom, nadácii Deťom s rakovinou, Dobrý anjel, že sme sa ani jeden jediný raz nemuseli pozerať na to, čo dáme dieťaťu jesť. Neviem, ako to funguje teraz, no tieto organizácie deťom zabezpečili do kuchynky čaje, ovocie, džúsy – nemuseli sme sa starať o nič, aj keď sme si nejaké veci priniesli z domu“. A pokračuje: „Ďalšia vec bola, že vždy niečo deťom priniesli: knihy, hry… Mám pocit, že všetci, nielen Kristián, boli obdarovaní takýmto spôsobom, a to deťom pomáhalo prejsť týmto obdobím. Tieto veci nám neskutočne pomáhali. Bolo o nás postarané tak, akoby sme boli doma. Nikdy nás neodmietli. Keď sme potrebovali s niečím pomôcť, radu … vždy nám pomohli“.

• VIERA V BOHA
V jednej rodine mi suverénne na otázku, čo im pomohlo zvládnuť situáciu, odpovedali: „Viera v Boha. Tušenie, že to zvládneme”.
S odstupom času som pochopila, že sila modlitby je obrovská.
Nemodlili sme sa len za nás, ale aj za lekárov…aby pomáhali ľuďom“.

Niekoľkokrát sa zdravotný stav ich syna zlepšoval a náhled, úplne nečakane prišlo rapídne zhoršenie, kedy si už mysleli, že sú to posledné spoločné dni.
V tých momentoch sa spolu s priateľmi zomkli v modlitbe.
„Tu vidno silu modlitby a zámer. Chcela som, aby syn bol zdravý,
ale išlo to postupne.
Cez úskalia, prekážky
– dokázali sme týmto obdobím prejsť.
Keď Pán Boh chce – všetko je možné. Ale proti Pánu Bohu sa ísť nedá “.

Už keď si mysleli, že vyčerpali všetky možnosti,
zázračne sa objavila ďalšia možnosť.
Otvorili sa ďalšie a ďalšie dvere: Ponúkli im možnosť využiť špeciálnu liečbu, ktorú poskytovali len v zahraničí. Pre danú rodinu to znamenalo nádej na život pre ich syna.

• POZOR NA NESPRÁVNY ZDROJ INFORMÁCIÍ: internet
Veľa z mamín opisovalo, ako im lekári a sestričky dali prvú a základnú radu – nehľadajte informácie na internete.
Ak niečo chcete vedieť, pýtajte sa nás.

A naozaj, lekári a zdravotnícky personál im ochotne vysvetľoval informácie
– také, ktoré sa týkali presne ich dieťatka.

MAŤ OKOLO SEBA TÝCH SPRÁVNYCH ĽUDÍ

v tom správnom období života je dar.

Ako sa vyjadrila jedna mamina: „Je to silný moment, keď si uvedomíte, že v tom nie ste sama“.

(Obrázok bol vytvorený prostredníctvom AI)

Príspevok 3# KEĎ V TOM NIE SI SÁM je zobrazený ako prvý na Ivana Miklovič.

Je normálne, keď sa stane zlá udalosť, že si ľudia kladú otázku „Prečo?“. „Prečo sa to stalo mne/nám?“…

Otázka Prečo? je nebezpečná.
Nikdy nezistíte presnú odpoveď na túto otázku (môžete mať len dohady).
Dokonca je táto otázka riskantná v jednej veci – môže viesť ak k depresívnym myšlienkám.

Hneď prvá rodina, s ktorou som viedla rozhovor, ma očarila svojím prístupom, nastavením mysle.

Nevedomky sa VYHÝBALI OTÁZKE PREČO.
Ako mi povedala mamina malého chlapčeka, otázka „Prečo?“, bola to pre ňu zbytočná otázka. Skôr nad tým uvažovala: „Prišlo to a je dôležité sústrediť sa na to, čo s tým urobíme.“

Nech sa stalo čokoľvek, áno, je potrebné prejsť údolím smútenia, aj to má svoj význam, no v istom bode je dôležité podniknúť kroky na zvládnutie situácie.
Urobiť jeden krok.
Potom ďalší.
Čo najlepšie zvládnuť konkrétny deň.

Ako sa raz vyjadrila hlavná hrdinka knihy Odsúdené prežiť (ktorá bola tehotná v koncentračnom tábore), dôležité je prežiť daný deň (aby doktor Mengele neprišiel na to, že je tehotná, aby sa jej čo najdlhšie podarilo ukryť rastúce bruško, aby mala dostatok jedla…).

PREŽIŤ DEŇ, ZVYŠOK SA O SEBA POSTARÁ.

Podobne uvažovala aj mamina onkologického chlapčeka: „Raz toto bude len spomienka. Toľko detí to zvládlo, zvládneme to aj my. Uvedomovali sme si, že človek nikdy nevie, čo sa stane. Vtedy človek žije len pre ten jeden jediný deň, ktorý je a nevie, čo príde zajtra, pozajtra, lebo to sa mení z hodiny na hodinu“.

FOKUSOVALI MYSEĽ INÝM SMEROM.

„Občas k vám prichádzajú zlé myšlienky. Zakrádajú sa predstavy o rôznych blízkych, myšlienky typu ´čo keď…´.. Ja som v tých momentoch skopol tu myšlienku preč“ – vyjadril sa otecko chlapčeka.

A o to ide.

za to nemôžete.
AK JU VŠAK ROZVÍJATE ĎALEJ,
KATASROFIZUJETE,
ZA TO STE NAPLNO ZODPOVEDNÍ.

Dávajte pozor, aké myšlienky živíte v hlave.
Ak s aniečoho bojíte – strach vás chce na niečo upozorniť.
Nerozvíjajte však v hlave strach, neničte sa.
Využite „múdrosť“ strachu – podniknite kroky k akcii,
k tomu, aby ste zabránili katastrofickému scenáru.

A niekedy nepotrebujete robiť nič.
Len prijať udalosť (áno, aj toto je súčasťou môjho životného príbehu)
a nechať nepríjemné obdobie, nech odznie…

Príspevok 2# DÁVAJ POZOR, KAM ZAMERIAVAŠ SVOJU MYSEĽ je zobrazený ako prvý na Ivana Miklovič.

Kedysi som robila rozhovory s rodičmi, ktoré mali onkologické dieťatko. Cieľ bol pátrať po technikách mentálnej odolnosti, ktoré im pomohli zvládnuť náročné obdobie a vydať knižku, ktorá pomôže ostatným.

Cesta k vydaniu knihy je kapitola sama o sebe.
Je mi však ľúto ponechať ´poklady´, s ktorými sa podelili so mnou rodičia, a tak prinášam pár tipov nielen do oblasti mentálnej odolnosti.

Tip č. 1 Dávaj pozor na jazyk
Keď sa dejú veci, ktoré neladia s našimi očakávaniami, častokrát máme tendenciu hovoriť:
• Šéf ma hnevá
• Zlyhal som
• Som nejaká spomalená

V rámci liečby sa do tela dávajú rôzne chemoterapeutické látky.
V tomto momente môžete povedať: „Fuj, idú mi dávať chémiu“, alebo…

„Nikdy sme nepovedali synovi, čo mu je. Rozprávali sme sa o situácii štýlom, že potrebuje dostať do krvičky vitamíny. Všetky lieky, ktoré bral, bral s tým, že sú to vitamíny. Má bacily v krvi a my ich chceme poraziť“.

A pokračovala: „Raz, keď som sedela na dennej klinike a pozorovala ostatné maminy, som si uvedomila jednu vec. Všimla som si, že jedna mamina sa prihovárala svojmu dieťatku: ´Tá hnusná Dexa, musíme to jesť!´. A jej dieťatko to zle znášalo, hoci boli v rovnakom veku s jej synom. Možno si to len my tak myslíme, ale sme silne presvedčení, že toto nám pomohlo“.

To, ako sa o situácii vyjadrujeme (ako okoliu rozprávame, čo sa nám deje), výrazne vplýva na naše emočné prežívanie. Je rozdiel, ak poviete: „Tá hnusná Dexa“, resp. ak poviete: „Dostávaš to tela vitamínky, ktoré ti pomôžu“.

Jazyk má obrovský dopad na váš život. Ak nahradíme jedno slovo druhým, spôsobí to výrazný rozdiel v našom prežívaní a vnímaní situácie.

Na každú situáciu sa môžeme pozerať z rôznych uhlov pohľadu:
• Šéf/partner ma hnevá = Šéf/partner ma trénuje
• Zlyhal som = Poučil som sa
• Som nejaká spomalená = Telo potrebuje oddych, načerpať energiu, dobiť baterky…

Ako by sa zmenil váš život, ak by ste vedome volili slová, ktoré vás posilňujú?
Ako by ste mohli zmeniť „označkovanie“ aktuálnej náročnej situácie konštruktívnejšie jazykom?

Možno práve jedno slovo, jedna veta, môže byť tým rozhodujúcim momentom, ktorý zmení vaše prežívanie.

Prevezmite kontrolu nad svojim jazykom.

Príspevok 1# DÁVAJ POZOR, AKÉ SLOVÁ POUŽÍVAŠ je zobrazený ako prvý na Ivana Miklovič.