Jedna osoba opakovane upozorňovala na správanie kolegu v manažérskom tíme. Popisovala ho ako arogantné, útočné, nevhodné. Nehovorila to len ako dojem. Prinášala konkrétne príklady. Situácie. Vety. Moment, kde podľa nej niekto prekročil hranicu.

A zakaždým počula niečo podobné:
„Možno si len precitlivená.“
„Niektorým jeho správanie neprekáža.“
„My sme si už naňho zvykli.“
„On je taký.“
„Netreba si to tak brať.“

Ako keby ZVYK bol DÔKAZOM, ŽE JE NIEČO V PORIADKU.
Ako keby vyššia karta brala.
Ako keby agresivita mala v tíme väčšiu váhu než citlivosť.

A mne pri tom napadla otázka:
Čo ak ten problém nie je v tom, že niekto cíti príliš veľa?
Čo ak sú (vysoko) citliví ľudia ako lakmusový papierik v tíme?

Nie preto, že sú „slabší“, ale preto, že často rýchlejšie zachytia to, čo ostatní ešte racionalizujú: vnímajú napätie v miestnosti. Zachytia falošný súhlas. Vidia, keď sa niekto tvári, že je v poriadku, ale v skutočnosti sa stiahol. Cítia, keď je v komunikácii niečo ponižujúce, manipulatívne alebo neúprimné.

Častokrát sú to oni, ktorí ako prví povedia:
„Niečo mi tu nesedí.“
„Mám pocit, že osoba XY s návrhom v skutočnosti nesúhlasí, hoci verbalizuje niečo iné.“
„Mám pocit, že sme klienta nepresvedčili.“
„Niečo je vo vzduchu.“
„Toto už nebolo v poriadku.“

A ostatní?
Niekedy ich odignorujú.
Niekedy zosmiešnia.
Niekedy ich označia za komplikovaných.
Niekedy ich opravia vetou: „Ty to príliš prežívaš.“

Lenže citlivý človek nemusí byť slabý článok tímu.
Niekedy je to najpresnejší senzor, ktorý tím má.

Vysokocitliví ľudia často zachytia dym skôr,
ako ostatní vidia oheň.

Ich nervový systém a sociálne vnímanie pracujú jemnejšie.
Tam, kde iní idú ďalej, oni sa zastavia.
Tam, kde iní povedia „veď to nič nebolo“, oni cítia, že sa niečo porušilo.

A práve to môže byť ich dar pre tím.

Citliví ľudia často prinášajú do tímu viac ľudskosti.
Pomáhajú zachytiť, kde sa výkon začína kupovať za cenu dôvery.
Kde sa priamosť mení na hrubosť.
Kde sa autenticita používa ako výhovorka pre necitlivosť.
Kde sa z humoru stáva výsmech.
Kde sa z rozhodnosti stáva tlak.
Kde sa z „silnej osobnosti“ stáva človek, ktorému ostatní radšej ustupujú, aby bol pokoj.

Citlivý človek môže byť v tíme lakmusový papierik.
Keď sa lakmusový papierik zafarbí, nenadávame mu, že reaguje.
Skúmame prostredie.

A možno presne toto potrebujeme robiť aj v tímoch.
Môžeme sa zastaviť a pýtať sa:
Čo presne vidí, čo my už nevidíme?
Na čo si tím zvykol, hoci by si nemal?
Kto ďalší to cíti, ale nehovorí?
… niekedy citliví ľudia nie sú problémom tímu.
Niekedy sú jeho darom.
Tichým.
Nepríjemným.
Nepohodlným.

Čo by ste sa dozvedeli o vašom tíme,
keby ste citlivejších kolegov prestali zosmiešňovať
a začali ich počúvať?

★★★

Tímový koučing – Pomáham tímom pomenovať nepomenované a posúvať sa od tichého napätia k skutočnej spolupráci.
Ak cítite, že váš tím potrebuje zrkadlo, napíšte mi.

Príspevok …A MOŽNO SÚ CITLIVÍ ĽUDIA VO VAŠOM TÍME DAROM je zobrazený ako prvý na Ivana Miklovič.

O čo ide?
V poslednej dobe veľkú časť mojej práce tvorí Tímový koučing. Oslovujú nás firmy, ak sa v nejakom tíme „niečo“ deje (napätie, odchody, tiché konflikty).

Jednou z prvých fáz je analýza tímu, kedy sa rozprávame s jednotlivcami o tom, ako oni vnímajú situáciu. Kladieme rôzne otázky, aby sme čo najviac odhalili, o čo ide.

Nedávno nás pozvali do istej firmy, kde v úvode som dostávala o istom človeku skôr negatívnejšie informácie. Je taký a onaký, viacerí sa na tohto človeka sťažujú… Z rôznych strán skôr nepríjemné nálepky.
Sama som bola zvedavá, aká bude realita.

Aby som bola v tejto práci čo najlepšia, chodím na supervízie.
Priniesla som tam tento prípad a otázku, na čo sa mám pripraviť. Čo môžu byť pasce tejto spolupráce.

Supervízorka Eva Mohauptová mi položila otázku:
„Aký obrázok si o tom Ty maľuješ?
Kouč má byť neutrálny. Choď tam ako čistý papier“.

Táto myšlienka vo mne ešte dlho rezonovala a ďakujem Eve za ňu.

Je použiteľná kdekoľvek v živote.
Občas nám ľudia o druhých nahovoria rôzne veci a my si sa už s ťažkosťou dokážeme pozerať na svet bez filtra.
A to je to umenie…

Nevyfarbovať si obrázky,
nepotvrdzovať si to, čo nám niekto povedal.
Odpútať sa od toho, čo bolo povedané. Vstupovať so zvedavosťou, čistým pohľadom.

Deje sa to všade okolo nás:
· V škole, kedy nálepka vie byť silnejšia než talent. A očakávanie dospelého vie niekedy formovať dieťa viac než jeho reálne možnosti.
· Vo vzťahoch. Keď si o partnerovi raz povieme „on je necitlivý“, „ona je komplikovaná“, každé ďalšie gesto čítame cez tento filter. A zrazu nereagujeme na realitu. Reagujeme na svoj obrázok.
* Pri náboroch ľudí, v médiách…

Platí to v obidvoch smeroch: pozitívnom, aj negatívnom.
Jeden prešľap z človeka urobí „problémového“.
Jeden úspech z neho urobí „talent“.
… A prestaneme vidieť celok.

Pretože presne toto sa deje aj v bežnom živote.
Ľudia nám o druhých niečo povedia — a my si ešte skôr, než ich naozaj stretneme, vyfarbíme obrázok.
Doplníme tiene.
Domyslíme povahu.
Prisúdime úmysly.

A potom sa už nepozeráme na človeka.
Pozeráme sa na vlastnú kresbu.

A to je pasca.
Lebo keď si raz vyfarbíme obrázok, prestávame skúmať. Prestávame byť zvedaví. Už nehľadáme pravdu. Hľadáme len dôkazy, že to, čo sme si nakreslili, je správne.

Chce to disciplínu, aby človek zostal čistým papierom. Aby odložil cudzie názory. Aby neprišiel s verdiktom, ale so zvedavosťou. Aby sa pozeral vlastnými očami, nie cez filter niekoho iného.

Nie je to ľahké.
Ale je to férové – voči druhým aj voči realite.

Ako ste na tom vy?
Darí sa vám poctivo skúmať druhých, život, alebo si vyfarbujete obrázky, ktoré vám už niekto nakreslil?

Príspevok IDEŠ SI VYFARBIŤ OBRÁZOK? je zobrazený ako prvý na Ivana Miklovič.

Žijeme v dobe, kde sa pravidlá menia rýchlejšie, než ich stihneme pochopiť. Ceny, technológie, trh práce, vzťahy, zdravie, tempo… všetko je „pohyblivé“.

A najhoršie na tom nie je zmena. Najhoršia je neistota: nevieš, čo bude o pol roka, a pritom musíš fungovať dnes.

Možno nepracuješ v korporáte. Ale toto sa týka aj teba. Pretože toto nie je len o biznise, firmách … Toto je o živote.

1) Istota je mŕtva. Stabilita je vnútorná.

Zabudni na predstavu, že „keď niečo urobím správne, svet sa mi odmení pokojom“. Svet ti dnes neponúka pokoj. Ponúka ti pohyb.

Svet sa zrýchlil tak, že kým sa niečo naučíš, už je to staré. Kto zamrzne v nostalgii za „starými dobrými časmi“, ten skončil.

Istota, ktorú môžeš mať, je jediná: tá, ktorú si nosíš v sebe.
Nie v zmysle „pozitívne myslenie“. Ale v zmysle: mám schopnosti, charakter a vnútornú oporu, keď sa veci lámu.

Otázka: Kde hľadáš stabilitu – v okolnostiach, alebo v sebe/v niečom vyššom, čo ťa presahuje?

2) Adaptabilita nie je voľba. Je to povinná výbava.

Adaptabilita neznamená „byť flexibilný a milý“. Znamená to:

• prijať realitu bez odporu,
• rýchlo sa zorientovať,
• urobiť rozhodnutie,
• a pohnúť sa, aj keď nemáš 100 % istotu.

Svet sa ťa nepýta, či súhlasíš s tempom. Buď sa prispôsobíš, alebo ťa to zomelie.

Tvrdé, ale oslobodzujúce: tvoj odpor realite je najväčší zdroj utrpenia.

3) To, čo ťa udrží v hre, je opora o seba: tvoje kvality.

Keď sa vonkajší svet trasie, potrebuješ pevný bod. A ten pevný bod nie je „štát“, „firma“, ani „partner“.

Pevný bod je: čo reálne vieš, kto reálne si, a ako sa vieš o seba oprieť.

Tvoje kvality sú tvoja poistka:

• schopnosť učiť sa,
• vytrvalosť,
• disciplína,
• schopnosť komunikovať,
• schopnosť robiť rozhodnutia,
• schopnosť zvládať emócie bez toho, aby ťa riadili,
• hodnoty,
• charakter…

Nie si v bezpečí preto, že je svet bezpečný.
Svet ti bezpečie negarantuje. Bezpečie si nesieš v tom, čo vieš a kto si.

4) Regenerácia nie je oddych. Je to údržba výkonu.

Ľudia si regeneráciu mýlia s „rozmaznávaním“.
Lenže v dobe prudkých zmien je regenerácia to isté, čo servis auta:
buď ho robíš priebežne, alebo ťa to zastaví v najhoršej chvíli.

Prečo je regenerácia prevencia vyhorenia?
Vyhorenie nevzniká z veľa práce.
Vyhorenie vzniká z kombinácie nadmerného podávania výkonu a nedostatočnej regenerácie.

Regenerácia nie je luxus. Je to protiopatrenie.

5) Komunita nie je „milé“. Je to pilier reziliencie.

Keď sa niečo láme, väčšina ľudí ide do izolácie.
A potom sa tlak znásobí, lebo ho nesú sami.

Vzťahy nie sú bonus k životu. Sú páka, ktorá znižuje stres a zvyšuje odolnosť.

Prečo komunita (ľudia, pri ktorých sa cítime prijatí, cítime sa byť v bezpečí, sú nám oporou…) zvyšuje rezilienciu?
• dáva ti zrkadlo (keď ti hlava začne klamať),
• dáva ti reguláciu (už len rozhovor zníži napätie),
• dáva ti praktickú pomoc (kontakty, informácie, spolupráce),
• dáva ti pocit príslušnosti (to je základný ľudský zdroj bezpečia).

Tvrdá pravda:
V kríze nevyhráva ten, kto je najsilnejší.
Vyhráva ten, kto je mentálne odolný a kto má kvalitnú opornú sieť ľudí okolo seba.

Verdikt

Doba je krutá k tým, ktorí čakajú, že sa to „nejako upokojí“. Neupokojí.
Ale dá sa v nej žiť dobre – ak prestaneš čakať na istotu zvonka a začneš budovať istotu zvnútra.

Investícia do vlastnej hlavy, kvality, charakteru je dnes viac než diplom. Je to tvoja stratégia prežitia.

Príspevok AKO PREŽIŤ ZMENY? je zobrazený ako prvý na Ivana Miklovič.

Ale pozor – v tej honbe za „novým“ sme začali zabúdať na to, čo by sa až tak nemalo meniť.

Tu je tvrdá realita o tom, čo musí zostať pevné, kým sa svet okolo krúti:

1. Majstrovstvo nemá skratku

Môžeme meniť nástroje, používať AI a zrýchľovať procesy, ale remeselná zručnosť a hlboké majstrovstvo zostávajú v kurze. Skutočný expert nepotrebuje meniť svoju podstatu každé tri mesiace. Potrebuje len aktualizovať svoje nástroje. Kvalita, ktorú doručujete, je váš najväčší kapitál. Tú netreba „meniť“, tú treba brúsiť.

2. Hodnoty nie sú na predaj

Adaptabilita neznamená, že každé ráno vstanete ako niekto iný. Vaše základné hodnoty – integrita, čestnosť, prístup k ľuďom – sú vaším kompasom. Ak v čase krízy zahodíte hodnoty, aby ste „prežili“, možno prežijete, ale už to nebudete vy. Hodnoty sú to, čo vás drží nad vodou, keď sa pravidlá hry menia za pochodu.

3. Charakter je viac ako trend

Firmy dnes akvírujú, fúzujú a škrtajú „nice-to-have“ zbytočnosti. Čo zostáva? Ľudia, na ktorých je spoľah. Charakter, stabilita a schopnosť udržať smer, keď ostatní panikária, je dnes vzácnejšia komodita než technické skilly.

Záver

Nebuďte ako list vo vetre, ktorý sa prispôsobí každému závanu. Buďte ako strom. Kým konáre a listy sa ohýbajú (adaptujú) podľa vetra, kmeň a korene držia pevne. Viera vo vlastné majstrovstvo a pevné hodnoty sú jediné veci, ktoré vás udržia v hre dlhodobo. Všetko ostatné je len update softvéru.

Čo je váš „pevný bod“, ktorý ste odmietli zmeniť aj napriek tlaku okolia?

#Majstrovstvo #Hodnoty #Integrita #Adaptabilita #Leadership #Realita #Focus

Príspevok ADAPTABILITA – SÚ VECI, KTORÉ SA NEMENIA je zobrazený ako prvý na Ivana Miklovič.

Keď sa opýtam druhýkrát: „Akú emóciu cítiš?“, častokrát dotyčný odpovedá príbehom (nie pomenovaním emócie) …“No vieš, ja som mu povedala, že … ale on ma nepočúval“.

Občas stretávam ľudí, ktorí nie sú v kontakte so svojimi emóciami. Vedia, že sa necítia príjemne, nevedia však, čo sa v nich deje.
Nenaučili sa to.

Dôsledkom býva, že ich emócie zahltia v najmenej očakávanej chvíli.
Vybuchnú hnevom, rozplačú sa, znervóznejú … častokrát vedia presne ukázať na vinníka (kto za ich rozpoloženie môže).

A potom sú tu takí, ktorí majú strach nazrieť pod „pokrývku“. Hmýri sa to rôznymi emóciami, nespracovanými zraneniami z minulosti. O niektorých vedia, o niektorých ani netušia, ako ich ovplyvňujú. Nechcú ich vidieť.

O čo tu ide?
To je akoby ste mali v aute rozsvietenú kontrolku, ale na palubnej doske sú symboly v cudzom jazyku – viete, že „niečo nie je OK“, no neviete, či vám len dochádza palivo, alebo horí motor, resp. vnímate, že tam niečo bliká, ale prelepíte to žuvačkou, aby ste to nevideli…

Veľa ľudí sa naučilo jednu vec: kontrolky je lepšie nevidieť.

Neradi cítime bolesť (nespokojnosť v práci, nespokojnosť vo vzťahu, nespokojnosť so sebou…) a preto máme tendenciu zbaviť sa bolesti. Hľadáme úľavové mechanizmy. Čo robia ľudia, keď sa cítia nepríjemne?
• prehnane nakupujú
• cestovujú
• žúrujú
• scrollujú
• zahlcujú sa prácou
• siahajú po alkohole – „len jeden na uvoľnenie“… a potom ďalší…

Krátkodobo to zaberie. Z dlhodobého hľadiska si to začne vyberať svoju daň.
V psychológii sa tomu hovorí aj experienciálne vyhýbanie: snaha nemať nepríjemné vnútorné zážitky (pocity, myšlienky, telesné signály) – aj keď nám to dlhodobo škodí.

Ak nerozumiete, čo sa (vo vás deje), len ťažko môžete siahnuť po správnom riešení.

Odvaha skúmať emócie a zranenia je ako ísť do technickej miestnosti vlastného domu. Zvonku môžeme mať pekne vymaľované, ale ak sú vnútri skraty, tlak v potrubí a zlé poistky, skôr či neskôr to buchne.

Majte odvahu pozrieť sa dovnútra

Ak ignorovanie, vyhýbanie, popieranie emócií nie je zdravá cesta, ako s emóciami pracovať – čo robiť inak?
Naučte sa čítať svoju vnútornú mapu.

Ak sa chcete naučiť zvládať náročné situácie zdravým spôsobom, jedna vec je nevyhnutná:
kontakt so sebou.

Niekoľkokrát denne (tréningovo apsoň počas jedného týždňa) sa zastavte a položet si aspoň 5x za deň otázku: Ako sa práve teraz cítim?

Pomôcka: aby ste na to nezabudli, vytvorte si kotvy: položte si túto otázku ráno, po prebudení; po príchode do práce; na obed; pred odchodom z práce; po príchode domov, pred zaspávaním….

Ak chcete pokročilejšie techniky:

Majte odvahu zastaviť sa. Otočte svoj vnútorný zrak dovnútra a preskúmajte:
• Čo cítite? (presne pomenujte emóciu)
• Kde v tele sa daná emócia prejavuje? Ktoré „kontrolky“ telo zapína u teba? (žalúdok, hlava, napätie v hrdle…)
• Čo vám ide hlavou? (aké myšlienky vám idú v hlave?)
• Čo potrebujete? (po čom túžite / čo by ste práve teraz najviac potrebovali)

A teraz pointa:
Už len to, že preskúmate, čo sa vo vás deje, že si porozumiete, často prinesie zníženie napätia. Nie preto, že problém zázračne zmizne – ale preto, že prestanete bojovať sám so sebou.

Dokonca existujú výskumy, ktoré poukazujú na to, že ak pomenujete emóciu slovami (tzv. affect labeling) môže znížiť reaktivitu v mozgu. Inými slovami: keď dáte pocitu meno, často stratí časť svojej „moci“.

Jeden z prvých signálov o tom, že sa začína diať niečo v okolí zachytáva telo. Venujet mu pozoronosť. Telo reaguje ako prvé. Navnímajte čo cítite a ktorá časť tela reaguje. Resp., keď zavnímate, že nie ste v “pohode”, sledujte vaše telo – čo sa v ňom deje (možno zistíte, že ste si spontánne položili ruku na hrdlo, alebo prekrížili ruky na hrudi, že ste sa schúlili v kresle…) a následne si položte otázku: Čo sa tu deje? Ako sa cítim?

Nazretie do hlavy a preskúmanie myšlienok vám môže pomôcť odhaliť neužitočné myšlienky: katastroficovanie, tlačenie sa do “musím”, “mal by som”, namiesto toho, aby ste počávali svoj hlas, ktorý vás vedie iným smerom (čo naozaj chcete, potrebujete v danej chvíli). Resp. odhalíte presvedčenia, ktoré vám už neslúžia.

Ak sa napojíte na seba a preskúmate to, čo potrebujete (byť chvíľu sama, oddýchnuť si…), ste aspoň malý krôčik k tomu, aby ste sa o seba postarali. Verbalizovali okoliu, čo potrebujete.

Tri mini-techniky, ako sa vrátiť do pohody, “vycentrovať”:

1. Zamerajte pozoronosť dovnútra / otočte “kameru” dovnútra (10 sekúnd)
Skôr než začnete riešiť človeka alebo situáciu, spravte nasledujúce:
Nadýchnite sa.
Spýtajte sa: „Čo práve teraz cítim?“

Možno budete vedieť popísať emóciu hneď, možno sa budete potrebovať „prehrabávať“ rôznymi emóciami, aby ste vedeli popísať, čo práve cítite. A možno to bude kombinácia emócií. To je v poriadku.

2. Preložte emóciu na potrebu
Emócia je správa. Potreba je jadro.

strach → potrebujem bezpečie/istotu
hnev → potrebujem hranicu/férovosť
smútok → potrebujem podporu/čas/uzatvorenie
vyčerpanosť → potrebujem čas na zregenerovanie

Otázka: „Čo práve teraz najviac potrebujem?“

3. Odkomunikujte, čo cítite a čo potrebujete
V nasledujúcom kroku to môžete použiť v komunikácii a povedať (posunúť sa k riešeniu):
• Keď ty … (keď počúvam, čo hovoríš; keď robíš …)
• Tak ja… (cítim… popíšte emóciu)
• A preto … povedzte, čo potrebujete (A preto navrhujem… Potrebovala by som v tejto chvíli…)

Odvaha cítiť nie je slabosť. Je to vyzretosť.

Možno sa ti dnes nechce „otvárať pokrývku“. Možno sa bojíš, čo tam nájdeš. Lenže emócie nie sú nepriateľ – sú kompas. Ukazujú, kde sa prekračuje hranica, kde niečo bolí, kde niečo chýba, po čom túžiš. A čím dlhšie ich ignoruješ, tým viac budeš riadiť život naslepo.

Skutočná sila nie je v tom, že sa nikdy nerozplačeš, nezľakneš, nenahneváš.
Skutočná sila je v tom, že pristupuješ k tomu vedome (vieš, prečo sa celé toto v tebe deje): všimneš si to, pomenuješ, pochopíš – a až potom konáš.

To je rozdiel medzi človekom, ktorého emócie vláčia, a človekom, ktorý ich používa ako informáciu.

Nebuď hrdina, čo všetko vydrží.
Buď človek, čo sa vie cítiť.
Lebo emócie neodchádzajú tým, že ich nevidíš.
Odchádzajú tým, že im rozumieš.

Príspevok EMÓCIE NIE SÚ PROBLÉM. ÚTEK PRED NIMI ÁNO je zobrazený ako prvý na Ivana Miklovič.

Metafory dávajú abstraktným veciam obraz, tvar, presné kontúry.

Keď sa trápime, často zostávame uväznení v probléme.
V hlave sa točí ten istý príbeh,
tie isté emócie, tie isté slepé uličky.

A práve vtedy pomáha jednoduchý posun: odstúpiť a opýtať sa.
K ČOMU BY SOM TO PRIROVNAL?
Je to ako…?…

Zrazu sa niečo zmení.
Z hmly sa stáva jasno.

Pamätám si klientku, ktorá povedala:
„Je to ako keby som ťahala plný vozík do kopca a ešte si vyčítala, že nejdem rýchlejšie.“
Objavil sa vhľad. A s ním úľava.

Metafora robí tri dôležité veci:

★ Vytiahne nás z emócie do obrazu. Už nie sme zamotaný v probléme – dostávame sa do nadhľadu.
★ Ukáže skryté súvislosti. Vozík naznačí záťaž, kopec výzvu, vyčerpanie kondíciu v akej sa aktuálne nachádzam.
★ Otvorí nové možnosti. Dá sa vozík odľahčiť? Zmeniť trasu? Zastaviť sa? Požiadať o pomoc?

To, čo bolo predtým zamknuté, sa zrazu pootvorí.

Keď sa nabudúc zaseknete, budete sa trápiť, položte si otázku:
K čomu by som to, čo sa mi deje, prirovnal?
Je to ako…?

Verím, že ako mávnutím prútika získate nadhľad.
Že objavíte nové možnosti riešenia problému.

Príspevok AKO ZÍSKAŤ NADHĽAD ZA KRÁTKY ČAS? je zobrazený ako prvý na Ivana Miklovič.

Ešte pred mesiacom ste si možno mysleli,
že máte istú prácu
a dnes sa vo vašej firme hovorí o prepúšťaní.

O produkt, ktorý ste s ľahkosťou predávali,
prestáva byť záujem.

Rozhovory s určitými ľuďmi už neprebiehajú tak ako predtým.
A vy nechápete, čo sa stalo.
Veď ste mali radi tohto človeka,
prečo vás už stretnutia nenapĺňajú?
Prečo cítite miernu nervozitu po stretnutí?

Veci, ktoré vám kedysi prinášali radosť,
vás už neuspokojujú.

Miesta, ktoré ste kedysi vnímali ako domov,
začínajú pôsobiť cudzími.

Vzťah, ktorý ste si mysleli, že bude trvať naveky
začína mať pukliny…
V hĺbke duše cítite, že sa niečo mení.

Ako zvládate konce?
Veľa ľudí si pred nimi zatvára oči.
Nasilu chcú udržať vzťahy a situácie v starom móde,
hoci cítia, že v pozadí sa niečo deje.

Bojíme sa zmeny.
Veď staré, hoci začína byť nefunkčné, už poznáme.
Ak niečo ukončíme,
čo bude???

Bojíme sa hmly, neistoty.
Ukončenie práce – čo budem robiť?
Rozpad vzťahu – nájdem si ešte niekoho?
V podnikaní sa prestáva dariť – čo iné budem robiť?
Budúcnosť nemá jasné kontúry.

Tento týždeň sme sa s účastníkmi zaoberali témou ADAPTABILITA.
Zamýšľali sme sa aj nad uvedenými otázkami.
Skúmali konce v živote, ktorými si účastníci prešli,
ako sa cítili, čo robili, ako sa situácia vyvinula.
A viete čo?

Zhodli sme sa, že aj po najväčšej búrke sa život upratal.
Prišla nová práca,
po smútku a sklamaní opäť vyšlo slnko a človek opäť objavil radosť zo života.

Častokrát sa zmenili ľudia v živote,
ale slnečné dni opäť prišli.
A práve o tom adaptabilita je.

Nie o tom udržať všetko tak, ako je…
ale o tom unesť okamih, keď niečo končí.
Ostať stáť v prievane zmien a nezľaknúť sa,
že ešte nevidíme nové dvere,
ktoré sa majú otvoriť.

KAŽDÝ KONIEC
V SEBE NESIE ZÁRODOK NOVÉHO ZAČIATKU.

Koniec nie je okamih, ktorý prišiel, aby vás potrestal.
Koniec je signál.
Šepká: „Toto už pre teba prestalo byť živé. Pohni sa.“

Príspevok JE KONIEC… ako zvládate tieto momenty? je zobrazený ako prvý na Ivana Miklovič.

Tieto a podobné vety sme počúvali koncom roka z úst viacerých HR manažérov.

Zmeny sa však nezastavia.
Trh nebude čakať, kým sa rozpočet opäť „uvoľní“.
Tempo zmien sa zrýchľuje… mení sa rovnako rýchlo aj myslenie, zručnosti vašich ľudí?

Dynamika na trhu sa nás nebude pýtať, či sme mali rozpočet na aktualizáciu zručností zamestnancov.
Vzdelávanie je však prvá oblasť, ktorá sa „škrtá“, keď nastávajú horšie časy.

Ako sa udržať na trhu a pri tom múdro hospodáriť?

Rozvoj manažérov je kľúčový

Od kvality manažérov závisí pohoda v tíme, spokojnosť jednotlivcov, efektívnejšie a elegantnejšie doručovanie výsledkov…

Prečo prioritne myslieť na rozvoj manažérov?
Je to podobne, ako s rodičmi.
Ak je rodič vyzretý, vládne v rodine pohoda. Deti spontánne spolu so vzduchom nasávajú isté životné lekcie: ako sa rodič chová v krízových situáciách, ako sa rozhoduje, ako sa správa k iným ľuďom, aké hodnoty zastáva, aké pravidlá sa v rodine dodržiavajú, čo sa rešpektuje, čo je už za hranicou…

Nemusí to byť napísané na stenách, nemusia sa robiť aktualizačné školenia na rodinné hodnoty. Hodnoty a želaný spôsob správania sa jednoducho žije. Každý deň.

A presne takto to funguje aj vo firmách.
Manažér nastavuje „neviditeľnú kultúru“ tímu.
Svojím správaním, rozhodnutiami, otázkami… aj tichom.

Ľudia sa neučia z prezentácií – učia sa pozorovaním.
Ak je manažér na istej vnútornej úrovni:
konflikty sa riešia skôr, než eskalujú,
chyby sa stávajú zdrojom učenia, nie strachu,
zmeny sa zvládajú s menším odporom,
tím funguje plynulejšie, s menšou spotrebou energie.

A to je presne ten moment, kde firma šetrí – nie míňa.
Otázka teda neznie, či si môžeme dovoliť rozvoj manažérov.
Otázka znie: Koľko nás stojí to, keď ho zanedbáme?

Vybudujte tím interných lektorov

Od istého počtu zamestnancov je pre firmu výhodné vybudovať svoj tím interných lektorov. Firma tak ušetrí značné finančné prostriedky na externé školenia.

Vo viacerých firmách je bežnou praxou, že buď daný človek pracuje na 100% na pozícii interného lektora, resp. jeho práca je kumulovaná s inou funkciou (napr. výber ľudí a vzdelávanie, ale stretla som sa aj s tým, že farmaceut/lekárnik klasicky expeduje v lekárni a popri tom zároveň vzdeláva odborné, resp softové témy…).

Interní lektori môžu školiť bežné soft skills témy, ako sú napr. Komunikačné zručnosti, Proklientský prístup, Time management…

Ak kvalitne zaškolíte interných lektorov do lektorských zručností, vedia byť výraznou hodnotou pre firmu.

Ako ja hovorím – interní tréneri sú vynikajúci na školenie opakujúcich sa tém, externí lektori sú nositelia trendov, noviniek na trhu. Je to ich práca vzdelávať sa, sledovať, kam ide trh, byť pridanou hodnotou pre firmu. Vedia pre zamestnancov príjemným osviežením aj tým, že vnímajú, čo sa deje na trhu, v rôznych segmentoch.

Ďalšie tipy, ako rozvíjať zamestnancov pri minimálnom budgete

> Využitie interných expertov a peer learning

Čo tak využiť koučingovú zásadu: pátrajte po zdrojoch – po tom, čím už ako firma disponujete?

Najsilnejším, a zároveň najlacnejším zdrojom vzdelávania je vedomostná banka, ktorá je už vo firme.
• Skúste pravidelné “Lunch & Learn” – krátke prezentácie, ktoré vedú samotní kolegovia.
• Vytvárajte interné workshopy, kde každý tím môže predstaviť úspešné projekty, nástroje, praktické tipy či podeliť sa o best practices, ktoré prinášajú jedinečné výsledky.
• Mentoringový program: skúsení zamestnanci podporujú rast menej skúsených kolegov.

Resp. „Tichý mentoring“ – učenie sa pozorovaním. Niektoré tímy cielene neučia – len vystavujú ľudí správnym vzorom. Napr. junior: sedí na porade so seniorom, sleduje, ako manažér rieši konflikt, počúva, ako kladie otázky klientovi.
Bez komentára. Bez školenia.

Len následná reflexia: Čo si si všimol? Čo by si si zobral do svojej praxe?

Presne ako v rodine.
Deti sa neučia z prednášok. Sledujú.

Alebo: Obrátené učenie: učí ten, kto „to ešte nevie“
Veľmi nezvyčajné – a veľmi silné.

O čo ide? Téma sa pridelí nie expertovi, ale niekomu, kto: sa ju má naučiť, pochopiť a následne jednoducho vysvetliť tímu.

Tým pádom: učí sa najviac ten, kto učí, téma je podaná zrozumiteľne, mizne „expertný jazyk“.

Takéto aktivity nestoja takmer nič a pritom výrazne posilňujú kultúru učenia sa.

> Online mikrolearning zdroje

Internet je plný dostupných zdrojov (aj zadarmo):
• krátke video tutoriály, webináre, odborné blogy
• podcasty a diskusné série s odborníkmi
• kurzy s flexibilným prístupom (napr. platformy ako Coursera alebo Udemy s firemnými licencami), ktoré umožnia samostatné učenie sa v čase, ktorý zamestnanec spravuje sám.

Zamestnanci tak učia sa podľa svojich potreby bez vysokých nákladov na školenia či cestovanie. Už len vytvoriť zamestnancom čas na vzdelávanie, resp. zvedomiť myšlienku, že za zvyšovanie hodnoty na trhu sme si zodpovedný každý sám.

> Skupinové hodnotové a projektové rozhovory

Nie všetko je tréning v tradičnej forme. Môžete viesť:
• focus group diskusie na aktuálne výzvy
• spätné väzby a retrospektívy projektov
• role-playing simulačné situácie
• case study –práca s reálnymi príbehmi klientov (nie best practices). Namiesto „ako by to malo byť“: čo klient naozaj povedal, čo ho nahnevalo, čo ho sklamalo, prečo situácia nastala. Bez obhajovania sa. Len otázka: Čo sa z tohto vieme naučiť?

Resp. „Zlé rozhodnutia“ ako učebný materiál

Niektoré firmy pracujú s tzv. Failure Stories.

Raz za mesiac si tím otvorene povie:
Čo sa nám nepodarilo?
Aké rozhodnutie by sme dnes urobili inak?
Čo nás to stálo – a čo nás to naučilo?

Bez hľadania vinníkov.
Len učenie sa z reality.

Koľko by sa vaši ľudia naučili, keby sa nemuseli tváriť, že všetko ide podľa plánu?

Tieto formáty rozvíjajú mäkké zručnosti (komunikácia, riešenie konfliktov, empatia) a stoja len čas a facilitáciu.

> Microlearning a „learning in the flow of work“

Trend, ktorý využíva krátke vzdelávacie jednotky priamo v práci.
Ide o krátke moduly, ktoré trvajú 5–15 minút a učia konkrétnu zručnosť.

To môže byť:
• krátke video pred ranným meetingom
• denná výzva s otázkou reflexie
• tip dňa zaslaný Slackom, či cez firemný chat.

Resp. „Otázka týždňa“ namiesto školenia
Niektoré firmy pracujú len s jednou kvalitnou otázkou týždenne.

Príklady:
Čo dnes robíme zo zvyku, nie z rozumu?
Kde si tento týždeň zvolil pohodlie namiesto zodpovednosti?
Čo by klient povedal, keby sedel na našej porade?

Otázka: visí v intranete, zaznie na porade, alebo sa rieši 5 minút na začiatku meetingu.

Takýto formát zvyšuje angažovanosť a prienik učenia do bežného pracovného rytmu.

> Vzdelávacie výzvy a interné tréningové série

Vytvorte výzvy typu „21 dní zlepšovania komunikačných návykov“ alebo „7 dní efektívnej spätnej väzby“.

Tie podporujú rutinu učenia bez nákladov – len s jasnou štruktúrou a plánom.
Týmto spôsobom sa učia malé kroky, ktoré vedú k veľkým zmenám.

Heslo týchto dní: Nezastať. Ani keď je rozpočet malý

To najrizikovejšie rozhodnutie v čase tlaku nie je šetriť.
Najrizikovejšie je zastať v rozvoji ľudí.

Firmy sa nemenia cez stratégie a excelovské tabuľky.
Firmy sa menia cez myslenie, správanie a rozhodnutia konkrétnych ľudí – každý jeden deň.

Áno, rozpočty sú obmedzené.
Áno, doba si vyžaduje opatrnosť.

No rozvoj a vzdelávanie zamestnancov nemusí znamenať veľké položky v budgete.

Znamená to:
vedome rozvíjať manažérov, ktorí prirodzene „ťahajú“ celý tím,
využívať interný potenciál a múdrosť, ktorú firma už má,
vytvárať priestor na učenie sa v každodennej práci, nie len v tréningovej miestnosti.

Vzdelávanie nemusí byť drahé.
Musí byť zmysluplné, živé a prepojené s realitou.

Otázka teda nestojí tak, či sa dá rozvíjať ľudí pri minimálnom budgete.
Dá sa. Vždy sa dá.

Skutočná otázka znie:
Máme odvahu hľadať kreatívne cesty, namiesto toho, aby sme rozvoj jednoducho „vypli“?

Lebo firmy, ktoré dnes investujú aspoň minimum energie do rozvoja ľudí,
budú zajtra tie, ktoré zvládnu zmeny s menším stresom,
s vyššou angažovanosťou
a s ľuďmi, ktorí chcú zostať – a rásť.

Rozvoj nie je luxus.
Je to tichá, každodenná stratégia prežitia aj budúceho rastu.

Príspevok PRAKTICKÉ TIPY, AKO ROZVÍJAŤ ĽUDÍ PRI MINIMÁLNOM BUDGETE je zobrazený ako prvý na Ivana Miklovič.

Zamýšľali ste sa niekedy nad dopadom tohto očakávania?

Veľmi často sa v individuálnej práci s klientmi stretávam s jeho dôsledkami.
Prichádza ku mne človek, ktorý je nešťastný.
Všetci okolo neho sú spokojní,
len on sa cíti byť niekde na svojej ceste života stratený.

Vo vnútri takéhoto človeka vládne hmla…
• „Vyhovujem všetkým… len sebe nie.“
• „Mám pocit, že žijem život niekoho iného.“
• Vnútro mu kričí: „Ja to už takto nechcem“ … no keď sa ho opýtam, čo potrebuje,
nastane ticho a po čase jemná odpoveď: „Ja už ani neviem“.

Dieťa, ktoré sa naučí: „dobrý som vtedy, keď vyhoviem“

Takýto človek vyrastal v prostredí, kde láska a prijatie:
boli podmienené správaním (Ak sa budeš takto správať, tak sa na teba usmejeme, oceníme ťa, nepokarháme ťa = nebude konflikt).
Prichádzali len vtedy, keď „nesklamal“ = plnil očakávania iných.
Neprichádzali, keď vzdoroval, cítil, protestoval.

A tak sa dieťa naučí tichý, nevedomý vzorec:
„Moje potreby nie sú dôležité.“
„Dôležitý je pokoj iných.“
„Som dobrý len vtedy, keď nerobím problémy.“

Body v živote získaval za vyhovenie.

Tento vzorec sa nenápadne začal prepisovať do jeho života.

• Prispôsoboval sa kamarátom, hoci nechcel robiť to, čo oni. Ale nechcem robiť problémy (a častokrát to neboli príjemné veci).
• Napĺňal očakávania partnera, hoci vnútri cítil nechuť. (´Veď nemá robiť problémy´ – mantra, ktorá mu v týchto chvíľach vyskakuje v hlave a ktorú si nesie z detstva do života).

Malé dieťa vyrastie a stáva sa z neho dospelý,
ktorý navonok pôsobí bezkonfliktne.

Usmieva sa.
Nemusíte nič povedať, on už vie, čo by ste potrebovali.
Veď si roky pestoval senzory na atmosféru, na nálady, na očakávania, aby vyhovel.

Často sa potom v našich rozhovoroch objavuje veta: „Zúrim, hoci sa navonok usmievam.“
Len… nemá odvahu ozvať sa a povedať, čo potrebuje.

A občas, keď sa stíši, mu napadne otázka:
´Kde som v tom celom ja?´.

A to je možno ten NAJVÄČŠÍ DÔSLEDOK „SLUŠNEJ VÝCHOVY“:

– človek stratí kontakt so sebou.
So svojimi pocitmi. So svojimi hranicami.
So sebou ako živou bytosťou, nie len ako funkčnou rolou pre iných.

Prestane cítiť svoje potreby.
Nie preto, že by ich nemal.
Ale preto, že sa ich naučil ignorovať, umlčať, potlačiť.

Tieto procesy prebiehajú hlboko v psychike:

1. Dlhodobé potláčanie emócií vedie k „odpojeniu sa od seba“
Keď dieťa:
nemohlo byť nahnevané
nemohlo protestovať
nemohlo povedať „nie“
nemohlo cítiť sklamanie
…naučí sa necítiť vôbec.

Lebo necítiť bol bezpečnejší spôsob prežitia než cítiť a byť odmietnutý.

2. Hodnota človeka sa zviazala s výkonom a správaním
Dieťa sa naučí:
„Som hodnotný, keď robím to, čo sa odo mňa čaká.“

To je koreň závislosti od uznania.
Od súhlasu.
Od „dobrého obrazu“ – Len aby ma mali radi.

3. Vlastné potreby sa stali hrozbou
Ak dieťa zažilo, že jeho potreby:
boli zosmiešnené
ignorované
trestané
vysmiate
odmietnuté
podvedome si ich zakáže.

A vytvorí si presvedčenie:
„Je nebezpečné chcieť.“
„Ak budem chcieť, stratím lásku.“
„Ak poviem nie, budem sám.“

4. Vnútorné dieťa stále čaká na súhlas
Aj v dospelosti potom nežije zo slobody, ale z hladu.

Hladu po: uznaní, prijatí, bezpečí, povolení existovať

Niektorí ho hľadajú v práci. Iní vo vzťahoch.
Iní v obetovaní sa.

Ale potreby nemožno nasýtiť vonkajškom, ak vnútro ostalo hladné.

Ako z toho von?

AK MÁTE DETI – pýtajte sa ich na ich názor.
Upravujte rozhodovanie aj na základe ich potrieb.

Nevychovávajte len „dobré dieťa“.
Vychovávajte zdravého človeka, ktorý bude vnímať hranice medzi tým, čo chce on a čo sú očakávania iných.
Naučte ho slušnou formou vyjadrovať svoje potreby,
hľadať spoločné riešenia.

Skúste sa dnes večer na chvíľu zastaviť a pozrieť sa na ne inak. Nie očami „čo by mali“, ale očami „kým sú“.
Pýtajte sa ich na ich názor.
Zaujímajte sa o to, čo cítia, nie len ako sa správajú.
Upravujte svoje rozhodovanie aj podľa ich potrieb.

Pretože dieťa, ktoré sa naučí, že jeho vnútorný svet má hodnotu,
nebude raz dospelým, ktorý bude v terapii hľadať sám seba.

AK STE BOLI TÝM POSLUŠNÝM DIEŤAŤOM VY,
možno vás teraz niečo v tomto texte pichlo pri srdci.

Možno cítite smútok. Možno hnev. Možno len ticho. Alebo únavu z toho, že stále myslíte na iných a na seba až naposledy.
Možno ste sa roky snažili byť dobrí…
A pritom ste si nikdy nedovolili byť sami sebou.

Ak ste sa v detstve nemohli prejaviť,
pracujte na návrate k sebe.

Začnite jednou otázkou, každý deň znova:
´Čo práve teraz potrebujem?´.

Návrat k sebe nie je rýchla cesta. Je to proces.

Skúste si častejšie všímať, čo sa vo vás deje.
Čo vás teší.
Čo unavuje.
Čo vám robí dobre a čo vás vyčerpáva.

Skúmajte:
• Čo by ste chceli, keby ste sa nemuseli prispôsobovať?
• Kde v živote hovoríte „áno“, hoci celé telo kričí „nie“?
• Kde mlčíte, aby ste nestratili lásku?
• Kedy ste naposledy cítili svoje „chcem“ bez viny?

Vaše potreby nie sú slabosť.
Sú jazykom vašej duše.

Príspevok NAJPOSLUŠNEJŠIE DIEŤA V RODINE JE ČASTOKRÁT NAJOHROZENEJŠIE je zobrazený ako prvý na Ivana Miklovič.

Roky som sa venovala koučingu. Patrím medzi prvú generáciu koučov na Slovensku.
V roku 2007 som absolvovala svoj prvý kurz Systemický koučing u Kláry Giertlovej, nasledoval ročný výcvik v Solution Focused v Dalete a naposledy Existenciálny koučing u Zuzany Valábkovej.
Pomedzi to množstvo kratších vzdelávaní, ktoré ma formovali nielen ako kouča, ale aj ako človeka.

Čím viac som koučovala, tým viac som túžila pochopiť, prečo sa ľuďom isté scenáre v živote opakujú, čo v nich spúšťa silné reakcie a ako to celé spolu súvisí.

A tak som sa rozhodla pustiť do päťročného štúdia psychoterapie (Výcvik v integratívnej psychoterapii so zameraním na psychosomatiku, Univerzita Palackého v Olomouci). Som v štvrtom ročníku a podľa českej legislatívy si môžem hovoriť psychoterapeut vo výcviku (pod vedením supervízora).

Čoraz častejšie dostávam otázku: „V čom je vlastne rozdiel medzi koučingom a psychoterapiou?“

Prinášam vám môj pohľad, ako vnímam rozdiel medzi týmito dvomi prístupmi.

1. Kam smeruje pohľad: budúcnosť vs. prítomnosť

Najvýraznejší rozdiel je v základnej orientácii pozornosti.

Koučing sa pozerá dopredu – pracuje s cieľom, ktorý chce klient dosiahnuť.
Na začiatku si kouč s klientom dosť striktne vyjasňuje: Čo klient chce? (cieľ) Ako spozná, že sa posunul? (markery úspechu) Čo mu zmena prinesie – aký vyšší zmysel, akú potrebu naplní?

V solution focused prístupe platí, že ak si človek vyjasní, čo chce, je na polceste k úspechu.

Psychoterapia sa naopak zameriava na tu a teraz a minulosť. Klient prinesie tému a terapeut s ním „tancuje“ v rozhovore okolo nej. Spolu skúmajú, čo sa v klientovi deje – aké myšlienky, pocity, telesné reakcie sa objavujú, odkiaľ ich pozná, čo mu pripomínajú.
A tu sa prirodzene dotýkame minulosti.

Je to ako olupovanie cibule – vrstvu po vrstve odhaľujeme, čo sa skrýva pod povrchom. Je to jemná chirurgická práca, ktorá vedie k hlbšiemu porozumeniu vlastnej dynamike.

V kocke:
Koučing a psychoterapia sa síce občas prekrývajú vo forme (profesionálny rozhovor, zvedavé otázky, dôvera, bezpečný priestor), no ich zámer je iný.

Koučing hovorí: „Čo chceš?“ – pomáha dosiahnuť cieľ v budúcnosti.
Terapia sa pýta: „Kto si?“

Koučing smeruje k zlepšeniu funkčnosti a výsledkov.
Terapia smeruje k pochopeniu podstaty a uzdraveniu vnútorného sveta. Lieči minulosť, aby prítomnosť bola slobodnejšia.

Koučing mení smer.
Terapia mení pohľad.

2. Riešenie vs. porozumenie

V koučingu, keď si klient ujasní cieľ, nasleduje častokrát fáza hľadania riešení.
Kouč sprevádza klienta otázkami, ktoré mu pomáhajú objaviť nové možnosti a na konci si klient často určí konkrétny krok, ktorý vyskúša v praxi.

Koučing je teda zameraný na akciu, na pohyb vpred, na zmenu správania alebo prístupu.

V psychoterapii nejde o to, aby človek hneď niečo menil, riešil.
Ide o zvedomovanie (o pomenúvanie toho, čo sa deje vo vnútri).
A práve tým, že si človek začne uvedomovať svoje vzorce, môže sa v ňom čosi pohnúť – začne sa prirodzene meniť jeho vnútorný svet.

Zmena prichádza ako dôsledok porozumenia.
Nie preto, že „by mal“, ale preto, že zrazu vidí veci inak.

Klient si často uvedomí:
„Aha, takto som sa na to pozeral ako dieťa. Ale ja som už dospel. Mám aj iné možnosti, ako reagovať.“

Nie všetko, čo ťa brzdí, potrebuje riešenie.
Niečo potrebuje porozumenie.

3. Kto prichádza: zdravá populácia vs. ľudia so zraneniami

Koučing je určený pre zdravých ľudí, ktorí chcú rásť, zlepšiť výkon, posilniť rozhodnosť, získať nadhľad.

Na koučing prichádzajú osoby, ktoré nemajú (alebo nemajú dominantné) duševné poruchy, ale chcú sa rozvíjať: dosiahnuť konkrétny cieľ (napr. kariérny posun, lepšie rozhodovanie, riešenie výzvy). Klienti, ktorí vnímajú svoju situáciu ako „chcem niečo zmeniť“, „chcem posun“ — nie „chcem sa vysporiadať s traumou, úzkosťou alebo depresiou“.

Psychoterapia je určená prioritne pre ľudí, ktorí majú duševné ťažkosti, symptómy, traumy, úzkosti, depresiu alebo komplexnejšie emocionálne či behaviorálne prekážky.

Čoraz viac ju však začínajú používať aj ľudia bez (F-kových) diagnóz – klienti, ktorí potrebujú porozumieť svojim vnútorným vzorcom, ich pôvodu, hľadajú podporu pri spracovaní minulosti alebo hlbších životných výziev.

Aj preto sa v spoločnosti o koučingu hovorí ľahšie. Povedať: „Mám svojho kouča“ znie ako benefit. (Veď koučingy sú vo firmách prioritne umožnené len manažérom, resp. zamestnancom, na ktorých firme záleží).

Povedať: „Mám svojho terapeuta“ – ešte stále u niektorých vyvoláva rozpaky. Našťastie táto stigma pomaly mizne.

Ako rada hovorím – neexistuje človek bez zranení.
Čím skôr si ich dovolíme uzdraviť, tým vyrovnanejšie a spokojnejšie žijeme.

4. Trvanie: krátkodobá vs. dlhodobá práca

Koučing je väčšinou krátkodobý proces – firmy si objednávajú napríklad 5 až 10 stretnutí, prípadne si objednajú pre zamestnanca “udržiavací koučing” – stretnutie raz za mesiac počas jedného roka.

Psychoterapia je dlhodobá cesta – trvá často dva a viac rokov, najmä na začiatku s častokrát týždennou frekvenciou stretnutí.

5. Základné nástroje: techniky vs. terapeut

V koučingu sa kladie dôraz na využívanie techník a dodržiavanie istej štruktúry (hlavne v úvode a v závere rozhovoru). Ak by kouča sledoval hodnotiteľ, pátral by po tom, či sa v koučingu vyskytli isté prvky: Napr. v úvode – vyjasnenie témy – ak klient prináša viac tém, stanovenie “prioritnejšej témy”, presné zadefinovanie cieľa, overene cieľa, markery úspechu. Podobne je tomu v závere – akcia a pohyb vpred sú kľúčové. Kouč pomáha klientovi pomenovať konkrétne kroky, mapovať možné bariéry a vytvoriť akčný plán.

Pre kouča to znamená byť skôr sprievodcom v procese dosahovania cieľov, ktoré vedú k výsledkom v relatívne krátkom čase.

V terapii je viac voľnosti. V psychoterapii sa terapeut neopiera primárne o techniky (samozrejme sa používajú aj tam), ale základným terapeutickým nástrojom je sám terapeut. Opiera sa o seba – ako nástroj porozumenia, reflexie a vzťahu. Ide o schopnosť terapeuta byť v kontakte – so sebou, s klientom, s tým, čo sa práve deje medzi nimi.

Terapeut je v kontakte so svojimi emóciami a telom – Všíma si, čo sa v ňom deje, keď klient hovorí – či cíti napätie, smútok, hnev, nechuť, súcit. Tieto vnútorné signály mu pomáhajú pochopiť, čo sa odohráva v klientovi (napr. preberá jeho pocity, tzv. zrkadlový prenos).

Používa svoju empatiu ako nástroj diagnostiky – Cítením, vnímaním a pomenovaním toho, čo sa v priestore deje, pomáha klientovi dostať sa bližšie k sebe.

Vníma vzťah, ktorý sa medzi nimi tvorí (tzv. terapeutický vzťah) – To, ako klient reaguje na terapeuta – dôvera, odpor, úzkosť, očakávania – často kopíruje vzorce z iných vzťahov v jeho živote. Terapeut tieto vzorce citlivo pomenúva, čím otvára priestor na ich spracovanie.

Dve profesie, ktoré sa dopĺňajú

Počas rokov som zažila, že kouči sa niekedy pozerajú na psychológov ako na „tých, čo sa hrabú v minulosti“ a psychológovia zas na koučov ako na „amatérov, čo im kafrú do remesla“.

Ja verím, že obidve cesty sú dôležité.

Koučing rieši – pomáha človeku nájsť riešenie, urobiť akciu.
Terapia pomáha porozumieť – objaviť korene, pomenovať vnútorné dynamiky, ktoré človeka ovplyvňujú.

Ako rada hovorím:
„Kouči sú predskokani terapeutov.“

Koučing môže byť prvým krokom – priestorom, kde sa človek učí otvoriť, priznať si, že nemusí byť dokonalý, že nemusí byť na všetko sám.
Keď neskôr objaví hlbšie vrstvy bolesti alebo traumy, je prirodzené prejsť do terapie.
A dobrý kouč to vie rozpoznať – pozná hranice svojej práce a vie odporučiť klientovi terapeutickú pomoc.
Tak ako všeobecný lekár vie, že operáciu oka už musí robiť špecialista.

Či už kráčate cestou koučingu alebo terapie, obidve smerujú k tomu istému –
aby sa vám v živote darilo, aby ste kráčali životom spokojnejšie.

A obe cesty majú zmysel – ak vieme, kedy po ktorej sa vydať.
Ak zvažujete, ako ďalej, možno otázka neznie „Ktorú cestu si vybrať“, ale „Čo v tomto období života potrebujem?“

Koučing je vietor v chrbte.
Terapia je koreň pod nohami.

Jedno nás učí lietať, druhé nás učí stáť.
Keď sa tieto dve sily spoja,
je veľká šanca, že budeme kráčať pokojnejšie, vycentrovanejšie.

Príspevok AKÝ JE ROZDIEL MEDZI KOUČINGOM A PSYCHOTERAPIOU? je zobrazený ako prvý na Ivana Miklovič.