O čo ide?
V poslednej dobe veľkú časť mojej práce tvorí Tímový koučing. Oslovujú nás firmy, ak sa v nejakom tíme „niečo“ deje (napätie, odchody, tiché konflikty).

Jednou z prvých fáz je analýza tímu, kedy sa rozprávame s jednotlivcami o tom, ako oni vnímajú situáciu. Kladieme rôzne otázky, aby sme čo najviac odhalili, o čo ide.

Nedávno nás pozvali do istej firmy, kde v úvode som dostávala o istom človeku skôr negatívnejšie informácie. Je taký a onaký, viacerí sa na tohto človeka sťažujú… Z rôznych strán skôr nepríjemné nálepky.
Sama som bola zvedavá, aká bude realita.

Aby som bola v tejto práci čo najlepšia, chodím na supervízie.
Priniesla som tam tento prípad a otázku, na čo sa mám pripraviť. Čo môžu byť pasce tejto spolupráce.

Supervízorka Eva Mohauptová mi položila otázku:
„Aký obrázok si o tom Ty maľuješ?
Kouč má byť neutrálny. Choď tam ako čistý papier“.

Táto myšlienka vo mne ešte dlho rezonovala a ďakujem Eve za ňu.

Je použiteľná kdekoľvek v živote.
Občas nám ľudia o druhých nahovoria rôzne veci a my si sa už s ťažkosťou dokážeme pozerať na svet bez filtra.
A to je to umenie…

Nevyfarbovať si obrázky,
nepotvrdzovať si to, čo nám niekto povedal.
Odpútať sa od toho, čo bolo povedané. Vstupovať so zvedavosťou, čistým pohľadom.

Deje sa to všade okolo nás:
· V škole, kedy nálepka vie byť silnejšia než talent. A očakávanie dospelého vie niekedy formovať dieťa viac než jeho reálne možnosti.
· Vo vzťahoch. Keď si o partnerovi raz povieme „on je necitlivý“, „ona je komplikovaná“, každé ďalšie gesto čítame cez tento filter. A zrazu nereagujeme na realitu. Reagujeme na svoj obrázok.
* Pri náboroch ľudí, v médiách…

Platí to v obidvoch smeroch: pozitívnom, aj negatívnom.
Jeden prešľap z človeka urobí „problémového“.
Jeden úspech z neho urobí „talent“.
… A prestaneme vidieť celok.

Pretože presne toto sa deje aj v bežnom živote.
Ľudia nám o druhých niečo povedia — a my si ešte skôr, než ich naozaj stretneme, vyfarbíme obrázok.
Doplníme tiene.
Domyslíme povahu.
Prisúdime úmysly.

A potom sa už nepozeráme na človeka.
Pozeráme sa na vlastnú kresbu.

A to je pasca.
Lebo keď si raz vyfarbíme obrázok, prestávame skúmať. Prestávame byť zvedaví. Už nehľadáme pravdu. Hľadáme len dôkazy, že to, čo sme si nakreslili, je správne.

Chce to disciplínu, aby človek zostal čistým papierom. Aby odložil cudzie názory. Aby neprišiel s verdiktom, ale so zvedavosťou. Aby sa pozeral vlastnými očami, nie cez filter niekoho iného.

Nie je to ľahké.
Ale je to férové – voči druhým aj voči realite.

Ako ste na tom vy?
Darí sa vám poctivo skúmať druhých, život, alebo si vyfarbujete obrázky, ktoré vám už niekto nakreslil?

Príspevok IDEŠ SI VYFARBIŤ OBRÁZOK? je zobrazený ako prvý na Ivana Miklovič.

Či už na tieto otázky poznáte odpoveď vedome, alebo nie, pravda je jednoduchá:
každý deň žijete realitu svojho tímu.

Možno sa do práce tešíte.
Možno tam chodíte s miernym pichaním v žalúdku. Nie je to ešte otvorený problém, ale ani pokoj. Skôr zvláštny vnútorný nepokoj. Jemné oblaky nespokojnosti, ktoré sa vznášajú vo vzduchu.

Niečo nesedí.
Len sa to ešte poriadne nepomenovalo.

A teraz si predstavte, že do vášho tímu príde niekto zvonka.
Niekto, kto nezačne hneď radiť.
Niekto, kto najprv pozoruje. Počúva. Vedie rozhovory s jednotlivými ľuďmi. Pýta sa, ako sa v tíme cítia. Ako tím podľa nich funguje. Čo funguje dobre. Čo škrípe. Čo by už dávno potrebovalo zmenu, len sa to stále odkladá.

A zrazu sa začne diať niečo zaujímavé.

Z jednotlivých výrokov, pocitov, frustrácií, domnienok, zvykov a opakujúcich sa situácií začne vznikať mapa fungovania tímu.

Zrazu vidno vzorce, ktoré boli doteraz schované pod povrchom.

Napríklad že sa kolegovia nevedia na niečom zhodnúť medzi sebou, a tak nejdú do priameho rozhovoru, ale mieria za šéfom a sťažujú sa jemu.
Alebo že vedúci žije v presvedčení: „Sú to seniori, nepotrebujú ma, mojou úlohou je nechať ich pracovať.“
Z druhej strany však zaznieva: „Šéf tu nie je. Nemáme informácie. Nevieme, na čom sme.“

A tu sa to začína lámať.

Zrazu už nevidíte len správanie.
Vidíte aj to, čo ho vyrába.

Vidíte názory, ktoré ľudia nevyslovili nahlas.
Presvedčenia, podľa ktorých fungujú.
Nevyslovené očakávania.
Užitočné aj neužitočné návyky.
Rituály, ktoré tím držia pohromade — aj tie, ktoré ho potichu rozkladajú.

A v tej chvíli sa často udeje veľmi dôležitý moment:
ľudia prvýkrát naozaj uvidia, prečo sa v práci cítia tak, ako sa cítia.

To, čo bolo doteraz len nepríjemným pocitom, dostane tvar.
Povrch sa odhalí.

A presne toto je práca tímového kouča.

Nie prísť a múdro povedať tímu, čo robí zle.
Nie hrať sa na sudcu.
Ale pomôcť tímu uvidieť seba samého.

Ako funguje.
Čo si robí navzájom.
Kde si pomáha.
Kde si škodí.
Kde stráca energiu.
Kde sa nevie zladiť.
A kde by vedel fungovať zdravšie, zrelšie a vedomejšie.

Tímový kouč pomáha tímu zvedomiť si vlastnú dynamiku.
Pomáha odkryť to, čo bolo príliš dlho nepomenované.
A podporuje ľudí v tom, aby nezačali len lepšie rozumieť problému, ale aby začali inak fungovať.

V niečom to pripomína párového terapeuta.

Aj tam totiž často nejde o to, že by dvaja ľudia boli „zlí“.
Skôr nevidia, aký tanec medzi sebou denne tancujú.
Kto ustupuje. Kto tlačí. Kto mlčí. Kto sa hnevá. Kto sa stiahne. Kto čaká, že ten druhý to predsa musí vidieť.

Až keď tento vzorec uvidia, môžu ho začať meniť.

S tímami je to rovnaké.

Mnohé tímy netrpia preto, že by v nich boli neschopní ľudia.
Trpia preto, že fungujú v slepých vzorcoch, ktoré nikto nepomenoval.

A tak sa opakujú tie isté konflikty.
Tie isté nedorozumenia.
Tá istá frustrácia.
Tie isté vety:
„To tu zase nefunguje.“
„Nikto nič nepovie.“
„Každý si ide svoje.“
„Stále sa to točí dookola.“

Práve preto má TÍMOVÝ KOUČING zmysel.

Pretože niekedy tím nepotrebuje ďalší motivačný slogan.
Nepotrebuje ďalší teambuilding, kde sa na chvíľu zasmeje a potom sa vráti do tej istej nezdravej reality.
Nepotrebuje ani rýchlu náplasť.

Potrebuje zrkadlo.
Potrebuje mapu.
Potrebuje niekoho, kto pomôže odhaliť, čo sa v tíme naozaj deje.

Lebo až keď vidíte, ako fungujete, môžete sa vedome rozhodnúť, čo chcete zachovať — a čo už ďalej nechcete žiť.

Otázka teda nie je len:
Má náš tím problém?

Oveľa presnejšia otázka znie:
Vidíme vôbec, ako náš tím funguje?

Pretože veľa tímov nežije v zdravej spolupráci.
Len si na ňu zvykli.

★ ★ ★

Ak aj vy cítite napätie v tíme, chcete zaviesť ozdravné procesy  – aby sa vám ľahšie žilo – sme tu pre vás.

Príspevok AKO SA VÁM ŽIJE VO VAŠOM TÍME? je zobrazený ako prvý na Ivana Miklovič.