Znie to lákavo, však? Kto by nechcel byť šťastný?

Je to naozaj tak?

Roky mi táto myšlienka nevoňala. Až kým som nedávno nenarazila na knihu MORÁLNA AMBÍCIA. Pri nej som pochopila, prečo sa mi vlna “Zmyslom života je byť šťastný” nepozdáva.

Autor v knihe uvádza príklad človeka, ktorý prekvapil aj vedcov.

Objavili človeka, ktorého mozog vykazoval najvyššiu hladinu gama vĺn, aké kedy neuroveda namerala (gama vlny sú spájané sú sústredenosťou, pamäťou, vnútorným pokojom a transcendenciou…).

Ľavá strana prefrontálneho kortextu (časť spájaná s pocitom šťastia) sa aktívne činila.

V pravej strane, ktorá má do činenia s negatívnymi myšlienkami, nebola zaznamenaná takmer žiadna aktivita.

Novinári označovali človeka ako osobu s najkrajším mozgom na svete.

Tento pán – Matthieu Ricard, strávil 60 000 hodín meditovania v ďalekej Indii (t.j. 30 rokov meditovania, strávením vo vlastnej hlave).

Ohromujúce, však?

Dá sa však na to pozrieť aj inak.

Áno, jeho mozog je „šťastný“.

ALE AKO PRISPEL K DOBRU SVETA?

Čo urobil pre iných?

Aby sme si v tom urobili poriadok. Je dôležité byť spokojný vo svojom vnútri, len tak môžeme šíriť spokojnosť ďalej.

Moje heslo na materskej dovolenke bolo: Šťastná žena, šťastná celá rodina…

Téma “šťastie” sa dá prehnať aj do extrému.

* Mňa nezaujíma, ako sa cítiš, ja to teraz chcem takto.

* Mňa nezaujíma, že chceš so mnou tráviť večer, ja si chcem teraz pozerať film na Netflixe, či ťukať do PC. Len tak budem ja šťastný!

* Mňa nezaujíma, čo teraz potrebujete vy (deti, vnúčatá), ja si teraz idem zahrať tenis.

* Alebo ako som raz zachytila na ulici rozhovor dvoch paní a jedna z nich povedala: “Ja doma nevarím! Povedala som im: ak chcete jesť, otvorte si konzervy, uvarte si sami. Ja to robiť nebudem!” – (a v hlave mi išla myšlienka fakt? A ako u nich asi vyzerá teplo domova?)

Cieľ života nie je podľa mňa uspokojovať egoisticky len svoje potreby: ja, ja, ja…

Podľa Rutgera Bregmana, autora knihy Morálna ambícia, cieľom života nie je len hnať sa za šťastím.

Cieľom je robiť niečo zmysluplné. Zanechať po sebe stopu, na ktorej záleží.

Nemusíme hneď vymyslieť novú elektrinu či zmeniť chod dejín.

Niekedy úplne stačí:

• rozvíjať talenty svojich detí,

• dodať niekomu odvahu urobiť krok, ktorý by inak neurobil,

• alebo sa ozvať tam, kde by iní mlčali.

Morálna ambícia začína tichým uvedomením:

MÁTE IBA JEDEN ŽIVOT. ČO S NÍM UROBÍTE?

Možno chcete svoj obmedzený čas na tomto svete využiť inak.

Možno tušíte, že vaše osobné šťastie nie je jediným – a už vôbec nie najvyšším – životným cieľom.

Možno nechcete ležať na smrteľnej posteli s nepríjemným pocitom, že ste minuli život na honbu za ilúziou.

Že sa za tým všetkým skrývalo niečo viac – oveľa viac.

Niečo, čo stojí za to. Niečo, čo presahuje nás samých.

Niečo, čo dá nášmu životu skutočný zmysel.

V tomto prípade, ak si na prvé miesto dáme vyšší zmysel, sa aj tie malé bolesti (vstávanie k deťom, ustáť nepríjemné pohľady okolia, ak bojujeme za správnu vec), zdajú byť zvládnuteľnejšie.

Prechádzame bodmi malých bolestí, no tam – na konci, zažívame pocit výhry.

A teraz otázka:

Stačí ti byť len „šťastný“… alebo túžiš, aby tvoj život mal hlbší zmysel?