Keď sa opýtam druhýkrát: „Akú emóciu cítiš?“, častokrát dotyčný odpovedá príbehom (nie pomenovaním emócie) …“No vieš, ja som mu povedala, že … ale on ma nepočúval“.

Občas stretávam ľudí, ktorí nie sú v kontakte so svojimi emóciami. Vedia, že sa necítia príjemne, nevedia však, čo sa v nich deje.
Nenaučili sa to.

Dôsledkom býva, že ich emócie zahltia v najmenej očakávanej chvíli.
Vybuchnú hnevom, rozplačú sa, znervóznejú … častokrát vedia presne ukázať na vinníka (kto za ich rozpoloženie môže).

A potom sú tu takí, ktorí majú strach nazrieť pod „pokrývku“. Hmýri sa to rôznymi emóciami, nespracovanými zraneniami z minulosti. O niektorých vedia, o niektorých ani netušia, ako ich ovplyvňujú. Nechcú ich vidieť.

O čo tu ide?
To je akoby ste mali v aute rozsvietenú kontrolku, ale na palubnej doske sú symboly v cudzom jazyku – viete, že „niečo nie je OK“, no neviete, či vám len dochádza palivo, alebo horí motor, resp. vnímate, že tam niečo bliká, ale prelepíte to žuvačkou, aby ste to nevideli…

Veľa ľudí sa naučilo jednu vec: kontrolky je lepšie nevidieť.

Neradi cítime bolesť (nespokojnosť v práci, nespokojnosť vo vzťahu, nespokojnosť so sebou…) a preto máme tendenciu zbaviť sa bolesti. Hľadáme úľavové mechanizmy. Čo robia ľudia, keď sa cítia nepríjemne?
• prehnane nakupujú
• cestovujú
• žúrujú
• scrollujú
• zahlcujú sa prácou
• siahajú po alkohole – „len jeden na uvoľnenie“… a potom ďalší…

Krátkodobo to zaberie. Z dlhodobého hľadiska si to začne vyberať svoju daň.
V psychológii sa tomu hovorí aj experienciálne vyhýbanie: snaha nemať nepríjemné vnútorné zážitky (pocity, myšlienky, telesné signály) – aj keď nám to dlhodobo škodí.

Ak nerozumiete, čo sa (vo vás deje), len ťažko môžete siahnuť po správnom riešení.

Odvaha skúmať emócie a zranenia je ako ísť do technickej miestnosti vlastného domu. Zvonku môžeme mať pekne vymaľované, ale ak sú vnútri skraty, tlak v potrubí a zlé poistky, skôr či neskôr to buchne.

Majte odvahu pozrieť sa dovnútra

Ak ignorovanie, vyhýbanie, popieranie emócií nie je zdravá cesta, ako s emóciami pracovať – čo robiť inak?
Naučte sa čítať svoju vnútornú mapu.

Ak sa chcete naučiť zvládať náročné situácie zdravým spôsobom, jedna vec je nevyhnutná:
kontakt so sebou.

Niekoľkokrát denne (tréningovo apsoň počas jedného týždňa) sa zastavte a položet si aspoň 5x za deň otázku: Ako sa práve teraz cítim?

Pomôcka: aby ste na to nezabudli, vytvorte si kotvy: položte si túto otázku ráno, po prebudení; po príchode do práce; na obed; pred odchodom z práce; po príchode domov, pred zaspávaním….

Ak chcete pokročilejšie techniky:

Majte odvahu zastaviť sa. Otočte svoj vnútorný zrak dovnútra a preskúmajte:
• Čo cítite? (presne pomenujte emóciu)
• Kde v tele sa daná emócia prejavuje? Ktoré „kontrolky“ telo zapína u teba? (žalúdok, hlava, napätie v hrdle…)
• Čo vám ide hlavou? (aké myšlienky vám idú v hlave?)
• Čo potrebujete? (po čom túžite / čo by ste práve teraz najviac potrebovali)

A teraz pointa:
Už len to, že preskúmate, čo sa vo vás deje, že si porozumiete, často prinesie zníženie napätia. Nie preto, že problém zázračne zmizne – ale preto, že prestanete bojovať sám so sebou.

Dokonca existujú výskumy, ktoré poukazujú na to, že ak pomenujete emóciu slovami (tzv. affect labeling) môže znížiť reaktivitu v mozgu. Inými slovami: keď dáte pocitu meno, často stratí časť svojej „moci“.

Jeden z prvých signálov o tom, že sa začína diať niečo v okolí zachytáva telo. Venujet mu pozoronosť. Telo reaguje ako prvé. Navnímajte čo cítite a ktorá časť tela reaguje. Resp., keď zavnímate, že nie ste v “pohode”, sledujte vaše telo – čo sa v ňom deje (možno zistíte, že ste si spontánne položili ruku na hrdlo, alebo prekrížili ruky na hrudi, že ste sa schúlili v kresle…) a následne si položte otázku: Čo sa tu deje? Ako sa cítim?

Nazretie do hlavy a preskúmanie myšlienok vám môže pomôcť odhaliť neužitočné myšlienky: katastroficovanie, tlačenie sa do “musím”, “mal by som”, namiesto toho, aby ste počávali svoj hlas, ktorý vás vedie iným smerom (čo naozaj chcete, potrebujete v danej chvíli). Resp. odhalíte presvedčenia, ktoré vám už neslúžia.

Ak sa napojíte na seba a preskúmate to, čo potrebujete (byť chvíľu sama, oddýchnuť si…), ste aspoň malý krôčik k tomu, aby ste sa o seba postarali. Verbalizovali okoliu, čo potrebujete.

Tri mini-techniky, ako sa vrátiť do pohody, “vycentrovať”:

1. Zamerajte pozoronosť dovnútra / otočte “kameru” dovnútra (10 sekúnd)
Skôr než začnete riešiť človeka alebo situáciu, spravte nasledujúce:
Nadýchnite sa.
Spýtajte sa: „Čo práve teraz cítim?“

Možno budete vedieť popísať emóciu hneď, možno sa budete potrebovať „prehrabávať“ rôznymi emóciami, aby ste vedeli popísať, čo práve cítite. A možno to bude kombinácia emócií. To je v poriadku.

2. Preložte emóciu na potrebu
Emócia je správa. Potreba je jadro.

strach → potrebujem bezpečie/istotu
hnev → potrebujem hranicu/férovosť
smútok → potrebujem podporu/čas/uzatvorenie
vyčerpanosť → potrebujem čas na zregenerovanie

Otázka: „Čo práve teraz najviac potrebujem?“

3. Odkomunikujte, čo cítite a čo potrebujete
V nasledujúcom kroku to môžete použiť v komunikácii a povedať (posunúť sa k riešeniu):
• Keď ty … (keď počúvam, čo hovoríš; keď robíš …)
• Tak ja… (cítim… popíšte emóciu)
• A preto … povedzte, čo potrebujete (A preto navrhujem… Potrebovala by som v tejto chvíli…)

Odvaha cítiť nie je slabosť. Je to vyzretosť.

Možno sa ti dnes nechce „otvárať pokrývku“. Možno sa bojíš, čo tam nájdeš. Lenže emócie nie sú nepriateľ – sú kompas. Ukazujú, kde sa prekračuje hranica, kde niečo bolí, kde niečo chýba, po čom túžiš. A čím dlhšie ich ignoruješ, tým viac budeš riadiť život naslepo.

Skutočná sila nie je v tom, že sa nikdy nerozplačeš, nezľakneš, nenahneváš.
Skutočná sila je v tom, že pristupuješ k tomu vedome (vieš, prečo sa celé toto v tebe deje): všimneš si to, pomenuješ, pochopíš – a až potom konáš.

To je rozdiel medzi človekom, ktorého emócie vláčia, a človekom, ktorý ich používa ako informáciu.

Nebuď hrdina, čo všetko vydrží.
Buď človek, čo sa vie cítiť.
Lebo emócie neodchádzajú tým, že ich nevidíš.
Odchádzajú tým, že im rozumieš.

Príspevok EMÓCIE NIE SÚ PROBLÉM. ÚTEK PRED NIMI ÁNO je zobrazený ako prvý na Ivana Miklovič.

Poznať svoje TALENTY a KVALITY má veľký význam
– sú to naše vnútorné zdroje, silné karty,
ktoré nám boli darované od života.

Ukazujú, kým sa môžeme stať, kde prirodzene svietime.
A práve vtedy, ak ich máme možnosť uplatniť,
AK SÚ NAŠE POTREBY NAPLNENÉ,
ukazujeme zo seba to najlepšie – ŽIARIME.

Potom je tu druhý pól našej osobnosti.
MOMENTY, KEĎ SA NÁM NEDARÍ.
Keď to vo vzťahu škrípe, cítite sa nepochopený,
odmietnutý,
nedocenený.

Keď príde zásek: Kríza. Neúspech. Strata. Bolesť.

KÝM STE, KEĎ SA VÁM NEDARÍ?
Čo staré vo vás ožíva?

Keď sa nám nedarí, v našom vnútri sa spúšťa tichý mikrosvet
– sieť starých spomienok,
emócií a obranných reakcií.

To, čo sa deje navonok, je len spúšťač.
V pozadí ožívajú staré zranenia,
ktoré sme si kedysi uložili hlboko, aby sme prežili.

Niekedy reagujeme prehnane, inokedy sa uzavrieme –
nie preto, že by sme boli slabí,
ale preto, že naše telo a myseľ sa snažia chrániť
pred dávno známou bolesťou.

Kríza tak často neotvára len aktuálny problém,
ale celé vnútorné archívy nespracovaných emócií a situácií.

To nie my padáme –
to len z nášho povrchu opadáva lesk,
aby sa ukázalo,
čo tam je skryté.

Tam dole,
v hĺbke, kam sa nám nechce pozrieť,
žijú naše rany.

Staré. Nedotknuté. Trpezlivo čakajúce.

Z kríz, zo situácií, keď sa ti nedarí,
sa môžeš dozvedieť o sebe cenné informácie

Kríza je ako zrkadlo – odhaľuje,
čo v nás ešte stále nie je spracované
… no spozadia nás ovláda.

Každý pád v sebe nesie kúsok pravdy o tom,
čo je v nás pevné a čo sa ešte potrebuje premeniť.

A možno práve vtedy, keď si myslíš, že sa ti nedarí,
život s tebou vedie ten najdôležitejší rozhovor.

V živote oscilujeme medzi obidvomi pólmi:
keď sú potreby naplnené – žiarime,
keď sú nenaplnené – reagujeme zo svojich zranení, nie zo svojej sily.

Má význam pracovať na svojich kvalitách, ale aj na nespracovaných zraneniach.
Má význam spomaliť sa, zastaviť sa a spoznávať svoje nefunkčné vzorce myslenia a správania,
aby sme už nereagovali zo zranenej časti, ale z vedomej, uzdravenej podstaty.

Aby sme nežili ako obeť svojich minulých skúseností, ale ako tvorca svojho ďalšieho príbehu.
Aj toto bolo súčasťou tréningu Mentálna odolnosť.

Príspevok KTO SI, KEĎ SA TI NEDARÍ? je zobrazený ako prvý na Ivana Miklovič.

★

Už ste videli tento billboard od Hornbachu?

Keď som ho nedávno zbadala,
povedala som si: “Nádhera. Toto má hlbokú myšlienku!
Niekto v Hornabchu evidentne vie, čo je život”.

Keď sa ocitneme v manželstve
a prídu náročné momenty,
nepáči sa nám to. Búrime sa voči tomu.
Aaale…
dráma patrí k projektu

Keď nastúpime do práce, alebo začneme podnikať,
prídu výzvy, dostaneme sa aj do zložitých situácií
a čudujeme sa. Veď všetko malo ísť hladko, nie?
… dráma patrí k projektu

Na školení Mentálnej odolnosti si ľudia niekedy kreslia svoju mapu života – vrcholy a pády.
Svoje výtvory ukazujú ostatným, len aby zistili, že všetkým sa v živote striedajú obdobia úspechov a pádov, raz sme hore, inokedy dolu.

★ Je to ako EKG.
Raz si na vlne, inokedy pod hladinou.
Niekedy stúpaš, inokedy klesáš.
Niekedy si šťastný, inokedy sa trápiš.

★ Je to znak, že žijeme.
… dráma patrí k životu

Od čoho sa odvíja, či sme alebo nie sme spokojní?

Idete na firemnú akciu.
Na druhý deň sa vás kolega opýta, ako bolo.
Kým kolegyňa sa nadšene rozplýva, ako bolo výborne, hudba skvelá, zatancovala si, vy vyjadrujete sklamanie a rozhorčenie.

Ako je to možné?
Každá z vás mala iné očakávanie.

Kým jedna sa chcela zabaviť (čo sa jej aj naplnilo),
pre druhú kvalitný večer znamenal stretnúť zaujímavých ľudí, mať možnosť viesť hlboké rozhovory…. Keďže tam bola hlasná hudba, bolo obtiažne rozprávať sa, aj tak väčšina tancovala, čo nebolo nič pre ňu – introverta.

Jedna akcia, dva zaujímavé pohľady.

Od čoho závisí naša miera spokojnosti?
Všetko sa odvíja od jedného slova: „očakávanie“.

Očakávania sú ten prvok, ktorý nás hodia do módu som spokojný, resp. nespokojný.

Keď realita prekoná očakávanie nastáva pozitívne prekvapenie;
keď to, čo sa udialo zaostáva za očakávaniami, nastáva sklamanie.

Mozog priebežne porovnáva to, čo sme čakali, s tým, čo prišlo. Ak príde lepšie, ako to, čo sme očakávali nastáva „dopamínový plus“, ak horšie hodí nás to do bodu „mínus“.

Očakávania fungujú ako filter na fotoaparáte — zafarbí scénu skôr, než ju naozaj uvidíme.
Predstavte si, že máš na objektíve farebný filter. Cez ružový je deň teplejší a mäkký; cez modrý je chladný a tvrdý. Scéna je tá istá, len interpretácia sa mení.

Takto pôsobia očakávania: zafarbujú zážitok ešte predtým, než k nemu dôjde. Náš mozog si vyrobí „predobraz“ a realitu doň potom dofarbí.

Očakávanie je niečo ako referenčný bod. Naše prežívanie neovplyvňuje to, čo sa stalo, (fakty, realita), ale interpretácia situácie a rozdiel, medzi očakávaniami a výsledkom (dis/konfirmácia očakávania).

Opäť sa ukazuje, že všetko je v našej hlave.

Je dobré mať očakávania?

Krátka odpoveď: Áno—ale je dôležité pracovať s nimi vedome.
Očakávania sú užitočné, keď fungujú ako kompas a kontrakt, nie ako dogma. Inak sa z nich stane tieň pred realitou, ktorý prekrúti to, čo je.

Kedy nám očakávania pomáhajú

• Zameranie energie
Keď si spoločne povieme, čo od toho čakáme, je to ako nastaviť kompas. Menej blúdime v detailoch, menej rozhodovacích „zákrut“ po ceste. Smer je jasný a energia ide tam, kde má zmysel.

• Lepšie vzťahy a spolupráca
Nevyslovené očakávania sú tichý kontrakt. Keď ich však vyslovíme nahlas, menia sa na spoločnú dohodu. Menej domnienok, menej „ja som myslel/a“, viac porozumenia. Zrazu hráme v tej istej tónine.

• Ochrana hraníc
Očakávania pomáhajú nakresliť čiaru: čo je pre nás OK a čo už nie — v správaní, v kvalite, v spôsobe, ako spolu pracujeme. Nie preto, aby sme druhých obmedzovali, ale aby sme sa navzájom cítili bezpečne a férovo.

Kedy očakávania škodia

• Rigidita a stres
Niekedy v hlave beží jediný scenár, v ktorom má všetko zapadnúť presne podľa predstavy. Všetko ostatné zrazu pôsobí ako chyba, rušivý element, nedokonalosť. Realita však prichádza vo vlnách a občas prinesie odchýlku, ktorú nevieme hneď prijať. Vtedy sa napätie v tele aj v mysli prirodzene zvyšuje — nie preto, že by sa stalo niečo zlé, ale preto, že to nezodpovedá nášmu vnútornému obrazu

• Sklamanie z rozdielu „realita vs. očakávanie“
Spokojnosť sa často nerodí z toho, čo sa naozaj stalo, ale z porovnania s tým, čo sme potichu očakávali. Keď je očakávanie úzke, presné, akoby zakreslené tenkou čiarou, stačí drobná odchýlka a farby sa zmenia. Aj pekná skúsenosť môže v spomienke vyblednúť, ak sa nevošla do nášho „musí to byť presne takto“. Čím užší je tento bod v hlave, tým výraznejšie sa ozve mínusová emócia, keď sa svet nevtlačí do jeho kontúr.

• Vzťahy a tiché kontrakty
Vo vzťahoch často fungujú neviditeľné dohody. Každý z nás si nesie vlastnú predstavu, čo znamená „načas“, „rýchlo“, „kvalitne“, „ozvi sa“. Keď zostanú nevyslovené, stávajú sa z nich tiché kontrakty — záväzky, o ktorých druhá strana možno ani netuší. Z nesúladu významov potom ľahko vzniká pocit krivdy, nepochopenia či nespravodlivosti. Nie preto, že by niekto nechcel, ale preto, že sme si každý kreslili mapu podľa seba.

Manažment očakávaní – Ako vedieť rozumne pracovať s očakávaniami?

Existuje niekoľko tipov, ako sa naučiť pracovať s očakávaniami.

1. Rozlišujte medzi túžbou, očakávaním a dohodou

Rozlíšte medzi túžbou, očakávaním a dohodou. Túžba je želanie – čo by ste chceli, je legitímna, ale nikoho nezaväzuje. Očakávanie je predpoveď – odhad, ako to pravdepodobne dopadne; nie je to prianie ani prísľub. Dohoda je záväzok – jasné „kto–čo–dokedy a za akých podmienok“. Keď si zamieňame túžbu za dohodu, rodí sa sklamanie; keď očakávanie vydávame za prísľub, vzniká tlak a spory.

V praxi pomáha pomenovať to nahlas: „Toto je moja túžba…“, „Moje očakávanie je…“, „Potvrdzujem, že sme sa dohodli, že…” – a tri rôzne svety sa prestanú miešať do jedného.

2. Komunikujte svoje očakávania vopred

Nevyslovené očakávania sú tichý kontrakt. Vy v hlave počítate s jedným scenárom, druhá strana s iným – a keď sa stretnete v realite, vznikne pocit porušeného pravidla, ktoré nikto nepodpísal. Konflikt potom nevzniká zo zlého úmyslu, ale z dvoch rôznych máp sveta.

Ako sa tomu vyhnúť?
Pomenujte, čo konkrétne očakávate, vyjasnite si pojmy. Napríklad v pracovnej oblasti:

• Pomenujte dostupnosť: „Pre mňa dostupné znamená Po–Št 9:00–17:00, odpoveď do 24 hodín. Ak je urgent, volajte.“

• Upresnite formát výstupu: „Keď poviem spracuj to, myslím 1 stranu odporúčaní + 3 možnosti, nie prezentáciu s dvadsiatimi slidmi.“

• Dohodnite hranice zodpovednosti: „Prevziať projekt = ja riešim komunikáciu s dodávateľom, rozpočet a schvaľovanie; vy podpisujete finálne rozhodnutia.“

• Zlaďte spôsob spätnej väzby: „Priamo u mňa znamená komentár k veci v dokumente; nie verejná kritika na porade.“

• Vyjasnite, čo je podpora: „Podporiť iniciatívu = prísť na dve kľúčové stretnutia, prečítať návrh do 24 hodín a pridať poznámky.“

A nakoniec jedna veta, ktorá pomôže dôjsť k dohode (lebo jedna vec je, čo očakávam ja, druhá, ako to vidí iní): Čo na to hovoríš? / Ako to vidíš? 

Resp. pár príkladov zo súkromia:

Voľný čas a víkendy
Nevyslovené: „Víkend je predsa náš.“
Nahlas: „Predstavujem si, že aspoň jeden poldeň cez víkend strávime spolu bez práce a mobilov. Čo na to hovoríte?“

Domáce práce
Nevyslovené: „To sbáď každý chápe, čo treba urobiť.“
Nahlas: „Chcem sa dohodnúť, že vynášanie smetí a kúpeľňu máte na starosti vy a ja varenie a pranie. Môže byť?“

Darčeky a prekvapenia
Nevyslovené: „Mal/a si vedieť, čo mi urobí radosť.“
Nahlas: „Najviac ma poteší spoločný zážitok. Keď budete chcieť darček, pošlem 3 tipy.“

Krátke vety, ktoré šetria sklamania
• „Keď poviem X, myslím tým Xxxx.“ – Z tichých očakávaní spravte dohody.
„Keď poviem spoločný večer, myslím doma bez mobilov od 19:00 do 21:00.“

• „Čo je pre teba ‚dostatočne dobré‘ v tejto situácii?“

• „Minimum je…, pravdepodobné…, nad očakávania…, ak…“

• „Dnes by som potreboval/a …; čo chceš ty?“

3. Z jedného výsledku spravte rozpätie

Namiesto jedného „správneho“ výsledku pracujte s rozpätím.
Predstavte si to plachty na lodi: vietor nezmeníte, ale uhol plachiet meniť môžete.

Jediná pevná predstava („musí to byť presne takto“) ľahko vedie k sklamaniu;
rozpätie dá realite priestor dýchať.

Pri každom záväzku si preto vopred pomenujte tri úrovne:
minimum (čo viete určite dodať),
pravdepodobné (reálny cieľ)
a nad očakávania (ak pôjde všetko hladko).

Zároveň doplňte podmienky, od ktorých to závisí—napríklad „ak dostaneme podklady do stredy“.

Môže to znieť takto: „Minimum je prezentácia do piatku, pravdepodobne ju rozšírime o prílohu v pondelok a nad očakávania doručíme výstupy aj vo štvrtok, ak dostanete dáta včas.“

Rozpätie znižuje napätie, zužuje priestor na nedorozumenia a posilňuje dôveru, lebo každý vie, čo je isté, čo je reálne a čo je bonus.

4. Pripravte sa

Nemáme kontrolu nad všetkými situáciami. Život si žije svojím vlastným životom.
Pripravte sa na to! Veci sa môžu vtvinúť aj inak.

Nefrflite zbytočne.
Buďte ako GPS – ak identifikuje prekážku na ceste, prepočíta trasu a ukáže najoptimálnejšiu trasu k cieľu.
Inširujte s atýmto zariadením – nefrfle, koná.

Naučte sa prijímať život v jeho pestrosti

Možno nezískate, čo ste chceli, no získate oveľa viac.
Vnímajte život, kam vás vedie…

Príspevok DRÁMA PATRÍ K PROJEKTU je zobrazený ako prvý na Ivana Miklovič.

Áno, na začiatku kariéry je dôležité,
aby sme do seba investovali,
študovali … nech v budúcnosti máme z čoho čerpať.
Nabrali základy,
na ktorých môžeme budovať svoje majstrovstvo.

Áno, aj ja som roky rokúce študovala sviatky, piatky, Veľká noc, Silvester (kým neboli deti),
počúvala podcasty či audioknihy pri chôdzi, v aute,
knihy mala rozmiestnené po celom byte – veď treba využiť každý voľný čas na štúdium.
No potom prišiel zlom.

Už mi vadili písmenká.
Nechcelo sa mi už lietať medzi mestami, meniť skupiny, témy, ľudí.
Cítila som, že už takto nechcem žiť…

Ako vek plynie, prichádza iná fáza.
A ja som sa tejto premene musela učiť.

Fáza, kedy je dôležité sa stíšiť.
Viac počúvať svoje vnútro – kam ma život vedie,
čo tak trh vyžaduje,
čo daná skupina potrebuje.

Už neísť z hlavy,
ale z iného bodu: napojenia sa, vnímania okolia.

Nedávno som mala s ďalším top manažérom diskusiu.
Ako mi povedal, žije v kolotoči (to som dôverne poznala).
Skáču z projektu do projektu, z úlohy do úlohy.

A tak som sa ho opýtala,
či má čas na strategické premýšľanie:
Kam firma smeruje…
Z nadhľadu popremýšľať, čo je vo firme dobré, čo by si žiadalo zmenu.

Úlohou manažéra (a nikoho z nás) nie je byť zahltený prácou.
Úlohou je byť v nadhľade.
Byť v pohode – iba tak môže pokoj vyžarovať do okolia.
Mať nadhľad, ako kapitán lode, ktorý sa rozhliada po mori a vníma dianie okolo, na palube.
Robiť múdre rozhodnutia – nie reakívne reagovať.

Lenže, toto všetko vyžaduje mať schopnosť zotrvať v tichu.
Rozumieť sebe, iba tak dokážeme rozumieť druhým.

Ja ďakujem Mirke Tomaško, že ma týmto procesom previedla.
Nebáť sa byť v tichu.
Teraz to milujem.

Byť sama so sebou, so svojimi myšlienkami,
počúvať, kam ma vedú…

Odmenou sú mi spätné väzby na školeniach – akoby túto premenu cítili aj moji klienti.
Priemerná spokojnosť so školením: 97%
Priemerná spokojnosť s lektorom: 99%

Čoraz viac teraz počúvam spätnú väzbu na záver:
★ ja sa pri tebe tak dobre cítim, mne sa ani nechce odísť zo školenia (1,5 hodiny sme sa rozprávali po školení v miestnosti),
★z teba ide tak dobrá energia,
★s tebou sa tak dobre rozpráva,
★ja by som ťa chcela mať vo svojej bubline kamarátok, presne takýchto pozitívnych ľudí chcem mať v živote …
Skoro som o túto kvalitu prišla, keď som takmer vyhorela.

No pochopila som:

NAJSKÔR SA MUSÍM POSTARAŤ O SVOJE VNÚTRO, AK TU CHCEM BYŤ PRE INÝCH.

Ako ste na tom vy?
Do akej miery sa vám darí byť v tichu?

Príspevok NAJSKÔR SA POSTARAJ O SVOJE VNÚTRO je zobrazený ako prvý na Ivana Miklovič.

O chvíľu prišiel za nami ďalší účastník.
Spolužiačka sa naňho otočila a opýtala sa ho: „Jak sa máš?“.
On s ťažkým utrápeným hlasom odpovedal: „Ani se neptej, blbě.“
Na čo ona promptne zareagovala: „JAK TO DĚLÁŠ, ŽE SE MÁŠ TAK BLBĚ?“.
… až mi vyrazila dych.

Mala úplnú pravdu.

Sem tam stretávam ľudí, ktorí mi tiež povedia,
že sú naháňaní, vystresovaní, prepracovaní, stále na niekoho nahnevaní….

Až ma pri niektorých láka položiť otázku:
AKO TO ROBÍŠ, ŽE si stále tak unaháňaný?
AKO TO ROBÍŠ, ŽE si konštante na ľudí nahnevaný?

Je lákavé dať sa do pozície obete (mne sa dejú takéto veci…).
Nie sme obeť.
My k tomu, čo sa nám deje priamo, či nepriamo prispievame – SVOJÍM SPRÁVANÍM, ROZHODNUTIAMI.

Otázka: Ako to robíš, že ….? nás vracia do pozície šoféra vlastného života.
Nie je príjemné pozrieť sa priamo do zrkadla života a byť ochotný vidieť, akým spôsobom my sami tú realitu spoluvytvárame.

No zároveň je to jediné miesto, odkiaľ môže začať zmena.

(Aj toto sme dnes preberali na školení v rámci téma Mentálna odolnosť.
Ako si udržať kontrolu nad svojím životom…)

Príspevok OTÁZKA, KTORÁ STOJÍ ZA ZAMYSLENIE je zobrazený ako prvý na Ivana Miklovič.

Najväčšia prekážka kreatívneho riešenia?
Nie je to nedostatok nápadov. Ani času. Ani zdrojov. Je to niečo, čo si nosíte v hlave každý deň.

Sú to PREDSUDKY – čo je a čo nie je možné.

Častokrát mi klienti na koučingoch hovoria:
„Ja už som vyskúšal všetko (na šéfa, kolegu, partnera…).
A nič nefunguje!“

Som presvedčená, že riešenie existuje.
Len sa častokrát nachádza za hranicami toho, čo si myslíme, že je možné, dovolené, čo môžeme / nesmieme…

Domnienky sú ako neviditeľná stena,
denne do nich narážame a ony nás hádžu späť.

★ Naozaj nemôžem tejto osobe povedať svoj názor?
★ Naozaj musím udržiavať vzťah s niekým, s kým si už nerozumiem, zraňuje ma?
★ Naozaj moje potreby nie sú dôležité?
★ Naozaj nemá význam začať ďalšie štúdium vo vyššom veku?
★ Naozaj musím byť dokonalý, inak nebudem milovaný?
★ Naozaj som na všetko sama?
★ Naozaj AŽ…, TAK…?
★ Naozaj AŽ…, TAK…?

Čo vás trápi?
Čomu veríte v danej situácii?

Ak chcete objaviť riešenie a netočiť sa v kruhu,
PRELOMTE (spochybnite) svoje presvedčenia.
Tam sa zaručene skrýva riešenie.

Toto platí v živote, ako aj v biznise.
1. Identifikujte presvedčenia
2. Spochybnite ich
… a inovácia či riešenie je na svete 🙂.

Príspevok ČO JE NAJVÄČŠOU PREKÁŽKOU KREATIVITY??? je zobrazený ako prvý na Ivana Miklovič.

Presne takto fungujú naše naučené vzorce správania.

Príbeh z praxe
Nedávno som mala zaujímavú diskusiu s klientkou, ktorá opakovane zažívala tú istú situáciu.

Šéf jej zadal úlohu. Aby sa uistila, že správne porozumela zadaniu, niekoľkokrát si ho overila. Jej tím na úlohe pracoval, ona priebežne oboznamovala šéfa s progresom práce, až odovzdali finálny výsledok.

Na jej prekvapenie pri odovzdávaní práce jej šéf oznámil, že sa asi nepochopili.
Chce, aby úlohu prepracovali.
Trval na riešení, ktoré sa mojej klientke ani jej tímu nezdalo absolútne vhodné.

Klientka najprv argumentovala, bojovala za svoj nápad,
ale keď videla, že šéfa neobmäkčí, rezignovala.
Frustrovaná odišla splniť úlohu podľa jeho predstáv.
Cítila horúci hnev a nasledovala séria bezsenných nocí.

Keď sme spolu o tejto situácii diskutovali, zistila, že funguje podľa vzorca:
makám – presviedčam – rezignujem – frustrovaná odchádzam splniť požiadavky autority.

Zaujímavé bolo, že keď som sa jej spýtala, odkiaľ túto dynamiku pozná, okamžite jej naskočila spomienka na detstvo. Vzťah s mamou, ktorá bola tvrdohlavá, autoritatívna, neústupčivá…

Klientka ako dieťa v takých momentoch maminu presviedčala,, argumentovala, no nakoniec povolila.
Odchádzala smutná, nahnevaná, nespokojná.
Naučila sa, že ak nechce mať v živote problém, autorite musí vyhovieť…

Roky prešli a ona si obúvala staré topánky – vzorce správania.
Kedysi jej pomohli prežiť, no dnes ju brzdia.

Vzorce myslenia a správania sú vlastne naše „autopiloty“ – spôsoby, ako reagujeme na situácie bez toho, aby sme o nich vedome premýšľali. Vznikajú často v detstve, keď sa učíme, ako prežiť, ako si udržať blízkosť a bezpečie vo vzťahoch.

Vtedy sú tieto vzorce užitočné. No dnes vás tlačia, spôsobujú otlaky a brzdia vás v chôdzi.

Je to, ako keby ste si obúvali staré topánky

Presne takto fungujú naše naučené nevedomé vzorce správania a myslenia. Kedysi vám pomohli prežiť a cítiť sa v bezpečí. Chránili vás pred konfliktom, odmietnutím či pocitom ohrozenia.
Dnes vás však často obmedzujú, oberajú o energiu a držia v začarovanom kruhu.

Pár príkladov z praxe:

Presviedčam – rezignujem – hnevám sa
• V práci: argumentujem s kolegom/šéfom, ale keď neustúpi, vzdám sa. Odchádzam s pocitom bezmocnosti.
• V rodine: snažím sa presvedčiť partnera o svojom názore, on stojí na svojom → povolím, ale vnútri vrie hnev.

Snažím sa zavďačiť – nedostanem uznanie – cítim sa nedocenený
• V práci: robím nadčasy, pomáham, snažím sa prekonať očakávania. Ale ak nepríde pochvala, cítim frustráciu.
• Vo vzťahoch: partnerovi prejavujem starostlivosť, pripravím mu prekvapenie. Keď nezareaguje podľa mojich očakávaní, cítim smútok.

Vyhýbam sa konfliktu – ustúpim – hromadím napätie
• V práci: radšej poviem „áno“, aj keď viem, že nestíham, len aby som predišiel hádke.
• V rodine: nechcem sa pohádať, tak mlčím, aj keď s niečím nesúhlasím. Potom dusím emócie.

Chcem mať všetko pod kontrolou – keď niečo nejde podľa mňa, cítim úzkosť
• V práci: delegujem úlohu, ale kontrolujem každý detail, lebo „iba ja to viem urobiť dobre“.
• Vo vzťahoch: partner sa rozhodne spontánne, ja z toho cítim chaos a stres.

Som silný – neukazujem slabosť – potom skolabujem
• V práci: prijímam všetky výzvy, nikdy nepoviem, že potrebujem pomoc. Až kým nepríde vyhorenie.
• Vo vzťahoch: neprejavujem smútok ani slabosť, pretože „musím byť opora“. No vnútri sa cítim osamelo.

Vzorce správania nie sú „zlé“. Sú len neaktuálne

Keď ich začneme rozpoznávať, máme možnosť vyberať si nové – také, ktoré nám skutočne slúžia.

A tak stojí za to pýtať sa:
• Ktoré situácie sa mi opakujú a napĺňajú ma nespokojnosťou?
• Ako ich riešim? Do akých vzorcov správania upadám? (Ktoré moje „topánky“ sú mi už malé?)
• Čo mám chuť urobiť v takýchto situáciách? (nenaplnené potreby)
• Čo mi bráni to urobiť? (limitujúce presvedčenia)

Ako sa nefunkčných topánok (vzorcov správania) zbaviť?

Zbaviť sa starých „topánok“ (vzorcov správania) neznamená ich vymazať, ale uvedomiť si ich, poďakovať im a rozhodnúť sa pre nové.

Prinášame vám päť krokov, ako sa zbaviť starých vzorcov správania
1. Uvedomenie – rozpoznať staré topánky
Spýtaj sa: Kde v mojom živote sa mi stále opakuje rovnaký scenár?
Príklad: „Presviedčam – rezignujem – hnevám sa.“

2. Pochopenie – načo mi kedysi slúžili
Starý vzorec vznikol, aby ťa chránil.
Príklad: ako dieťa si ustúpil mame, aby si prežil v pokoji → to dávalo zmysel.
Toto pochopenie je dôležité – prestávaš sa hnevať na seba, že to robíš.

3. Rozhodnutie – vybrať si nové topánky
Povedz si: Tento vzorec mi už neslúži. Čo iné by mi dnes pomohlo?
Nový vzorec môže byť: „Namiesto rezignácie sa spýtam: Čo práve teraz potrebujem? , Čo mám chuť urobiť?
Aké mám možnosti riešenia situácie?
Čo by som nikdy neurobil?

4. Tréning – skúšanie nového správania
Nové topánky sú spočiatku nepohodlné. Necítiš sa v nich isto, pohodlne.
No ak chceš vyjsť z vyjazdených nefunkčných koľají, budeš cítiť aj diskomfort.
Aj keď vnímaš, že toto je cesta, ktorou máš ísť, môžeš mať chuť vrátiť sa k starým.

Tu pomáha:
Koučing, mentor, terapeut (drží zrkadlo).
Vedenie denníka (sledovanie, ako reagujem).
Malé kroky (najprv inak zareagovať v menej náročnej situácii).

5. Integrácia – keď sa nový vzorec stane prirodzeným
Časom si telo a myseľ zvyknú.
Ako pri nových topánkach – najprv otlaky, potom pohodlie.

Krátke príklady z praxe

V práci:
Starý vzorec: „Vždy poviem áno, aj keď nestíham.“
Nový vzorec: „Viem povedať – viem sa na to pozrieť…(zajtra, o týždeň…), dnes mám plno.“

Vo vzťahu:
Starý vzorec: „Keď partner kričí, stiahnem sa do seba.“
Nový vzorec: „Namiesto ticha poviem – potrebujem pauzu a vrátim sa k tomu neskôr.“

Voči sebe:
Starý vzorec: „Musím byť vždy silný, neukážem slabosť.“
Nový vzorec: „Dovolím si požiadať o pomoc, keď je toho na mňa veľa.“

To, čo robí rozdiel, je vedomý výber.

Staré topánky nemiznú samé od seba. Potrebujete ich odložiť do skrine a rozhodnúť sa, že dnes na to pôjdete inak. V súlade so svojím vnútrom, potrebami, túžbami.
Je potrebné rozhodnúť sa, že dnes, si obujete nové topánky.
Funkčné, ktoré vám pomôžu naplniť to, čo potrebujete.

Staré topánky vás spájajú s minulosťou, no nie s budúcnosťou.
Dnes už nie ste tým dieťaťom, ktoré sa muselo prispôsobiť.
Dnes si môžete vybrať, aké topánky si obujete.

Ak sa chcete dozvedieť viac o sebe, vidíme sa na tréningu Mentálna odolnosť, resp. na individuálnej konuzltácii.

Príspevok AJ VY NOSÍTE STARÉ NEFUNKČNÉ TOPÁNKY? je zobrazený ako prvý na Ivana Miklovič.

Kto sme, keď prídeme o to, čo nás definovalo?

2. mája 1980 bola v Kalifornii zabitá 13-ročná Carime Lightnerová pri nehode, ktorú zrazil opitý vodič a neskôr z miesta činu ušiel. 46-ročný vodič bol známy šoférovaním pod vplyvom alkoholu. Candace Lightner, samoživiteľka a realitná maklérka, prišla o jedno zo svojich troch detí.

Foto: Cari Lightner

V takýchto momentoch sme presvedčení, že je koniec.
Prichádza nekonečná bolesť.

Keď zažijeme smrť blízkej osoby, rozvod, rozchod, stratu práce – máme pocit, že aj v nás niečo zomiera…
Ako sa vyjadril jeden účastník na diskusnom fóre Reddit: Zomrel som, som mŕtvy, nechcem hovoriť, som neuveriteľne smutný. Nikdy som necítil takú bolesť!; či ďalší: „Smútok stlmil farby mojej osobnosti a úplne zmenil spôsob, akým existujem vo svete.“

JE KONIEC… Koniec jednej etapy, čo teraz?

Wiliam Bridges vytvoril koncept, ktorý pomáha pochopiť vnútorné procesy v obdobiach zmeny. V knihe “Na prahu zmien – Zóny prechodových rituálov” opisuje tri fázy, ktorými prechádzame:
• Koniec
• Zóna neistoty
• Novy začiatok

♥ KAŽDÁ ZMENA ZAČÍNA KONCOM – fáza straty, ukončenia, odlúčenia

„Niečo vo mne zomrelo spolu s ňou.“
– anonymný pozostalý, zdroj: Reddit grief forum

„Konce so sebou nesú zážitok umierania.
Spôsobujú muky
a tak hlboko útočia na vnímanie samých seba,
že máme pocit, že s nimi skončíme aj my.“
Wiliam Bridges

Koniec nie je len udalosť – je to vnútorný prerod, ktorý sa často deje v tichu, v tme a bez slov.
Niektoré konce nás zasiahnu ako blesk – nečakane, brutálne, ako Candace. Iné sú pomalé, nenápadné – no ich dopad býva rovnako ničivý. Je to akoby sme prekročili určitý prah a už sa nemôžeme vrátiť späť.

Keď človeku zomrie blízky – či už je to rodič, dieťa, partner alebo súrodenec – zažíva vnútorné zemetrasenie, ktoré zasiahne všetky vrstvy bytia: emócie, telo, myseľ, vzťahy, finančnú oblasť, aj zmysel života.

Wiliam Bridges pripomína, že každá skutočná zmena začína stratou – niečo sa končí, niečo odchádza, niečo už nikdy nebude ako predtým. Ale na rozdiel od bežného chápania, koniec nie je to isté ako nový začiatok. Koniec je samostatná fáza, ktorú si musíme odžiť.

A práve tu nastáva problém – ľudia konce neradi priznávajú.
Chceme pokračovať ďalej, akoby sa nič nestalo. Nechceme „strácať čas“ smútením.
Ale bez konca niet nového začiatku.

V takýchto situáciách ľudí prepadnú rôzne emócie, stavy a myšlienky, ktoré popísali rôzni autori (Elisabeth Kubler Ross, David Kessler, Theresa Rando, William Worden…):
• Šok a otupenosť – ako keby sa svet na chvíľu zastavil, Človek necíti „nič“ – len prázdno. Telo ide na autopilota. (Rando, 1991)
• Popieranie – „Toto sa nemôže diať. Je to len sen.“ (Kübler-Ross, 1969)
• Intenzívna bolesť a žiaľ – fyzická aj psychická, Fyzická bolesť – stiahnutý žalúdok, tlak na hrudi, tras. Návaly plaču, ale niekedy aj neschopnosť plakať. (Kessler, 2019)
• Hnev – na seba, na lekárov, na Boha, na zosnulého, „Prečo práve on/ona?“, Niektorí ľudia sa hnevajú, že ich blízky „odišiel“ a zanechal ich tu samých.
• Otrasenie identity, Pocit, že strácam seba – „Kto som, keď už nie som matka, partnerka, dcéra?“
• Strata zmyslu a existenciálna kríza – „Načo je to všetko?“ Človek môže spochybňovať hodnoty, vieru, dôveru v život. Niektorí sa ponoria do duchovna, iní stratia záujem o všetko.

Ľudia to častokrát vyjadrujú slovami (zdroj: Reddit)
• „Mám pocit, že som tu, ale môj mozog je inde… Cítim sa ako diera.“
• „Mám mozgovú hmlu, som unavený, rozhorčený, smutný, paranoidný.“
• „Cítim sa beznádejne. Ako keby som len čakal na smrť.“
• „Je ťažké cítiť nádej, keď viem, ako rýchlo sa dá všetko stratiť.“

Niektorí ľudia (alebo ich okolie) sa snažia okamžite prejsť do „riešenia“, plánovania, aktivity – no telo a duša ešte nie sú pripravené. Potrebujeme si uznať koniec. Dať si čas. Uctiť si to, čo bolo. Aj za cenu bolesti.

Bridges túto fázu prirovnáva k opusteniu starého sveta bez mapy do nového. Ako keby sa loď odpútala od móla – a za nami sa most pomaly rozpadá. Nemáme kam sa vrátiť. A ešte netušíme, kam smerujeme.

Nie je hanbou zastaviť sa. Nie je slabosťou byť zlomený. Koniec je svätý priestor.
Koniec je dvere, ktoré sa zatvárajú, aj keď ešte nevidíme tie, ktoré sa otvárajú.

♥ OBDOBIE ZMÄTKU A ÚZKOSTI … obdobie stratenia a prázdnoty, než život opäť získa jasný rytmus a smer.

„Neviem, kto som. Ani kam idem.
Len viem, že tam už nie je.“

Prechádzať z jednej etapy života do druhej, jedného vzťahu či zamestnania do druhého, sa stáva bolestivým, lebo sa mení jeho podstata.

Je to, akoby sme stáli na móle, ktoré sa pomaly rozpadá. Nevidíme, kam doplávame – vieme len, že žiadne „späť“ neexistuje.

Mení sa rola, identita, zaužívané vzorce fungovania, ako aj všetky istoty, ktoré napĺňali bežné dni. Často môžeme pozorovať stratu zmyslu života, resp. spochybňovanie zmyslu života;
Stratu návykov a rutín – „komu teraz budem variť?“, „s kým pôjdem na prechádzku?; Rozpad starých rolí – už nie som opatrovateľka, matka, manželka – kto som???

Typickým prvkom v tejto fáze je podľa Bridgesa strata orientácie – starý zaužívaný spôsob života je preč, ako ďalej?
Pripadáme si ako v slepej uličke, mŕtvi, stratení v nejakom veľkom tajomnom medzi priestore.

Mnohé mýty zobrazujú tento stav akoby bol hrdina lapený v útrobách veľryby, resp. hada. Nie je divu, že hrdinu čaká v tomto bode spletitá púť labyrintom.

V tejto fáze majú ľudia pocit, že pred sebou navždy budú mať už len prázdnotu.

Podľa Bridgesa, strach zo zmeny pochádza práve zo strachu z tejto prázdnoty. (Kým však nájdeme niečo nové, je potrebné, aby sme sa vysporiadali s obdobím, keď sme stratení).

V tejto etape ľudia častokrát odchádzajú do ústrania. Vyhľadávajú samotu a kľud – kľud od všetkých rozptyľujúcich sa vplyvov.

Vyhľadávajú priestor na premýšľanie. Nejde však o čas, kedy chceme objaviť nejaké konkrétne výsledky. Ide o „neplodnú prestávku“, medziobdobie medzi dvomi bodmi života: starým a novým.
Ide o premýšľanie a smútenie.

V tejto medzere medzi jednotlivými životnými etapami vidíme a chápeme život inak.

Typické emócie, ktoré prežívajú pozostalí sú:
• Úzkosť, zmätok – „Ako budem žiť bez neho?“
• Bezcieľnosť, strach z budúcnosti – život stratil kontúry
• Samota, osamelosť a prázdnota – aj v prítomnosti ľudí (Weller, 2015), Svet je rovnaký – ale nie je rovnaký pre mňa.; Osamelosť aj v prítomnosti ľudí – pretože „tí správni“ chýbajú.
• Ambivalentné myšlienky – raz nádej, raz zúfalstvo
• Žialenie, smútenie…

Smútok tu zohráva dôležitú úlohu.
Podľa Karly McLaren, americkej autorky a výskumníčky v oblasti emocionálnej inteligencie a práce s emóciami, je smútok hlboká, múdra a nevyhnutná emócia.

Smútok nás spomaľuje a umožňuje nám precítiť stratu a pustiť to, čo máme nechať odísť, aby sme splynuli s časom a nehrnuli sa za každú cenu vpred.

Smútok nás učí dôverovať toku času, prílivu a odlivu ľudských vzťahov.
Umožňuje nám odpútať sa od zmlúv, ktoré vypršali („Budem spolu až do smrti“), či ktoré nie sú pre náš život už užitočné (nespokojnosť v práci) a nasadnúť na vlnu hlbších a viac naplňujúcich vzťahov.

Keď ich dokážete skutočne pustiť, jemná podstata smútku vás dovedie k pokoju v mysli, ktorá nepramení k pripútaniu sa k formálnym systémom a ideológii, ale z vnímania vlastnej prirodzenej múdrosti.

Podľa Karly McLaren smútok hrá aj dôležitú biologickú rolu. Slzy čistia oči a dutiny a uvoľňujú toxické látky a prebytočné napätie z tela. Plač predstavuje účinný očisťujúci proces, ktorý hmatateľným spôsobom pomáha vniesť do tela a duše plynulý tok.

Smútok zároveň vytvára priestor pre obnovu.
Očisťuje dušu podobne ako dážď čistí zem.
Preto nie je dobré zadržiavať plač, resp. chcieť sa násilnou formou zbaviť smútku.

Ak pustíme, čo už nemôžeme držať,
vytvoríme tým priestor pre niečo nové.

Podľa Elisabeth Kübler-Ross práve v tomto momente nastáva moment akceptácie – nezmením to, čo sa mi stalo (smrť dieťaťa, partnera). Môžem len akceptovať, že toto je súčasť môjho životného príbehu…

Akceptovanie tragédie prichádza v okamihu, keď si dokážeme priznať realitu straty – bez popierania, hnevu či vyjednávania. Nie preto, že by sme boli s touto stratou zmierení, ale preto, že ju prestaneme odmietať. Prijatie nie je koncom smútenia – je bránou.

Každá cesta má svoju cenu
a svoje odmeny.

Zóna neistoty je temná, ale nevyhnutná. Práve tu sa tvorí nový zmysel (Kessler).
Neutrálna zóna predstavuje prístup k takému uhlu pohľadu na život, ktorý sa nedá získať nikde inde. A práve v týchto obdobiach sa rodí vnútorná múdrosť.

Tam, kde sa končí chaos,
začína tichá obnova.

Nájsť zmysel po smrti blízkeho neznamená pochopiť, prečo sa to stalo. Nie je to logická odpoveď ani morálne ospravedlnenie straty. Zmysel v kontexte smútku, ako ho opisuje David Kessler, znamená objaviť spôsob, ako začleniť túto stratu do svojho života.

Nájsť zmysel znamená včleniť stratu do svojho osobného príbehu – a rozhodnúť sa, že z tejto bolesti vzíde niečo, čo bude slúžiť životu.

NOVÝ ZAČIATOK – keď sa niečo v nás rozhodne znova žiť

Až keď prejdeme koncom a obdobím neplodnej neutrality, môžeme vykročiť k niečomu novému.
Premenení, obnovení.

Po odluke (od ľudí, života…) nastáva proces opätovného začlenenia, obnovy.

A tak, keď most starého sveta zhorí a my sa ešte bojíme vstúpiť na nový breh, môže byť zmysel tým, čo nám umožní vykročiť. Nie vtedy, keď je bolesť preč, ale keď z nej začneme čerpať silu. Nový začiatok, podľa Bridgesa, neprichádza ako plán, ale ako tiché áno životu, ktorý nás pozýva…

Niekedy sa nový začiatok nehlási fanfárami.
Nepríde vo forme veľkého rozhodnutia ani viditeľnej premeny.
Prichádza potichu – ako závan vzduchu v izbe, ktorú si považovala za dávno uzatvorenú.

Najprv len záblesk.
Ráno sa zobudíš a prvýkrát po dlhom čase cítiš pokoj – nie celý deň, nie vo všetkom, ale aspoň na chvíľu.
Zaznie smiech – tvoj vlastný. A nepríde s výčitkou. Len tak – ako keď si telo spomenie, že vie byť živé.

Príde zvedavosť.
Zvedavosť, čo sa stane, ak dnes vyjdem von. Ak niečo napíšem. Ak niekomu zavolám.
A s ňou prichádza zvláštny pocit… Ľútosť a vďačnosť zároveň.

“Bola to bolesť. Neopísateľná. A predsa – v jej hĺbke som objavila niečo, čo som nevedela, že mám:
Silu. Vnímavosť. Nové oči” – napísala diskutujúca na diskusnom fóre Reddit.

Týmto obdobím sa nemeníme späť. Meníme sa ďalej.

Ľudia nachádzajú nový zmysel v rôznych oblastiach: práci, pomoci druhému, utiekaniu sa k Bohu… Zmysel môže byť vo forme vďačnosti za čas strávený s milovaným. V pokračovaní odkazu zomrelého. V uvedomení si krehkosti života a v rozhodnutí žiť autentickejšie, odvážnejšie, hlbšie.

Ako sa vyjdarilo pár chatujúcich na Reddit:
• Byť sebeckejší, čo sa týka môjho času, je tiež dôležité. Nechcem na ľudí čakať a vlastne nechcem tráviť čas robením niečoho, čo vlastne nechcem robiť. Teraz mi to stále vŕta v hlave: Nemám dosť času. Je toľko vecí, ktoré musím urobiť TERAZ.

• Som menej hodnotiaca a som otvorenejšia. Stala som sa vnímavejšou. Tiež si nedokážem dovoliť blokovať veľké pocity.

• Som trochu odvážnejšia a ochotnejšia skúšať nové veci, som spontánnejšia a menej sa starám o to, čo si o mne myslia cudzí. Sústreďujem sa menej na prácu a viac na rodinu. Moje vlasy sú momentálne bordovo-tyrkysové, vzala som si deň voľna a šoférovala som 10 hodín, aby som videla úplné zatmenie s manželom a synom, vydala som svoju prvú knihu a pracujem na druhej…

Možno raz podáte niekomu pomocnú ruku. Možno sa z vašich slov stane útecha pre iného.

Alebo, ako svoju bolesť zo straty dcéry premenila Candace Lightner .

Candace Mohla sa do konca života hnevať na šoféra. Živiť v sebe zlosť. Dokonca mu mohla urobiť niečo horšie …

Zobrala si čas na smútenie nad tragickou stratou dcéry a keď bola pripravená, vybrala si oveľa konštruktívnejšie odpoveď. Rozhodla sa pomáhať ostatným rodičom, aby už nemuseli zažívať bolesť, ktorú prežila ona –1980 (4 mesiace po smrti dcéry) v Kalifornii založila v M.A.D.D.: Mothers Against Drunk Drivers.

Ako sa vyjadrila Candy: „Život mojej dcéry už nezachránim. No môžem pomôcť zachrániť životy ostatných detí“.

Poslaním organizácie Matky proti šoférovaniu pod vplyvom alkoholu ukončiť šoférovanie pod vplyvom alkoholu, pomôcť v boji proti šoférovaniu pod vplyvom drog, podporovať obete týchto násilných trestných činov a predchádzať pitiu alkoholu maloletými.“

Založením tejto skupiny napomohla lobby a implimentvaniu zákona, ktorý výrazne sprísnil pravidlá voči pitiu za volantom.

MADD tvrdí, že šoférovanie pod vplyvom alkoholu sa od jej založenia znížilo o polovicu.

(Pozn. Zakladateľka MADD Candace Lightnerová skupinu opustila v roku 1985. V tom istom roku Stevie Wonder pridal pieseň „Don’t Drive Drunk“ na soundtrack k filmu Žena v červenom, ktorá odkazovala na MADD a sumarizovala jej politické postoje).

ZÁVER

Stromy pred zimou pustia lístie.
Nie preto, že by sa vzdávali,
ale preto, že sa pripravujú na nový život.

Ľudské záležitosti sa uberajú podobnými cestami.

Autor: Ivana Miklovič

Príspevok KEĎ V NÁS NIEČO ZOMRIE, aby sa niečo iné mohlo narodiť je zobrazený ako prvý na Ivana Miklovič.

Keď dieťatko prejde onkologickým obdobím, tešíte sa, no čakajú vás ďalšie výzvy.
Ako si poradíte s budúcnosťou?
Budete žiť v strachu, čo ak sa to zase zopakuje?
Len aby nespadol, len aby si neublížil?
Mať vôbec ešte ďalšie detičky???

Toto sú otázky, ktoré víria rodičom v hlave.
Každý na ne reaguje inak.

Strach o budúcnosť sa objavuje u každého rodiča v inej intenzite.
Niekoho ovládne ako nočná mora.

Stretla som sa napríklad s maminou, ktorá syna po vyliečení nechcela dať do predškolského zariadenia – obávala sa, že by mohol priniesť domov choroby, keďže má oslabenú imunitu. Rozhodla sa pre istotu nechať doma aj ostatných dvoch súrodencov a zvoliť homeschooling.

Po vyliečení sa stáva každý deň testom odvahy. Rodičia stoja pred množstvom rozhodnutí:
• Dať dieťa do školy?
• Ísť s ním do nákupných centier?
• Dovoliť mu všetko, čo by robilo zdravé dieťa v jeho veku?

Rozprávala som sa s maminou, ktorá si prechádzala obdobím, keď mala pocit, že sa synovi choroba vrátila. V mysli sa jej spustil katastroficky film: ešte raz všetko absolvovať (a už viete, čo vás čaká), chemoterapie … tretie dieťatko už bolo na svete, kto bude so synom v nemocnici, ak sa jej podozrenia potvrdia – ona, alebo manžel? Kde bude novonarodené bábo?, opäť bude rodina rozdelená…

Nakoniec si povedala – stop! Prišli drobné ochorenia, angíny, chrípky, covid. Prišli myšlienky, čo keď, čo ak … . Potom však sama seba zastavila týmito slovami:
„Čo má byť, to bude!
Nie je to jednoduché…
Je to ťažké, ale človek nemôže žiť celý čas v strachu.
Veď mám ďalšie dve deti.. Stať sa môže komukoľvek, čokoľvek.
Stále hovorím, že to už nikdy nebude, ako to bolo predtým… Ideme ďalej.“.

Iná mamina sa vyjadrila, že po vyliečení dieťaťa ho opäť zaradila do predškolského zariadenia. Počas liečby dokonca otehotnela a priviedla na svet ďalšie bábätko. Ako sama povedala:
„Veľmi mi to osobne pomohlo. Stále dávam na staršieho syna pozor – nechoď tam, ublížiš si. Keď zakašle, som viac v panike než pri mladšom. Učím sa. Neviem, či to niekedy prejde“.

A pokračovala: „Strach je stále.
Viete, to, je tak. Ako sa to aj pritrafilo – nemohla som nič ovplyvniť, nič robiť, aby leukémiu nedostal, tak ani teraz neviem urobiť nič pre to, aby sa to nevrátilo.
Čo môžem urobiť je zdravo sa stravovať, držať ho vitamínmi a takto mu budovať imunitu. Čo iné môžem spraviť?“.
Držala pod kontrolou tú časť, ktorú mohla ovplyvniť.

K celej situácii si však vytvorila jasný postoj: „Nie je dobré až príliš prežívať veci. My sme dali deti hneď do škôlky, ako sa dalo. Dali sme ho na plaváreň, išiel v rámci škôlky korčuľovať. Proste ak má ochorieť, tak ochorie. A čo potom – zase budeme zatvorení niekde v nemocnici rok a pol. Ja viem, že lekári budú robiť všetko pre to, aby nám pomohli. Nechcem ho vystavovať zbytočnému riziku, ale zase čo. Treba žiť.“

Vyrovnávanie sa so strachom a obavami o budúcnosť prebieha u každého rôzne. Niekto sa obavám poddá a nechá sa nimi zastaviť, iný sa ich naučí spracovať a vykročí aj napriek nim.

Užite si malé chvíle

• Nikto z nás nevie, aká skúška môže prísť. Práve preto je dôležité rozvíjať v sebe schopnosť odolávať strachu a žiť, aj keď cítime obavy.

• Strach paralyzuje – nepomôže nám konať lepšie: Ak dovolíme strachu, aby nás ovládol, oberie nás o radosť, ktorá by inak mohla byť prítomná v každej chvíli.
Fritz Perls (zakladateľ Gestalt psychoterapie) raz uviedol, že: “Depresia pochádza z minulosti a úzkosť prichádza z budúcnosti.”

• Čas je vzácny: Keď prežijeme náročnú skúsenosť, často si ešte silnejšie uvedomíme, že jediný okamih, ktorý reálne máme, je práve teraz.

Žiť v súčasnosti (veľmi široká úvaha) je vlastne žitie života… inak máte len spomienku alebo predstavivosť.
Áno, minulosť prináša ponaučenia, budúcnosť je taká, akú si ju urobíme.

Užite si (aktuálne) malé chvíle.
‘Teraz’ je miesto, kde prebieha akcia. Byť plne prítomný pre seba a ostatných sa deje len v „teraz“.

Aj títo rodičia ukazujú, že hoci v živote existujú hrozby, neznamená to, že sa máme vzdať radosti, plánov či nádejí. Každý krok je výzvou k odvahe.

Neistá doba? O dôvod viac žiť naplno!

Každý deň sa na nás valia správy o vojne, krízach, chorobách a neistote. Mnohí sa pýtajú: „Má vôbec zmysel plánovať, snívať, robiť veľké kroky, keď nevieme, čo bude zajtra?“
A ja sa pýtam opačne: Čo ak práve preto?

Neistá budúcnosť je istá. Vždy bola. Len teraz si to viac uvedomujeme. A ak sme sa niečo naučili, tak to, že odkladať život na “potom” sa nevypláca.

Kto vie, koľko tých „potom“ ešte bude? Kto nám garantuje, že zajtra budeme mať viac odvahy, viac možností, viac radosti, viac času?

Jediné, čo môžeme ovplyvniť, je dnešný deň. To, ako sa k veciam postavíme teraz. Či dnes zavoláme tým, na ktorých nám záleží. Či si dnes dovolíme smiať sa, tvoriť, objímať, skúšať nové veci, robiť kroky, ktoré nás posúvajú.

💡 Život sa nedeje „raz, keď bude lepšie“. Život sa deje teraz.
A preto aj v neistých časoch – možno práve v nich – má zmysel žiť naplno. 🌿✨

Príspevok 5# NEDOVOĽ STRACHU, aby ti bránil žiť je zobrazený ako prvý na Ivana Miklovič.

Ako vznikajú naše očakávania?

Ľudia si vytvárajú očakávania od útleho veku na základe skúseností a vplyvov okolia. Mnohé predstavy o tom, čo by sa malo v živote stať, si nesieme už od detstva – formuje ich rodina, kultúra, ale aj médiá a pozorovanie iných ľudí.

Napríklad spoločenské normy (ako „musím stihnúť dosiahnuť kariéru, založiť rodinu do určitého veku“) či idealizované príbehy z filmov a sociálnych sietí nastavujú latku našich očakávaní.

Svoje očakávania si utvárame aj podľa vlastných skúseností – ak človek v minulosti často dosiahol, čo chcel, môže mať vysoké očakávania aj do budúcna; naopak opakované sklamania môžu viesť k opatrnejším (nižším) očakávaniam.

Svoje zohráva aj osobnosť – optimistickí jedinci mávajú prirodzene vyššie pozitívne očakávania, kým úzkostlivejší ľudia môžu radšej „počítať s horším“ vopred, aby sa chránili pred sklamaním.

Realistické vs. nereálne očakávania

Kľúčové je uvedomiť si, že nie všetky očakávania sú prospešné.

Realistické očakávania sú tie, ktoré zodpovedajú našim schopnostiam a situácii – poskytujú motiváciu a smer, no zároveň počítajú s možnými prekážkami.

Naopak, nereálne očakávania (príliš vysoké alebo rigidné) nás nastavia na takmer isté sklamanie. Psychológovia zdôrazňujú, že „očakávania sú často predpripraveným receptom na sklamanie“, ak neodzrkadľujú realitu

Výskumy dokonca naznačujú, že príliš optimistické očakávania do budúcnosti môžu znižovať spokojnosť v prítomnosti – keď si ľudia predstavovali, že ich budúci život bude omnoho lepší než súčasný, cítili väčšiu nespokojnosť a stres tu a teraz, pravdepodobne preto, že aktuálna realita sa ešte nevyrovnala týmto predstavám.

Inými slovami, čím väčšia medzera medzi očakávaniami a skutočnosťou, tým väčšie sklony k nespokojnosti.

Očakávania od života – aký život chcem stráviť?

Často sa stretávam s tým, že ľudia si počas života vytvoria zoznam očakávaní:
• akú školu by som chcel vyštudovať
• aký by mal byť partner
• koľko detí by som chcel mať (a či vlastne chcem deti)
• aký plat by som mal mať
• ako by malo vyzerať moje bývanie
• akú by som mal mať prácu…

Očakávania sú to, o čom dúfame, že sa stane,
zatiaľ čo realita je to, ako to v skutočnosti momentálne je.

Očakávania výrazne ovplyvňujú, ako prežívame spokojnosť či sklamanie. Psychologické výskumy ukazujú, že spokojnosť často závisí od toho, do akej miery sa naše očakávania stretnú s realitou. Ak je realita lepšia než očakávania, pociťujeme radosť a spokojnosť; naopak, ak zaostáva za očakávaniami, dostavuje sa sklamanie

Ako pracovať s očakávaniami

Očakávania sú ako kompas, ktorý nás vedie životom (čo chceme a čo už nie).
Kde je však miera, do akej nám naše očakávania pomáhajú a kde sú už pre nás záťažou?

Odpoveď leží v pár slovách: naučte sa počúvať život, čo vám chce povedať.

1. Ste v procese

Niekedy nenaplnené túžby poukazujú, že ste na ceste, ste v procese. Kráčate smerom k naplneniu svojich túžob, no kým dôjdeme do cieľa, chce to čas. Urobiť krok a ďalší krok, ktorý vás privedie k cieľu.

Niekedy pripomínanie si toho, čo chcete, nám môže pomôcť prejsť temným obdobím (ak ste samoživiteľka a veríte, že raz bude lepšie). Je to ako svetielko na konci tunela, ku ktorému upierate pohľad, aby ste načerpali silu.

2. Potrebujete odviesť svoj diel práce

Inokedy nenaplnené očakávania môžu byť signálom, že ešte si potrebujeme odviesť svoj diel práce. Dozrieť, niečo si uvedomiť, mať odvahu urobiť presne to, čoho sa obávate: otvoriť nepopulárnu tému a vydiskutovať si ju, odísť z prostredia, kde vám nie je dobre, zmeniť spôsob akým zmýšľate, začať robiť veci inak…

Realistické očakávania od života berú do úvahy osobnú zodpovednosť a úsilie. Psychológovia upozorňujú, že samotné očakávanie výsledku bez vynaloženia úsilia je ako skratka, ktorá vynecháva podstatnú časť cesty.

Namiesto priania „stane sa to samo od seba“ – je užitočné očakávať, že pre svoj cieľ niečo urobím.
Napríklad namiesto pasívneho očakávania „dostanem povýšenie v práci“ si stanovte očakávanie „budem na sebe pracovať a zlepšovať sa, aby som si zaslúžil povýšenie“.

Takéto nastavenie je realistickejšie, lebo zahŕňa kontrolovateľný prvok – vaše vlastné konanie. Znižuje to pravdepodobnosť sklamania a podporuje to osobný rast, pretože sústredíte energiu na proces zlepšovania sa, nie len na konečný výsledok.

Zameriavajte sa preto na proces a akciu. Robiť ďalší a ďalší krok vpred, ktorý vás privedie do cieľa.

3. Život má pripravené niečo iné

Nenaplnené očakávania môžu byť aj signálom od života, že má pre vás pripravené niečo iné.
To, čo očakávate bola len vaša predstava, čo chcete mať, ako sa situácia má vyvinúť.
Čo ak by vám niekto pustil film o danej situácii a zistili by ste, že pozícia, po ktorej ste tak veľmi túžili, by vám nepriniesla šťastie? Firma by presadzovala hodnoty, s ktorými ste sa nijak nevedeli stotožniť (kto viac obalamutí klienta je väčší frajer vo firme, povyšovanie sa deje cez kamarátstva a to, čo vám sľúbili na pohovore boli len marketingové reči? – áno, aj takéto firmy sú na trhu).

Čo ak by ste zistili, že partner, po ktorom ste tak veľmi túžili, nebol správnou voľbou. Zo vzťahu by ste odchádzali ešte viac devalvovaný/á, než ste kedy boli?

Ratan Tata (Ratan Tata bol jedným z najuznávanejších indických biznismenov a jednou z najvýraznejších osobností automobilového priemyslu v ostatných dekádach) krásne vysvetlil realitu vs. očakávania nasledujúcimi spôsobmi:

“Aké je to zvláštne: Chceme nosiť vysoké značky,
ale najpohodlnejšie sa cítime v pyžame.

Chceli by sme sedieť v Taj and Marriot s elitnými ľuďmi,
ale užívame si čaj pri ceste s priateľmi a ľuďmi, ktorých máme radi.”

Niekedy je múdrejšie nelipnúť na našich očakávaniach. Ak sa život nevyvíja želaným smerom, odstúpiť a navnímať z nadhľadu, čo sa to deje, kam nás chce život postrčiť…

4. Akceptujte to, čo je

Stalo sa vám už niekedy, že ste boli nešťastný z toho, čo sa vám v živote deje – napr. svoj život vnímate ako jedno veľké bremeno: deti plačú, stále vás potrebujú, nemáte čas na seba … čo ak po rokoch zistíte, že to bola najkrajšia časť života? (áno, deti plakali, no tak úprimne vám nikto niekoľko krát počas dňa nepovedal, že vás ľúbi. Áno, už ste nestihli toľko toho cez deň spraviť, ale aspoň ste neprepadli práci, za to obdobie, čo boli malé ste sa aj vy mali možnosť vrátiť do detstva a spustiť sa na šmýkačke, hojdať na hojdačke, či obdivovať zvieratá v ZOO a pod.).

Čo ak to „zlo“, ktorým prechádzate sa po čase ukáže, že bolo obdobím, z ktorého čerpáte doteraz.
Ako rodičia, ktorí prišli o svoje dieťatko a úplne preusporiadali hodnoty vo svojom živote -ako sa mi raz jeden pár vyjadril – už sa toľko nehádame, už vieme, čo je podstatné…

Resp. pani, ktorá sa mi na koučingu zdôverila, že odvtedy ako o nej odišiel manžel, už je iný človek: bola submisívna, už sa vie za seba postaviť, všetko nechala vybavovať na ňom, začala na sebe pracovať, úplne zmenila odbor a zarába slušné peniaze….

Áno, aj títo ľudia mali inú predstavu o svojom živote. Isté veci nezmeníme. Môžeme len zmeniť pohľad na ne, odraziť sa od nich a „upratať“ si život tak, aby sme naďalej žili kvalitný život.

Nezaseknite sa v pasci očakávaní

Majte odvahu pozrieť sa pravde do očí – aká situácie je, kde sa nachádzate a kam máte vykročiť: pokračovať v naštartovanej trajektórii?, zapracovať na sebe, aby ste sa dostali ďalej?, opustiť pôvodný cieľ a pozrieť sa na to, kam vás chce život nasmerovať?…

Zdroje:
https://www.psychologytoday.com/us/blog/overthinking-tv/202203/your-expectations-affect-your-enjoyment#:~:text=Bell%20argued%20that%20disappointment%20resulted,meaning%20it%27s%20a%20good%20bet

https://ajph.aphapublications.org/doi/full/10.2105/AJPH.2022.307006#:~:text=These%20findings%20are%20consistent%20with,and%20dissatisfaction%20with%20current%20conditions

Príspevok Ako očakávania od života ovplyvňujú náš pocit spokojnosti je zobrazený ako prvý na Ivana Miklovič.