Tréningová turistika

To, že žijeme v rýchlej dobe už je každému z nás známy fakt. Rýchlosť sa akoby dostáva do nášho DNA, kedy všetko musí byť rýchle: rýchly obed, rýchla porada, nech sa druhá strana rýchlo vyjadrí, čo ju štve … a môžeme bežať ďalej.

Nedávno som viedla školenie na tému Hodnotiace rozhovory. Osobne toto školenie patrí medzi moje top obľúbené, lebo informácie, ktoré sa tu ľudia dozvedia poukazujú na súvislosti (ako rôzne veci vo firme navzájom súvisia) a okrem iného, komunikačné typy, ktoré sa účastníci naučia nádherne vedia použiť aj v súkromí. Už som ho školila niekoľko krát a vždy toto školenie zožalo úspech.

Až minule … Školenie som viedla v jednej spoločnosti plnej šikovných mladých ľudí. No nastala zaujímavá vec. Už po prvom dni som mala pocit, akoby som bola na ľudí príliš pomalá. Čo sa deje?, hovorím si. Veď ku mne sa dostáva skôr spätná väzba, že školenia so mnou účastníci považujú za dynamické, nestíhajú sa nudiť, dokonca na pár ľudí som až príliš rýchla.
Buď si budem domýšľať, alebo si to vyjasníme – a tak som vytiahla svoju typickú stratégiu – otvorene som im povedala o svojich pocitoch, že mám dojem, akoby som na nich bola ako slimák. Po chvíli prišla tichá, nesmelá odpoveď, že trochu áno, že oni sú zvyknutí viesť porady v rýchlejšom tempe.
Úplne rozumiem dynamike danej spoločnosti. No keď som sa pozrela na to, či účastníci vedia, čo majú vedieť – viesť rozhovor, rozkomunikovať zamestnanca a nechať mu priestor, nech on povie, ako vníma uplynulé obdobie, či vedia klásť správne otázky, poskytnúť konštruktívnu spätnú väzbu– vo mne sa ozvalo jedno veľké NIE. Tak kde chceme bežať?
Presne tieto úvahy som odkomunikovala aj účastníkom – nech sa na seba pozrú, ako vedia viesť rozhovor, či majú pocit, že už naozaj vedia to, čo sme prebrali a môžeme prejsť k ďalšej téme. Ich odpoveď bola našťastie úprimná – že nie, vidia množstvo chýb, ktoré ešte stále v modelových situáciách robia.

Po dlhom čase som si mala možnosť vyskúšať zvládanie tlaku – tlak zo strany účastníkov, aby sme už prebehli k ďalšej a ďalšej téme a môj vnútorný tlak, že ak mám vystaviť faktúru za tento tréning, účastníci sa potrebujú naučiť, ako viesť rozhovor.
Neustále som si kládla otázky: Vedia, aké otázky klásť, aby zistili od zamestnanca, ako on vníma uplynulé obdobie?  – Nie. Tak zotrvávame v téme.
Vedia poskytnúť spätnú väzbu, ako oni vnímali prácu zamestnanca´? – Nie. Tak zotrvávame v téme.
Vedia ako naformulovať cieľ tak, aby odrážal potreby trhu, firmy, motivoval zamestnanca? – Nie, tak zotrvávame v téme.
Pohľad na to, čo majú účastníci vedieť mi pomáhal v zdravej miere udržiavať účastníkov tam, kde bolo potrebné. No ak mám povedať pravdu – cítila som sa všelijako, len nie príjemne. Akoby som niekomu odopierala lízatko, ktoré leží pred ním na stole.

Už pár krát som zažila túto situáciu , no v inej podobe. Keď účastníci prídu na školenie a od dverí hlásia – otvorené zatvorené otázky už poznáme (no keď majú predviesť, ako vedia s nimi pracovať, dopúšťajú sa mnohých chýb), teóriu motivácie poznáme (a hneď druhá veta od účastníkov je: ako mám motivovať mojich ľudí?), prezentáciu produktu – to sme už mali na mnohých školeniach (no ak vám majú predať myšlienku, či produkt, absolútne vás nepresvedčia).

Je rozdiel medzi:
Stretol som sa s informáciou
Rozumiem informácii
Viem ju použiť.

Už mi to pripadá ako tréningová turistika, keď všetci všetko absolvovali, no v závere nevedia informácie používať.

A prečo chodíte na školenie Vy ? Absolvovať školenie, dozvedieť sa niečo nové či urobiť progres?