V týchto dňoch si pripravujem príspevok na CEO konferenciu na tému Burn out. V rámci prípravy som narazila na veľmi emotívnu výpoveď dámy ktorú doslova zomlel pracovný život.
Erin Callan, CFO Lehman Brothers a jej príbeh (2013)
Na firemnej akcii v roku 2005 sa jeden z mojich kolegov spýtal môjho manžela, čo robím cez víkendy. Poznali ma ako energického človeka. „Má kajak? Chodí loziť po skalách a potom zabehne polmaratón?“ Žartovali.
„Nie“, jednoducho odpovedal: „Ona spí.“
A bola to pravda. Keď som potrebovala dokončiť rôzne úlohy, počas týždňa som pracovala neskutočne dlho a cez víkendy som strávila dobíjaním batérií na nasledujúci týždeň. Práca vždy prichádzala ako prvá, pred mojou rodinou, priateľmi a manželstvom – ktorá skončilo len o niekoľko rokov neskôr.
V posledných týždňoch sledujem so záujmom zvyšujúcu sa diskusiu o rovnováhe medzi pracovným a súkromným životom a rôznorodosť pozícií Sheryl Sandberg z Facebooku, Marisse Mayer z Yahoo a akademickej Anne-Marie Slaughter. Odvtedy, čo som v roku 2008 odstúpila z funkcie riaditeľa finančného oddelenia Lehman Brothers, uprostred neustáleho chaosu a oblačnosti verejného poníženia, len niekoľko mesiacov pred tým, ako firma zbankrotovala, som mala dostatok času na úvahy o rozhodnutiach, ktoré som urobila pri vyvažovaní práce a zvyšku môjho života. Skutočnosť, že ju nazývam „zvyšok môjho života“, vám dáva znamenie, kde som mala zaradenú túto oblasť …
Nemám deti, takže sa zdá, že nemám čo diskutovať o rovnováhe medzi pracovným a súkromným životom. Rovnako ako všetci som mala vzťahy – manžela, priateľov a rodinu – a nikto z nich nedostal zo mňa najlepšiu verziu. Získali to, čo zostalo.
Nezačínala som s cieľom venovať práci celý môj život. V priebehu času sa to plýživo menilo. Každý rok, ktorý prešiel, sa mierne modifikácie stali novým normálnym. Najprv som v nedeľu strávila pol hodinu a organizovala e-maily, zoznam úloh a kalendár, aby som si uľahčila pondelok ráno. Potom som pracovala niekoľko hodín v nedeľu, potom celý deň. Moje hranice sa posúvali, kým nepohltili všetko, čo zostalo.
V skutočnosti, keď som opúšťala svoju prácu, zistila som, že ma zničila. Nemohla som len zhromaždiť svoje úspechy a pokračovať. Nevedela som, ako oceniť, kto som, voči tomu, čo som urobila.
Prešlo niekoľko rokov a nastala zmena. Žijem v inej verzii môjho života, kde sa snažím aplikovať ponaučenia z predchádzajúceho obdobia a svoju energiu na môjho nového manžela Anthonyho a ľudí, ktorých milujem a o ktorých sa starám.
Uvedomujem si však, že nemôžem vrátiť stratený čas. Najdôležitejšie je, že aj keď teraz mám nevlastné deti, stratila som vlastné dieťa. Mám 47 rokov a Anthony a ja sme sa snažili in vitro otehotnieť už niekoľko rokov. Stále dúfame, že sa to podarí napriek môjmu veku.
Niekedy mi hovoria mladé ženy, že obdivujú, čo som urobila. Vidia, že som tvrdo pracovala 20 rokov a teraz môžem stráviť ďalších 20 so zameraním na iné veci. Ale to nie je rovnováha. Neželám to nikomu. Dokonca ani v najlepších časoch v mojej kariére som sa nikdy nepovažovala za niekoho, kto si dokáže rozumne rozdeliť čas medzi prácu a život po práci.
Často premýšľam, že ak by som bola ešte raz požiadaná, aby som bola CFO, či by som pracovala inak, než ako som fungovala. Dlho som si myslela, že moje hlavné zameranie na moju kariéru je najsilnejšou ingredienciou môjho úspechu. Ale začínam si uvedomiť, že som sa zapredala. Bola som talentovaná, inteligentná a energická. Nemuselo to byť tak extrémne.
Nemusela som byť na svojom BlackBerry od mojej prvej chvíle ráno až po poslednú chvíľu v noci. Nemusela som jesť väčšinu jedla za pracovným stolom. Nemusela som letieť cez noc na meeting do Európy počas svojich narodenín. Teraz som presvedčená, že som sa mohla dostať na podobné miesto aspoň s nejakou lepšou verziou môjho osobného života. Nie bez obete – nemyslím si, že by som mohla mať „všetko“ – ale mohla som do toho vniesť trochu viac vyváženosti.
Takisto som si položila otázku, kde by som bola dnes, keby sa Lehman Brothers nezrútila. V roku 2007 som začala mať pochybnosti o tom, ako som žila svoj život. Alebo lepšie povedané ´nežila život´. Ale cítila som sa zamknutá v mojej kariére. Práve som bol požiadaná, aby som bol CFO. Mala som zodpovednosť. Bez krízy som možno nikdy nebola dostatočne silná, aby som odišla. Možno som potrebovala to, čo som v tej dobe cítila ako niektoré z najhorších skúseností v mojom živote, aby som prišla na miesto, kde by som mohla byť vďačný za život, ktorý mám teraz. Musela som sa naučiť oceňovať to, čo zostalo.
Bez ohľadu na cenné rady, ktoré mám o riadení kariéry, teraz sa iba učím riadiť život.
Je možné byť úspešný v práci a nevyhorieť?
Život je viac než len práca. Áno, v tejto dobe, kde bežecký pás sa pohybuje stále rýchlejšie a rýchlejšie a v organizáciách bez hraníc sa pracuje nepretržite, sú kladené zvýšené nároky na našu schopnosť nadhľadu a sebadiciplínu.
Ako sa to dá zvládnuť?
1.Vnímajte signály, počúvajte, čo sa s vami deje. Nikto nevyhorí zo dňa na deň. Vyhorenie – je proces. Častokrát dostávame signály, že niečo s nami nie je v poriadku, len ich potláčame. Všímajte si svoje reakcie. Niekto viac reaguje v telesnej oblasti (nespavosť, znížená imunita, nadmerné potenie, búšenie srdca, tiky, trasy, chvenie …), iný v emočnej oblasti (zmeny nálad, apatia, pochmúrne myšlienky, depersonalizácia), ďalší zase v oblasti myslenia (nadmerná kritickosť, cynizmus, nesústredenosť), alebo v oblasti správania (vyhýbanie sa druhým ľuďom, nadmerné užívanie alkoholu…)
Vnímajte svoje signály – a zastavte sa.
2. Urobte si poriadok v prioritách – čo chcete a ako chcete
Na čom vám najviac záleží? Čo má pre vás najväčší význam? O čo by ste nechceli prísť?
Nastavte hranice čo chcete robiť a čo už nie; čo budete robiť za druhých a čo už nie ste schopní ťahať , do akých projektov chcete vstúpiť a kedy si chcete dať stopku …
3. Zmeňte svoje myslenie
Toto je kľúčové pravidlo. Ak sme dospeli k vyhoreniu, častokrát sme tam dospeli na základe nášho spôsobu vnímania situácie, postojov, resp. skrytých programov, ktoré si nesieme v sebe:
Nie som dosť dobrý.
Všetci ma musia mať radi.
Musím byť silný.
Musím to dokázať, nesmiem sa vzdať.
Nesmiem robiť chyby.
Iba ja to musím urobiť. – znie to tvrdo, no osoby ohrozené vyhorením majú sklon považovať sa za nepostrádateľných.
Spochybnite svoje presvedčenia.
Pátrajte po tom, ako sa pozerajú na veci iní – a inšpirujte sa.
Častokrát sa kŕčovito držíme jedného prístupu, hoci nám neprináša želané výsledky. Existuje viac pohľadov, možností riešenia situácie. Pátrajme po nich.
Upravte svoje očakávania výkonu a dovoľte si pracovať menej. Dovoľte si nebyť dokonalý.
4. Vytvorte si prospešné návyky, rituály
Vedome meňte (zlo)zvyky:
• Spite dostatočne každú noc (7-8 hodín)
• Relaxujte, využívajte relaxačné techniky, ktoré vás po dni plného napätia uvoľnia
• Každý deň urobte niečo pre svoju radosť (cvičenie, čas na stretnutia s priateľmi, silnou protilátkou na vyhorenie je kreatívna činnosť, pestovanie hobby …)
• Urobte si každodennú prestávku od technológií. Nastavte si konkrétny čas, keď sa úplne odpojíte. Odložte prenosný počítač, vypnite telefón a kontrolu e-mailov.
• Rozhodnite sa nepracovať v čase mimo práce.
Čas, ktorý nevenujeme práci je kľúčový z niekoľkých dôvodov: vytvárame si odstup, nadhľad. Na základe týchto páuz vieme neskôr vidieť veci v súvislostiach, robíme lepšie rozhodnutia. Na druhej strane sú pre nás dobíjačom energie (nedá sa donekonečna odčerpávať energia povinnosťami. Je potrebné aj dopĺňať energiu).
5. Budujte si vzťahy – s rodinou, priateľmi … so svojím záchranným systémom, keď je najhoršie.
Venujte im to najcennejšie, čo máte – váš čas.
Keď nevenujete čas im, môžete žať najväčšie úspechy mimo domova, ale keď sa spätne budete pozerať na svoj život … bude to pohľad s bolesťou v srdci.
Už asi tušíte odpoveď na otázku z úvodu – je burn out daň za úspech? Nie – nemusí byť. Je to čisto vec nášho vnútorného rozhodnutia …
