Kedysi ku mne priletel tento príbeh:

Teddy Stallard bol považovaný za jedného z najposlednejších v triede: nezáujem o školu; zatuchlé pokrčené šaty; neučesané vlasy; tvár stále kamenná; pohľad tupý, sklený, nezaostrený. Keď sa s ním jeho učiteľka, pani Tompsonová rozprávala, vždy jej odpovedal jednou slabikou. Nepríťažlivý, bez motivácie, stále mysľou kdesi ďaleko: takéhoto chalana nebolo ľahké mať rád.
A aj keď jeho učiteľka tvrdila, že všetkých žiakov vo svojej triede miluje rovnako, kdesi v hĺbke nej samej vedela, že nebola celkom pravdivá voči tomu, čo tvrdila. Vždy, keď opravovala Teddyho písomku, ako keby prežívala akúsi perverzný pôžitok z toho, že mohla označiť červeným iXkom všetky odpovede, ktoré neboli správne a keď mu konečne na spodok papiera napísala známku 5 jej zadosťučinenie bolo naozaj úplné.
Nemuselo to byť také. Mala predsa založený osobný spis Teddyho, tak ako každého žiaka. A teda o Teddym vedela viac než ktokoľvek iný. No nechcela dovoliť, aby ju to, čo vedela ovplyvňovalo. V jeho zázname bolo napísané:

Prvá trieda: Zdá sa, že Teddy má budúcnosť. Je nadaný a usilovný. Jeho výsledky v škole sa ukazujú sľubnými. No jeho situácia doma je zlá.
Druhá trieda: Teddy by mohol byť aj lepší. Jeho mama je vážne chorá. Doma mu nemá kto pomáhať.
Tretia trieda: Teddy je dobrý chlapec, no príliš vážny. Učí sa ťažko. Tento rok mu zomrela matka.
Štvrtá trieda: Teddy je veľmi pomalý. Správa sa však slušne. Jeho otec nemá o neho záujem.

Prišli Vianoce. Žiaci sa rozhodli, že prinesú svojej učiteľke pani Tompsonovej darčeky. Poukladali svoje darčeky na stôl v triede a už len čakali, ako sa bude pani Tompsonová tváriť, keď ich bude otvárať. Medzi nimi bol aj darček od Teddyho Stallarda. Bola prekvapená, že aj on jej doniesol darček. Bol zabalený do úplne jednoduchého hnedého papiera a prelepený lepiacou páskou. Na obale boli napísané jednoduché slová: „Pre pani Tompsonovú od Teddyho“.
Keď učiteľka otvorila balíček, vypadol z neho krikľavý, lacný náramok, bez polovice kryštálikov v ňom a fľaštička s lacnou voňavkou. Žiaci sa začali uškŕňať a chichotať. No pani Tompsonová zdá sa, že konečne do nej čosi vošlo, či to bol cit alebo rozum ťažko povedať, no v každom prípade si dala náramok na ruku a voňavkou si natrela svoje zápästie. Žiaci stíchli. Ruku vyzdvihla hore a hovorí: „Nevonia to krásne, žiaci?“  A žiaci, zdá sa, ako keby pochopili, na čo ich učiteľka naráža, reagovali: „óóó“ a „úúú“.
Na konci vyučovania, keď už žiaci boli preč, Teddy ešte zostal. Priblížil sa k pani Tomsonovej a tichým hlasom jej hovorí: „Pani Tompsonová… , pani Tomsonová, voniate presne tak, ako moja mama… a jej náramok vyzerá skutočne krásne na vašej ruke. Som šťastný, že sa vám môj darček páči.“ Pani Tompsonová bola dojatá. Keď Teddy odišiel, padla na kolená a prosila Boha o odpustenie za svoju tvrdosť.

Na druhý deň, keď žiaci prišli do školy, vítala ich nová učiteľka. Pani Tompsonová sa stala úplne iným človekom. Od tohto času nebola len učiteľkou. Stala sa aj poslom Božím. Stala sa človekom, oddaným láske k svojim žiakom a začala robiť veci, ktoré nikdy pred tým nerobila. Začala ukazovať srdce. Pomáhala všetkým žiakom, no najviac tým najpomalším. A zvlášť Teddymu Stallardovi.

Ku koncu toho školského roka Teddy ukázal dramatické zlepšenie. Dobehol väčšinu najlepších študentov ba dokonca niektorých z nich i predbehol.
A potom škola skončila a žiaci sa rozlúčili so svojou učiteľkou a sa rozišli.

Nepočula o Teddym dlho nič. Až raz jedného dňa dostala kartu. Bolo na nej napísané:
„Drahá pani Tompsonová,
Chcel som, aby ste to vedeli prvá: o pár dní končím školu dostávam diplom. Končím ako druhý najlepší v triede.
S láskou, Teddy Stallard“.

O 4 roky neskôr prišla ďalšia správa:
„Drahá pani Tompsonová,
Práve mi povedali, že som sa umiestnil ako prvý v hodnotení výsledkov skupiny, s ktorou som študoval. Chcel som, aby ste to vedeli prvá. Univerzita nebola ľahká no páčila sa mi.
V láske ostáva Teddy Stallard“.

A o ďalšie 4 roky neskôr: …
„Drahá pani Tompsonová,
Oznamujem vám, že som Theodore Stallard, M.D. (doktor medicíny). Čo na to hovoríte? Chcel som, aby ste vedeli ako prvá, že nasledujúci mesiac, aby som bol presný 27-ho sa žením. Chcel by som, aby ste mi prišli na svadbu, a aby ste sedeli tam, kde by bola sedela moja mama, keby sa bola tohto môjho dňa dožila. Vy ste moja jediná rodina, ktorú dnes mám. Otec mi zomrel vlani.
V láske Teddy Stallard“.

Pani Tompsonová na svadbu šla a naozaj si sadla, kde by bola sedela jeho matka. Zaslúžila si tam sedieť. Pre Teddyho urobila niečo, na čo on nielenže nikdy nezabudol, ale čo úplne zmenilo jeho život.

Obdivujeme ľudí, ktorí niečo v živote dokázali No každý z nás sa môže stať hrdinom v živote niekoho. Manažér, ktorý cez svoju vyzretosť a hodnoty buduje ľudí zvnútra. Lektor, ktorý môže na základe pohľadov nielen podnietiť výkon účastníkov, ale im môže odovzdať myšlienky, ktoré im pomôžu aj v súkromí.
Môžete prechádzať krízou, ťažkým obdobím … a niekto vás sleduje. Možno partner, kamarát, živý či mŕtvy … pre niekoho môžete byť vzorom. Nemusíte byť slávny – no môžete ovplyvniť niečí život.