Čo som sa naučila v rozhovore s rodičmi, ktoré mali onkologické dieťatko

Keď dieťatko prejde onkologickým obdobím, tešíte sa, no čakajú vás ďalšie výzvy.
Ako si poradíte s budúcnosťou?
Budete žiť v strachu, čo ak sa to zase zopakuje?
Len aby nespadol, len aby si neublížil?
Mať vôbec ešte ďalšie detičky???

Toto sú otázky, ktoré víria rodičom v hlave.
Každý na ne reaguje inak.

Strach o budúcnosť sa objavuje u každého rodiča v inej intenzite.
Niekoho ovládne ako nočná mora.

Stretla som sa napríklad s maminou, ktorá syna po vyliečení nechcela dať do predškolského zariadenia – obávala sa, že by mohol priniesť domov choroby, keďže má oslabenú imunitu. Rozhodla sa pre istotu nechať doma aj ostatných dvoch súrodencov a zvoliť homeschooling.

Po vyliečení sa stáva každý deň testom odvahy. Rodičia stoja pred množstvom rozhodnutí:
• Dať dieťa do školy?
• Ísť s ním do nákupných centier?
• Dovoliť mu všetko, čo by robilo zdravé dieťa v jeho veku?

Rozprávala som sa s maminou, ktorá si prechádzala obdobím, keď mala pocit, že sa synovi choroba vrátila. V mysli sa jej spustil katastroficky film: ešte raz všetko absolvovať (a už viete, čo vás čaká), chemoterapie … tretie dieťatko už bolo na svete, kto bude so synom v nemocnici, ak sa jej podozrenia potvrdia – ona, alebo manžel? Kde bude novonarodené bábo?, opäť bude rodina rozdelená…

Nakoniec si povedala – stop! Prišli drobné ochorenia, angíny, chrípky, covid. Prišli myšlienky, čo keď, čo ak … . Potom však sama seba zastavila týmito slovami:
„Čo má byť, to bude!
Nie je to jednoduché…
Je to ťažké, ale človek nemôže žiť celý čas v strachu.
Veď mám ďalšie dve deti.. Stať sa môže komukoľvek, čokoľvek.
Stále hovorím, že to už nikdy nebude, ako to bolo predtým… Ideme ďalej.“.

Iná mamina sa vyjadrila, že po vyliečení dieťaťa ho opäť zaradila do predškolského zariadenia. Počas liečby dokonca otehotnela a priviedla na svet ďalšie bábätko. Ako sama povedala:
„Veľmi mi to osobne pomohlo. Stále dávam na staršieho syna pozor – nechoď tam, ublížiš si. Keď zakašle, som viac v panike než pri mladšom. Učím sa. Neviem, či to niekedy prejde“.

A pokračovala: „Strach je stále.
Viete, to, je tak. Ako sa to aj pritrafilo – nemohla som nič ovplyvniť, nič robiť, aby leukémiu nedostal, tak ani teraz neviem urobiť nič pre to, aby sa to nevrátilo.
Čo môžem urobiť je zdravo sa stravovať, držať ho vitamínmi a takto mu budovať imunitu. Čo iné môžem spraviť?“.
Držala pod kontrolou tú časť, ktorú mohla ovplyvniť.

K celej situácii si však vytvorila jasný postoj: „Nie je dobré až príliš prežívať veci. My sme dali deti hneď do škôlky, ako sa dalo. Dali sme ho na plaváreň, išiel v rámci škôlky korčuľovať. Proste ak má ochorieť, tak ochorie. A čo potom – zase budeme zatvorení niekde v nemocnici rok a pol. Ja viem, že lekári budú robiť všetko pre to, aby nám pomohli. Nechcem ho vystavovať zbytočnému riziku, ale zase čo. Treba žiť.“

Vyrovnávanie sa so strachom a obavami o budúcnosť prebieha u každého rôzne. Niekto sa obavám poddá a nechá sa nimi zastaviť, iný sa ich naučí spracovať a vykročí aj napriek nim.

Užite si malé chvíle

• Nikto z nás nevie, aká skúška môže prísť. Práve preto je dôležité rozvíjať v sebe schopnosť odolávať strachu a žiť, aj keď cítime obavy.

• Strach paralyzuje – nepomôže nám konať lepšie: Ak dovolíme strachu, aby nás ovládol, oberie nás o radosť, ktorá by inak mohla byť prítomná v každej chvíli.
Fritz Perls (zakladateľ Gestalt psychoterapie) raz uviedol, že: „Depresia pochádza z minulosti a úzkosť prichádza z budúcnosti.“

• Čas je vzácny: Keď prežijeme náročnú skúsenosť, často si ešte silnejšie uvedomíme, že jediný okamih, ktorý reálne máme, je práve teraz.

Žiť v súčasnosti (veľmi široká úvaha) je vlastne žitie života… inak máte len spomienku alebo predstavivosť.
Áno, minulosť prináša ponaučenia, budúcnosť je taká, akú si ju urobíme.

Užite si (aktuálne) malé chvíle.
‚Teraz‘ je miesto, kde prebieha akcia. Byť plne prítomný pre seba a ostatných sa deje len v „teraz“.

Aj títo rodičia ukazujú, že hoci v živote existujú hrozby, neznamená to, že sa máme vzdať radosti, plánov či nádejí. Každý krok je výzvou k odvahe.

Neistá doba? O dôvod viac žiť naplno!

Každý deň sa na nás valia správy o vojne, krízach, chorobách a neistote. Mnohí sa pýtajú: „Má vôbec zmysel plánovať, snívať, robiť veľké kroky, keď nevieme, čo bude zajtra?“
A ja sa pýtam opačne: Čo ak práve preto?

Neistá budúcnosť je istá. Vždy bola. Len teraz si to viac uvedomujeme. A ak sme sa niečo naučili, tak to, že odkladať život na „potom“ sa nevypláca.

Kto vie, koľko tých „potom“ ešte bude? Kto nám garantuje, že zajtra budeme mať viac odvahy, viac možností, viac radosti, viac času?

Jediné, čo môžeme ovplyvniť, je dnešný deň. To, ako sa k veciam postavíme teraz. Či dnes zavoláme tým, na ktorých nám záleží. Či si dnes dovolíme smiať sa, tvoriť, objímať, skúšať nové veci, robiť kroky, ktoré nás posúvajú.

💡 Život sa nedeje „raz, keď bude lepšie“. Život sa deje teraz.
A preto aj v neistých časoch – možno práve v nich – má zmysel žiť naplno. 🌿✨