O sile skutočného načúvania a odvahy byť prítomní bez slov
Minule som viedla školenie na tému skutočné počúvanie.
Jedna vec účastníkov zvlášť prekvapila – práca s tichom.
Nie, nemyslím trápne ticho, ktoré nastane, keď neviete, čo povedať.
Myslím ticho, ktoré dáva priestor, nepretláča sa, nehodnotí, neprerušuje.
Do akej miery viete naozaj počúvať druhého?
Nemyslím len slová.
Myslím „to“ čarovné medzi riadkami.
Pocity ukryté za vetou. Potreby, ktoré sa skrývajú z amyšlienkami.
To jemné, čo človek hovorí neverbálne – tónom hlasu, pohľadom, rytmom reči…
Vnímate to? Alebo už v duchu formujete svoju odpoveď, argument, riešenie?
Kedy vstupujete do rozhovoru?
Podľa čoho viete, že už je čas prehovoriť?
Je to vaše nutkanie, že už musíte niečo povedať?
Alebo sa naozaj naladíte na druhého a čakáte na signál, že dohovoril?
V koučingu často pracujem s týmto momentom.
Neskočiť do reči. Počkať si na signál, že je čas vstúpiť. Neskracovať proces, ktorý potrebuje dozrieť.
Keď mlčím, vnímam viac
Keď sa s kamarátkou rozprávame pri káve, niekedy len mlčím.
Dovolím jej hovoriť. Nepripravujem si, čo poviem. Nepotrebujem pretláčať svoj pohľad na vec…
Nechám na seba pôsobiť to, čo hovorí.
Skladám si obraz – čím žije, čo cíti, čo potrebuje.
A niekedy mám pocit, že to ticho cítiť až v priestore.
Akoby sa niečo okolo nás uvoľnilo, rozbalilo…
Vzniká ticho, ktoré dáva priestor…
Viete pracovať s tichom?
Dokážete v rozhovore mlčať a len byť s tým druhým?
Bez snahy vyzerať múdro. Bez potreby byť užitočný. Bez úteku do riešení.
Ticho je odvaha.
Ticho je rešpekt.
Ticho je dar – a práve v ňom sa niekedy ukáže to najpodstatnejšie.
… lebo to najdôležitejšie, čo môžete darovať druhému človeku je
ČAS.
Byť tam pre neho.
Vnímať, čím žijú, čo prežívajú (deti, partner, kolega…)
Dovoliť im byť videný, počutý, prijatý…
Viete to?
