Začala som ďalšie štúdiumv oblasti individuálnej psychológie – Adlerovský prístup.

Áno. Ďalšie. :)

Hoci mám v tomto prístupe za sebou už 177 hodín štúdia a čochvíľa končím komplexný päťročný psychoterapeutický výcvik, stále som cítila, že mi v terapeutickej výbave chýba pár dielikov.
A tak som sa prihlásila na ďalšie 1,5-ročné štúdium.

Možno to súvisí aj s tým, ako som sa kedysi učila lektorovať.

Keď som začínala, dostala som od života niekoľko veľmi dobrých kariet.
Slovak Telecom vtedy bral rozvoj interných lektorov naozaj vážne. Absolvovali sme množstvo tréningov a keď sme práve nelektorovali a vo firme školil externý lektor, mohli sme sa zúčastniť školenia, načerpávať know-how a inšpirácie.

A potom prišiel ešte väčší bonus.
V začiatkoch sme lektorovali vo dvojiciach.
Mňa život spojil s Erika Jurčová.
Ona bola ostrieľaná lektorka. Ja začínajúci zajačik.

Počas každého školenia sme si zapisovali poznámky na svoju prácu, lektorské vstupy.
A keď za posledným účastníkom zapadli dvere, sadli sme si a analyzovali:
Čo bolo dobré?
Čo by si nabudúce urobila inak?
Čo som si možno sama vôbec nevšimla?

Dodnes to považujem za jeden z najrýchlejších akcelerátorov môjho profesionálneho rastu.
Pretože existujú veci, ktoré sa z knihy nenaučíte.
A existujú veci, ktoré na sebe jednoducho nevidíte.

Dnes tú istú stratégiu používam pri svojej terapeutickej práci.
Rozdiel je len v tom, že školenia si platím sama.

Terapie vo dvojacich nevedieme a práve preto som chcela pokračovať v štúdiu, kde sú súčasťou práce intervízie, supervízie, modelové situácie, tréning terapeutických rozhovorov a spätná väzba.

Pretože nechcem len zbierať ďalšie certifikáty.
Chcem sa učiť „remeslo“.

A pri remesle nestačí vedieť.
Treba skúšať.
Pokaziť.
Dostať spätnú väzbu.
Pochopiť.
Zmeniť prístup…

Čím dlhšie pracujem s ľuďmi, tým viac si uvedomujem ešte jednu vec:
Najnebezpečnejší moment profesionálneho rastu možno neprichádza vtedy, keď nič nevieme.
Ale vtedy, keď už máme pocit, že vieme dosť.

Preto chcem, aby moju prácu ešte stále niekto sledoval.
Aby ma niekto spochybnil.
Aby niekto videl to, čo ja zo svojho uhla pohľadu nevidím.
Chcem byť videná čo najväčším počtom dobrých očí.

Prvý modul máme za sebou.
A ja som si počas neho opakovane hovorila jednu vetu:
´Som tu správne´.

Čaká ma ešte rok a pol (a možno viac…).
A úprimne?
Teším sa aj na chvíle, keď zistím, že niečo, o čom som bola presvedčená, že robím dobre, sa dá robiť oveľa lepšie.

Pretože možno práve tam začína skutočný rast:
nie keď pribúdajú odpovede,
ale keď sme stále ochotní nechať si ukázať svoje slepé miesta.