Nedávno sme s klientom riešili tému, ako zvládnuť túto dobu:
Neustále sa na nás hrnú nové technologické možnosti
AI sa vyvíja exponenciálne.
Veľa pozícií zaniká.

Klient si povzdychol: „ Ja ani neviem, čo odovzdať svojím deťom. Kedysi sa dedilo povolanie – know- how z generácie na generáciu.
Teraz to už neplatí.
Dedili sa rady do života. Tie už nefungujú.
Čo im odovzdám ja?“.

Nie je práve ADAPTABILITA a SCHOPNOSŤ ZVLÁDAŤ ZMENU tou schopnosťou, ktorú by sme mali učiť naše deti?
Schopnosť rozpoznať, kedy niečo končí. Nepopierať signály (na pracovnom trhu, vo vzťahu, v mojich schopnostiach, že už niečo zaniká.

Naučiť sa schopnosť, ktorú nás nikto neučil: ako zvládať obdobia neistoty – hmly.
Najťažšia časť zmeny často nie je to, čo sa stalo. Najťažší je priestor medzi tým, čo už neplatí, a tým, čo ešte nevieme.

Rozídem sa. Viem, že tento vzťah skončil. Neviem, či ešte niekoho stretnem.
Stratím prácu. Viem, že túto prácu už nemám. Neviem, kedy a akú nájdem.
Odsťahujem sa. Viem, odkiaľ odchádzam. Neviem, či sa inde budem cítiť doma.

A práve toto „neviem“ je psychologicky obrovská téma.

Do akej miery zvládate obdobia neistoty?

David McLain opisuje toleranciu nejednoznačnosti ako kontinuum od averzie k neistote (pomaly až strachu, panike z tohto obdobia) až po príťažlivosť voči situáciám, ktoré sú komplexné, nové alebo nemajú jednoznačné riešenie.

Práve tí, čo nemajú radi neistotu, chcú čím skôr objaviť jasné odpovede. Dať životu čím skôr jasné kontúry.
A tak sa hrnieme do rôznych situácií (ktoré nás vo finále neposúvajú k spokojnosti, ale k opakujúcemu sa vzorcu nespokojnosti):

• Človek po rozchode niekedy nepotrebuje nového partnera. Potrebuje ukončiť neznesiteľné nevedenie. Preto môže skočiť do ďalšieho vzťahu.
• Človek po strate práce prijme prvú ponuku, ktorá sa mu naskytne, hoci v hĺbke tuší, že toto nie je to, po čom túži.
• Preto sa niekto stále pýta kamarátov: „Myslíš, že sa ešte ozve?“

Nie vždy hľadáme informáciu. Niekedy hľadáme anestéziu proti neistote.

Je mnoho techník, ako sa naučiť zvládať neistotu.

Základnou je však spomaliť a naučiť sa v „hmle“ LEN BYŤ
Netlačiť na výsledok „musí sa to hneď vyjryštalizovať“, musím hneď mať odpoveď, vedieť, ako ďalej.
Nie, len byť.

Menej rýchlosti.
Viac pozornosti.
Menej veľkých rozhodnutí.
Viac malých krokov.
Menej potreby „vedieť“.

Poobzerať sa v novom dejstve príbehu svojho života.
Viac dôvery, že ďalší kus cesty sa ukáže, keď sa k nemu priblížime.

Je to podobne, ako keď vstúpite do tmavej miestnosti. Najskôr sa vám zdá, že nič nevidíte. Neskôr si oči privyknú a začínate vnímať kontúry okolia.

A práve v tomto tichu, zastavení sa sa môže udiať niečo nové.
Začínate sa dostávať k sebe. Je to príležitosť vyjasniť si, ako chcem ďalej pokračovať.
Čo chcem robiť.
Resp. ktoré vzorce života sa mi opakujú a prečo (ako klientka, ktorá mi povedala, že každé dva roky mení vzťahy… už od pätnástich rokov je vo vzťahu. Nevie byť sama…).

Každá hmla raz prejde.
Cesta sa stane viditeľnou.

V živote je to podobné. V období neistoty často máme pocit, že nič nie je jasné, nič nemá smer, nevieme, kam ísť. Ale možno problém nie je v tom, že cesta neexistuje.
Existuje.
Len my sa máme zastaviť. Niečo si uvedomiť, nech sa vieme vybrať správnym smerom.

Hmla nás učí jednu veľmi dôležitú vec:
Je to schopnosť povedať si:
„Ešte neviem. Verím, že sa všetko naskladá. Odpoveď príde v správny čas.“

★★★

Michel Dugas a Robert Ladouceur pri práci s chronickými obavami rozlišovali dva typy problémov:
• situácie, s ktorými môžem niečo prakticky urobiť
• a situácie, ktoré dnes vyriešiť nemožno (to je práve obdobie neistoty, nevedenia).

Dôležité je naučiť sa medzi nimi rozlišovať.

Po strate práce:
„Nemám aktualizované CV.“ → problém na riešenie. (Čo je najmenší krok, ktorý môžem v týchto dňoch urobiť?)
„Čo ak si už nikdy nenájdem dobrú prácu?“ → neistota, ktorú dnes nedokážem vyriešiť.

Po rozchode:
„Potrebujem sa odsťahovať.“ → problém na riešenie.
„Čo ak ostanem sama?“ → neistota.

Zmeny na pracovnom trhu:
„V čom sa potrebujem posilniť, aby som aj o rok mal prácu, prinášal hodnotu?“ → problém na riešenie.
„Čo stratím prácu?“ → neistota.

Keď sa človek pokúša riešiť neistotu ako problém, vznikajú hodiny premýšľania bez výsledku.

Umenie je naučiť sa rozlišovať, čo môžem ovplyvniť (urobiť aspoň jeden malý krok) a kedy potrebujem len „byť“.

Zastaviť sa.
Vnímať situáciu.
Sústrediť sa na seba, svoje potreby a počkať si na odpoveď (rozptýlenie hmly), aby sme vedeli vykročiť tým správnym smerom.

Možno toto je to, čo by sme mali naučiť nielen svoje deti, ale v prvom rade seba.