Keď mi niekto rozpráva o náročnej situácii, často sa opýtam: „Ako sa cítiš?“
A veľmi často príde odpoveď typu: „Nie som v pohode… som namíchnutá.“. To je všeobecná odpoveď. Keď sa opýtam druhýkrát: „Akú emóciu cítiš?“, častokrát dotyčný odpovedá príbehom (nie pomenovaním emócie) …“No vieš, ja som mu povedala, že … ale on ma nepočúval“.

Občas stretávam ľudí, ktorí nie sú v kontakte so svojimi emóciami. Nevedia, čo sa v nich deje. Vedia, že sa necítia príjemne, ale nevedia presne povedať prečo.
Nenaučili sa to.

Dôsledkom býva, že ich emócie zahltia v najmenej očakávanej chvíli.
Vybuchnú hnevom, rozplačú sa, znervóznejú … častokrát vedia presne ukázať na vinníka (kto za ich rozpoloženie môže).

A potom sú tu takí, ktorí majú strach nazrieť pod „pokrývku“. Hmýri sa to rôznymi emóciami, nespracovanými zraneniami z minulosti. O niektorých vedia, o niektorých ani netušia, ako ich ovplyvňujú. Nechcú ich vidieť.

O čo tu ide?
To je akoby ste mali v aute rozsvietenú kontrolku, ale na palubnej doske sú symboly v cudzom jazyku – viete, že „niečo nie je OK“, no neviete, či vám len dochádza palivo, alebo horí motor, resp. vnímate, že tam niečo bliká, ale prelepíte to žuvačkou, aby ste to nevideli…

Veľa ľudí sa naučilo jednu vec: kontrolky je lepšie nevidieť.

Nikto nemá rád bolesť (nespokojnosť v práci, nespokojnosť vo vzťahu, nespokojnosť so sebou…). Ľudia sa túžia bolesti zbaviť. Čo robia?
• prehnane nakupujú
• cestovujú
• žúrujú
• scrollujú
• zahlcujú sa prácou
• siahajú po alkohole – „len jeden na uvoľnenie“… a potom ďalší…

Krátkodobo to zaberie. Z dlhodobého hľadiska si to začne vyberať svoju daň.
V psychológii sa tomu hovorí aj experienciálne vyhýbanie: snaha nemať nepríjemné vnútorné zážitky (pocity, myšlienky, telesné signály) – aj keď nám to dlhodobo škodí.

Ak nerozumiete, čo sa (vo vás deje), len ťažko môžete siahnuť po správnom riešení.

Majte odvahu pozrieť sa dovnútra

Ak ignorovanie, vyhýbanie, popieranie emócií nie je zdravá cesta, ako s emóciami pracovať – čo robiť inak?
Naučte sa čítať svoju vnútornú mapu.

Ak sa chcete naučiť zvládať náročné situácie zdravým spôsobom, jedna vec je nevyhnutná:
kontakt so sebou.

Majte odvahu zastaviť sa. Otočte svoj vnútorný zrak dovnútra a preskúmajte:
• Čo cítite? (presne pomenujte emóciu)
• Čo vám ide hlavou? (aké myšlienky vám idú v hlave?)
• Čo potrebujete? (po čom túžite / čo by ste práve teraz najviac potrebovali)

A teraz pointa:
Už len to, že preskúmate, čo sa vo vás deje, že si porozumiete, často prinesie zníženie napätia. Nie preto, že problém zázračne zmizne – ale preto, že prestanete bojovať sám so sebou.

Dokonca existujú výskumy, ktoré poukazujú na to, že ak pomenujete meóciu slovami (tzv. affect labeling) môže znížiť reaktivitu v mozgu. Inými slovami: keď dáte pocitu meno, často stratí časť svojej „moci“.

Tri mini-techniky, ako sa vrátiť do pohody, “vycentrovať”:

1. Otote kameru dovnútra (10 sekúnd)
Skôr než začnete riešiť človeka alebo situáciu, spravte nasledujúce:
Nadýchnite sa.
Spýtajte sa: „Čo práve teraz cítim?“

Možno budete vedieť popísať emóciu hneď, možno sa budete potrebovať „prehrabávať“ rôznymi emóciami, aby ste vedeli popísať, čo práve cítite. A možno to bude kombinácia emócií. To je v poriadku.

2. Preložte emóciu na potrebu
Emócia je správa. Potreba je jadro.

strach → potrebujem bezpečie/istotu
hnev → potrebujem hranicu/férovosť
smútok → potrebujem podporu/čas/uzatvorenie
vyčerpanosť → potrebujem čas na zregenerovanie

Otázka: „Čo práve teraz najviac potrebujem?“

3. Odkomunikujte, čo cítite a čo potrebujete
V nasledujúcom kroku to môžete použiť v komunikácii a povedať (posunúť sa k riešeniu):
• Keď ty … (keď počúvam, čo hovoríš; keď robíš …)
• Tak ja… (cítim… popíšte emóciu)
• A preto … povedzte, čo potrebujete (A preto navrhujem… Potrebovala by som v tejto chvíli…)

Odvaha cítiť nie je slabosť. Je to vyzretosť.

Možno sa ti dnes nechce „otvárať pokrývku“. Možno sa bojíš, čo tam nájdeš. Lenže emócie nie sú nepriateľ – sú kompas. Ukazujú, kde sa prekračuje hranica, kde niečo bolí, kde niečo chýba, po čom túžiš. A čím dlhšie ich ignoruješ, tým viac budeš riadiť život naslepo.

Skutočná sila nie je v tom, že sa nikdy nerozplačeš, nezľakneš, nenahneváš.
Skutočná sila je v tom, že pristupuješ k tomu vedome (vieš, prečo sa celé toto v tebe deje): všimneš si to, pomenuješ, pochopíš – a až potom konáš.

To je rozdiel medzi človekom, ktorého emócie vláčia, a človekom, ktorý ich používa ako informáciu.

Nebuď hrdina, čo všetko vydrží.
Buď človek, čo sa vie cítiť.
Lebo emócie neodchádzajú tým, že ich nevidíš.
Odchádzajú tým, že im rozumieš.