Bolesť: Tichý architekt zmeny

Kto sme, keď prídeme o to, čo nás definovalo?

2. mája 1980 bola v Kalifornii zabitá 13-ročná Carime Lightnerová pri nehode, ktorú zrazil opitý vodič a neskôr z miesta činu ušiel. 46-ročný vodič bol známy šoférovaním pod vplyvom alkoholu. Candace Lightner, samoživiteľka a realitná maklérka, prišla o jedno zo svojich troch detí.

Foto: Cari Lightner

V takýchto momentoch sme presvedčení, že je koniec.
Prichádza nekonečná bolesť.

Keď zažijeme smrť blízkej osoby, máme pocit, že aj v nás niečo zomiera…
Ako sa vyjadril jeden účastník na diskusnom fóre Reddit: Zomrel som, som mŕtvy, nechcem hovoriť, som neuveriteľne smutný. Nikdy som necítil takú bolesť!; či ďalší: „Smútok stlmil farby mojej osobnosti a úplne zmenil spôsob, akým existujem vo svete.“

JE KONIEC… Koniec jednej etapy, čo teraz?

Wiliam Bridges vytvoril koncept, ktorý pomáha pochopiť vnútorné procesy v obdobiach zmeny. V knihe „Na prahu zmien – Zóny prechodových rituálov“ opisuje tri fázy, ktorými prechádzame:
• Koniec
• Zóna neistoty
• Novy začiatok

♥ KAŽDÁ ZMENA ZAČÍNA KONCOM – fáza straty, ukončenia, odlúčenia

„Niečo vo mne zomrelo spolu s ňou.“
– anonymný pozostalý, zdroj: Reddit grief forum

„Konce so sebou nesú zážitok umierania.
Spôsobujú muky
a tak hlboko útočia na vnímanie samých seba,
že máme pocit, že s nimi skončíme aj my.“
Wiliam Bridges

Koniec nie je len udalosť – je to vnútorný prerod, ktorý sa často deje v tichu, v tme a bez slov.
Niektoré konce nás zasiahnu ako blesk – nečakane, brutálne, ako Candace. Iné sú pomalé, nenápadné – no ich dopad býva rovnako ničivý. Je to akoby sme prekročili určitý prah a už sa nemôžeme vrátiť späť.

Keď človeku zomrie blízky – či už je to rodič, dieťa, partner alebo súrodenec – zažíva vnútorné zemetrasenie, ktoré zasiahne všetky vrstvy bytia: emócie, telo, myseľ, vzťahy, finančnú oblasť, aj zmysel života.

Wiliam Bridges pripomína, že každá skutočná zmena začína stratou – niečo sa končí, niečo odchádza, niečo už nikdy nebude ako predtým. Ale na rozdiel od bežného chápania, koniec nie je to isté ako nový začiatok. Koniec je samostatná fáza, ktorú si musíme odžiť.

A práve tu nastáva problém – ľudia konce neradi priznávajú.
Chceme pokračovať ďalej, akoby sa nič nestalo. Nechceme „strácať čas“ smútením.
Ale bez konca niet nového začiatku.

V takýchto situáciách ľudí prepadnú rôzne emócie, stavy a myšlienky, ktoré popísali rôzni autori (Elisabeth Kubler Ross, David Kessler, Theresa Rando, William Worden…):
• Šok a otupenosť – ako keby sa svet na chvíľu zastavil, Človek necíti „nič“ – len prázdno. Telo ide na autopilota. (Rando, 1991)
• Popieranie – „Toto sa nemôže diať. Je to len sen.“ (Kübler-Ross, 1969)
• Intenzívna bolesť a žiaľ – fyzická aj psychická, Fyzická bolesť – stiahnutý žalúdok, tlak na hrudi, tras. Návaly plaču, ale niekedy aj neschopnosť plakať. (Kessler, 2019)
• Hnev – na seba, na lekárov, na Boha, na zosnulého, „Prečo práve on/ona?“, Niektorí ľudia sa hnevajú, že ich blízky „odišiel“ a zanechal ich tu samých.
• Otrasenie identity, Pocit, že strácam seba – „Kto som, keď už nie som matka, partnerka, dcéra?“
• Strata zmyslu a existenciálna kríza – „Načo je to všetko?“ Človek môže spochybňovať hodnoty, vieru, dôveru v život. Niektorí sa ponoria do duchovna, iní stratia záujem o všetko.

Ľudia to častokrát vyjadrujú slovami (zdroj: Reddit)
• „Mám pocit, že som tu, ale môj mozog je inde… Cítim sa ako diera.“
• „Mám mozgovú hmlu, som unavený, rozhorčený, smutný, paranoidný.“
• „Cítim sa beznádejne. Ako keby som len čakal na smrť.“
• „Je ťažké cítiť nádej, keď viem, ako rýchlo sa dá všetko stratiť.“

Niektorí ľudia (alebo ich okolie) sa snažia okamžite prejsť do „riešenia“, plánovania, aktivity – no telo a duša ešte nie sú pripravené. Potrebujeme si uznať koniec. Dať si čas. Uctiť si to, čo bolo. Aj za cenu bolesti.

Bridges túto fázu prirovnáva k opusteniu starého sveta bez mapy do nového. Ako keby sa loď odpútala od móla – a za nami sa most pomaly rozpadá. Nemáme kam sa vrátiť. A ešte netušíme, kam smerujeme.

Nie je hanbou zastaviť sa. Nie je slabosťou byť zlomený. Koniec je svätý priestor.
Koniec je dvere, ktoré sa zatvárajú, aj keď ešte nevidíme tie, ktoré sa otvárajú.

♥ OBDOBIE ZMÄTKU A ÚZKOSTI … obdobie stratenia a prázdnoty, než život opäť získa jasný rytmus a smer.

„Neviem, kto som. Ani kam idem.
Len viem, že tam už nie je.“

Prechádzať z jednej etapy života do druhej, jedného vzťahu či zamestnania do druhého, sa stáva bolestivým, lebo sa mení jeho podstata.

Je to, akoby sme stáli na móle, ktoré sa pomaly rozpadá. Nevidíme, kam doplávame – vieme len, že žiadne „späť“ neexistuje.

Mení sa rola, identita, zaužívané vzorce fungovania, ako aj všetky istoty, ktoré napĺňali bežné dni. Často môžeme pozorovať stratu zmyslu života, resp. spochybňovanie zmyslu života;
Stratu návykov a rutín – „komu teraz budem variť?“, „s kým pôjdem na prechádzku?; Rozpad starých rolí – už nie som opatrovateľka, matka, manželka – kto som???

Typickým prvkom v tejto fáze je podľa Bridgesa strata orientácie – starý zaužívaný spôsob života je preč, ako ďalej?
Pripadáme si ako v slepej uličke, mŕtvi, stratení v nejakom veľkom tajomnom medzi priestore.

Mnohé mýty zobrazujú tento stav akoby bol hrdina lapený v útrobách veľryby, resp. hada. Nie je divu, že hrdinu čaká v tomto bode spletitá púť labyrintom.

V tejto fáze majú ľudia pocit, že pred sebou navždy budú mať už len prázdnotu.

Podľa Bridgesa, strach zo zmeny pochádza práve zo strachu z tejto prázdnoty. (Kým však nájdeme niečo nové, je potrebné, aby sme sa vysporiadali s obdobím, keď sme stratení).

V tejto etape ľudia častokrát odchádzajú do ústrania. Vyhľadávajú samotu a kľud – kľud od všetkých rozptyľujúcich sa vplyvov.

Vyhľadávajú priestor na premýšľanie. Nejde však o čas, kedy chceme objaviť nejaké konkrétne výsledky. Ide o „neplodnú prestávku“, medziobdobie medzi dvomi bodmi života: starým a novým.
Ide o premýšľanie a smútenie.

V tejto medzere medzi jednotlivými životnými etapami vidíme a chápeme život inak.

Typické emócie, ktoré prežívajú pozostalí sú:
• Úzkosť, zmätok – „Ako budem žiť bez neho?“
• Bezcieľnosť, strach z budúcnosti – život stratil kontúry
• Samota, osamelosť a prázdnota – aj v prítomnosti ľudí (Weller, 2015), Svet je rovnaký – ale nie je rovnaký pre mňa.; Osamelosť aj v prítomnosti ľudí – pretože „tí správni“ chýbajú.
• Ambivalentné myšlienky – raz nádej, raz zúfalstvo
• Žialenie, smútenie…

Smútok tu zohráva dôležitú úlohu.
Podľa Karly McLaren, americkej autorky a výskumníčky v oblasti emocionálnej inteligencie a práce s emóciami, je smútok hlboká, múdra a nevyhnutná emócia.

Smútok nás spomaľuje a umožňuje nám precítiť stratu a pustiť to, čo máme nechať odísť, aby sme splynuli s časom a nehrnuli sa za každú cenu vpred.

Smútok nás učí dôverovať toku času, prílivu a odlivu ľudských vzťahov.
Umožňuje nám odpútať sa od zmlúv, ktoré vypršali („Budem spolu až do smrti“), či ktoré nie sú pre náš život už užitočné (nespokojnosť v práci) a nasadnúť na vlnu hlbších a viac naplňujúcich vzťahov.

Keď ich dokážete skutočne pustiť, jemná podstata smútku vás dovedie k pokoju v mysli, ktorá nepramení k pripútaniu sa k formálnym systémom a ideológii, ale z vnímania vlastnej prirodzenej múdrosti.

Podľa Karly McLaren smútok hrá aj dôležitú biologickú rolu. Slzy čistia oči a dutiny a uvoľňujú toxické látky a prebytočné napätie z tela. Plač predstavuje účinný očisťujúci proces, ktorý hmatateľným spôsobom pomáha vniesť do tela a duše plynulý tok.

Smútok zároveň vytvára priestor pre obnovu.
Očisťuje dušu podobne ako dážď čistí zem.
Preto nie je dobré zadržiavať plač, resp. chcieť sa násilnou formou zbaviť smútku.

Ak pustíme, čo už nemôžeme držať,
vytvoríme tým priestor pre niečo nové.

Podľa Elisabeth Kübler-Ross práve v tomto momente nastáva moment akceptácie – nezmením to, čo sa mi stalo (smrť dieťaťa, partnera). Môžem len akceptovať, že toto je súčasť môjho životného príbehu…

Akceptovanie tragédie prichádza v okamihu, keď si dokážeme priznať realitu straty – bez popierania, hnevu či vyjednávania. Nie preto, že by sme boli s touto stratou zmierení, ale preto, že ju prestaneme odmietať. Prijatie nie je koncom smútenia – je bránou.

Každá cesta má svoju cenu
a svoje odmeny.

Zóna neistoty je temná, ale nevyhnutná. Práve tu sa tvorí nový zmysel (Kessler).
Neutrálna zóna predstavuje prístup k takému uhlu pohľadu na život, ktorý sa nedá získať nikde inde. A práve v týchto obdobiach sa rodí vnútorná múdrosť.

Tam, kde sa končí chaos,
začína tichá obnova.

Nájsť zmysel po smrti blízkeho neznamená pochopiť, prečo sa to stalo. Nie je to logická odpoveď ani morálne ospravedlnenie straty. Zmysel v kontexte smútku, ako ho opisuje David Kessler, znamená objaviť spôsob, ako začleniť túto stratu do svojho života.

Nájsť zmysel znamená včleniť stratu do svojho osobného príbehu – a rozhodnúť sa, že z tejto bolesti vzíde niečo, čo bude slúžiť životu.

NOVÝ ZAČIATOK – keď sa niečo v nás rozhodne znova žiť

Až keď prejdeme koncom a obdobím neplodnej neutrality, môžeme vykročiť k niečomu novému.
Premenení, obnovení.

Po odluke (od ľudí, života…) nastáva proces opätovného začlenenia, obnovy.

A tak, keď most starého sveta zhorí a my sa ešte bojíme vstúpiť na nový breh, môže byť zmysel tým, čo nám umožní vykročiť. Nie vtedy, keď je bolesť preč, ale keď z nej začneme čerpať silu. Nový začiatok, podľa Bridgesa, neprichádza ako plán, ale ako tiché áno životu, ktorý nás pozýva…

Niekedy sa nový začiatok nehlási fanfárami.
Nepríde vo forme veľkého rozhodnutia ani viditeľnej premeny.
Prichádza potichu – ako závan vzduchu v izbe, ktorú si považovala za dávno uzatvorenú.

Najprv len záblesk.
Ráno sa zobudíš a prvýkrát po dlhom čase cítiš pokoj – nie celý deň, nie vo všetkom, ale aspoň na chvíľu.
Zaznie smiech – tvoj vlastný. A nepríde s výčitkou. Len tak – ako keď si telo spomenie, že vie byť živé.

Príde zvedavosť.
Zvedavosť, čo sa stane, ak dnes vyjdem von. Ak niečo napíšem. Ak niekomu zavolám.
A s ňou prichádza zvláštny pocit… Ľútosť a vďačnosť zároveň.

„Bola to bolesť. Neopísateľná. A predsa – v jej hĺbke som objavila niečo, čo som nevedela, že mám:
Silu. Vnímavosť. Nové oči“ – napísala diskutujúca na diskusnom fóre Reddit.

Týmto obdobím sa nemeníme späť. Meníme sa ďalej.

Ľudia nachádzajú nový zmysel v rôznych oblastiach: práci, pomoci druhému, utiekaniu sa k Bohu… Zmysel môže byť vo forme vďačnosti za čas strávený s milovaným. V pokračovaní odkazu zomrelého. V uvedomení si krehkosti života a v rozhodnutí žiť autentickejšie, odvážnejšie, hlbšie.

Ako sa vyjdarilo pár chatujúcich na Reddit:
• Byť sebeckejší, čo sa týka môjho času, je tiež dôležité. Nechcem na ľudí čakať a vlastne nechcem tráviť čas robením niečoho, čo vlastne nechcem robiť. Teraz mi to stále vŕta v hlave: Nemám dosť času. Je toľko vecí, ktoré musím urobiť TERAZ.

• Som menej hodnotiaca a som otvorenejšia. Stala som sa vnímavejšou. Tiež si nedokážem dovoliť blokovať veľké pocity.

• Som trochu odvážnejšia a ochotnejšia skúšať nové veci, som spontánnejšia a menej sa starám o to, čo si o mne myslia cudzí. Sústreďujem sa menej na prácu a viac na rodinu. Moje vlasy sú momentálne bordovo-tyrkysové, vzala som si deň voľna a šoférovala som 10 hodín, aby som videla úplné zatmenie s manželom a synom, vydala som svoju prvú knihu a pracujem na druhej…

Možno raz podáte niekomu pomocnú ruku. Možno sa z vašich slov stane útecha pre iného.

Alebo, ako svoju bolesť zo straty dcéry premenila Candace Lightner .

Candace Mohla sa do konca života hnevať na šoféra. Živiť v sebe zlosť. Dokonca mu mohla urobiť niečo horšie …

Zobrala si čas na smútenie nad tragickou stratou dcéry a keď bola pripravená, vybrala si oveľa konštruktívnejšie odpoveď. Rozhodla sa pomáhať ostatným rodičom, aby už nemuseli zažívať bolesť, ktorú prežila ona –1980 (4 mesiace po smrti dcéry) v Kalifornii založila v M.A.D.D.: Mothers Against Drunk Drivers.

Ako sa vyjadrila Candy: „Život mojej dcéry už nezachránim. No môžem pomôcť zachrániť životy ostatných detí“.

Poslaním organizácie Matky proti šoférovaniu pod vplyvom alkoholu ukončiť šoférovanie pod vplyvom alkoholu, pomôcť v boji proti šoférovaniu pod vplyvom drog, podporovať obete týchto násilných trestných činov a predchádzať pitiu alkoholu maloletými.“

Založením tejto skupiny napomohla lobby a implimentvaniu zákona, ktorý výrazne sprísnil pravidlá voči pitiu za volantom.

MADD tvrdí, že šoférovanie pod vplyvom alkoholu sa od jej založenia znížilo o polovicu.

(Pozn. Zakladateľka MADD Candace Lightnerová skupinu opustila v roku 1985. V tom istom roku Stevie Wonder pridal pieseň „Don’t Drive Drunk“ na soundtrack k filmu Žena v červenom, ktorá odkazovala na MADD a sumarizovala jej politické postoje).

ZÁVER

Stromy pred zimou pustia lístie.
Nie preto, že by sa vzdávali,
ale preto, že sa pripravujú na nový život.

Ľudské záležitosti sa uberajú podobnými cestami.

Autor: Ivana Miklovič