Čo som sa naučila v rozhovore s rodičmi, ktoré mali onkologické dieťatko
Možno ste si všimli zaujímavý jav.
Matka ide s dieťaťom po chodníku, dieťa beží a zrazu spadne. Čo urobí?
Ako prvé sa v rýchlosti pozrie na rodiča.
Ak rodič panikári, zhíkne – dieťa sa rozplače.
Ak rodič reaguje s úsmevom a s ľahkosťou povie: „Nič sa nedeje, postav sa“, dieťa sa postaví a beží ďalej.
Podobne je to aj vo firmách:
Ak sa ohlási zmena,
zamestnanci ako prvé pozerajú na šéfa s otázkou v očiach:
„Čo si máme o tom myslieť? Je to dobré, alebo nastávajú pre nás zlé časy?“.
Podobná situácia sa diala aj vo vzťahu rodič a onkologické dieťatko.
Už Elisabeth Kübler-Ross, americká psychiatrička, známa pre svoj priekopnícky výskum v oblasti skúseností blízkych smrti si všimla, že ľudia prechádzajú cez rôzne štádia, akonáhle sa dozvedia informáciu, ktorá im dramaticky mení život:
Poprenie (nie, asi sa lekári mýlia) – Hnev, plač, krik (kto za to môže) – Vyjednávanie (s Bohom, vesmírom; ak-tak…) – Depresia, Beznádej – až príde moment akceptácie.
Každý z nás prechádza týmito fázami. To, ako rýchlo prejdeme týmto „tobogánom“ závisí od našej mentálnej odolnosti, nastavenia mysle.
Ako o situácii premýšľali matky, s ktorými som viedla rozhovor?
Pri rozhovore sa jedna z matiek vyjadrila, že nechcela dať šancu myšlienkam, katastrofickým scenárom, aby ju oslabovali. Ako povedala: „My sme to brali tak – áno, deje sa to, musí sa to asi diať.
Jednoducho sme išli. Nič sme neriešili. Je to teraz, je to tu.
Jednoducho sme chceli mať chlapca doma zdravého.
Vedeli sme, že pokiaľ to nebude jemu veľmi ubližovať, alebo by trpel – a keby aj trpel, no čo môžeme. Chemoterapiu musí dobrať.“
„Jedna vec, ktorú som si stále hovorila je: musíme veriť, nie dúfať. Veriť, že sa to podarí. Sila viery nám istotne pomohla.“ A jedným dychom dodala: „Povedala som si ´Ja ho nedám, nech sa deje čokoľvek. Ja ho nedám – to je prvorodený´“.
Tento postoj sa sčasti odzrkadľoval aj na priebehu liečby jej dieťatka. Ako povedala: „My sme mali to šťastie, že liečba mala veľmi dobrý priebeh. Syn nemal viac menej žiadne problémy. Lietal, behal. O vlásky prišiel až v poslednej fáze liečby“.
Tento pokojný priebeh liečby v istom momente v nej vyvolal aj pochybnosti, či liečba zaberá, či je všetko v poriadku … No nakoniec túto svoju dilemu uzatvorila myšlienkou: „Veľa závisí aj od organizmu dieťaťa, a potom aj od psychiky – ako je nastavené. No určite veľkú úlohu zohráva matka – aby nebola ona na dne a potom to dieťa ide s ňou.“
Na druhej strane aj to, ako dieťa prežíva proces liečby vplýva na prežívanie matky. Daná mamina si to uvedomovala: „Syn to zvládal bravúrne, bol živý, nebol upadnutý. Keby to on zle znášal, znášam to zle aj ja“.
K celej veci mala však jasný postoj:
„My sme to tak brali, že sme tam, teraz sa liečime a potom pôjdeme domov. A hotovo.“
Čo potvrdzuje aj vyjadrenie ďalšej maminy: „Musíte sa s tým vnútorne vysporiadať. Prijať, že to tak je.“
Hoci je človek v globále pozitívny, aj takýchto ľudí občas prepadnú negatívne myšlienky. Je to prirodzené. Že nás napadnú aj takéto myšlienky nemáme úplne pod kontrolou. Čo však môžeme kontrolovať je, či budeme venovať pozornosť takýmto myšlienkam a či ich budeme ďalej rozvíjať.
Keď mala ťažšie dni, chodila si mamina načerpať energiu na miesto, ktoré bolo ostrovčekom nádeje pre viacerých: na onkológii je pri vstupe tabuľa s fotkami detičiek, ktoré sú už vyliečené. „Tam sme sa viacerí chodili pozerať a hovorili sme si: ´Áno, toľko rokov prebehlo a oni žijú a sú vyliečené. Aj my to zvládneme´.
Pri zvládaní náročných situácií je veľmi dôležité, ako sa k celej situácii postavíme. Vždy máme na výber, kam sa rozhodneme upriamiť svoju pozornosť.
Niekto možno pátra v minulosti, kladie si opakovane nikam nevedúcu otázku ´Prečo?´, bojuje voči situácii, iný pátra po riešeniach…
Prvý krok k zmene je situáciu akceptovať. Toto sa deje, Čo ďalej?
ČO MOŽEM UROBIŤ V TEJTO SITUÁCII?
Čo môžem urobiť pre dieťatko?
Ako podporiť seba?…
