AKO VIETE, ŽE MÁTE HODNOTU?

Počas praxe na psychiatrii pomáham aj viesť psychoterapeutické skupiny na psychosomatickej klinike.

Nedávno sme viedli skupinu, kde jedna z pacientiek otvorila svoju tému,
a svoj vstup ukončila slovami:
„Mám svoju hodnotu. Mám HODNOTU…“
a vybuchla v plač.

Z päťčlennej skupiny (štyri ženy a jeden muž) – všetky bojovali s týmto pocitom.

Viete ako sa to prejavovalo u nich?
Mali cítiť svoje potreby.

Povedať doma, v práci, že chcem niečo inak, že mi niečo nevyhovuje … všetkému tomu sa opätovne počas pobytu na psychiatrii učili.

Nacítiť svoje potreby,
Vysloviť ich.
Postarať sa o seba.

Ako povedala jedna z nich:
„Ešte stále mám strach povedať, čo potrebujem ja.
Bojím sa, že po tom príde trest, že sa stane niečo zlé…“.

Sebahodnota je veľká téma.

Ako viete, že máte hodnotu?
Že ste dosť?…

Môžeme byť úspešní.
Môžeme byť vzdelaní.
Môžeme dostať ocenenia.
Môžeme byť obdivovaní.
… a stále nosiť v sebe pocit, že nie sme dosť!

Ako sa stane, že človek stratí pocit svojej hodnoty?

Že ju necíti?

Nerodíme sa s vedomím:
Som hodnotný/á – nie som hodnotný/á.

Ako rastieme, samých seba začneme vidieť v zrkadle druhých ľudí.

Ak sme opakovane zažívali:
• „Čo zase otravuješ?“ → Nie som vítaný.
• „Prestaň už revať.“ → Moje pocity nikoho nezaujímajú.
• „Nerob z toho vedu.“ → To, čo prežívam, nie je dôležité.
• „Čo zase chceš?“ → Moje potreby sú na obtiaž.
• „Pozri, čo si zase urobil!“ → Keď urobím chybu, som zlý.
• „Som z teba sklamaná.“ → Moju hodnotu určuje môj výkon.

Ak sme naopak zažívali:
• „Som rád, že si tu.“ – PRIJATIE
• „Zaujíma ma, čo cítiš.“ – VNÍMANIE a REŠPEKTOVANIE POCITOV
• „Tvoje potreby majú miesto.“ – REŠPEKTOVANIE POTRIEB
• „Aj keď zlyháš, zostávam s tebou.“ – PRIJATIE a POROZUMENIE AJ PO ZLYHANÍ

postupne sme si tieto skúsenosti zvnútornili a VYTVORILI PRESVEDČENIE
„Som niekto, koho možno mať rád.“

Ak sme zažívali ignorovanie, odmietanie, kritiku, poníženie, podmienenú lásku alebo potrebu neustále si pozornosť zasluhovať, je veľká pravdepodobnosť, že sme si vytvorili úplne inú vnútornú rovnicu: „Moju hodnotu musím dokazovať.“

To, že človek cíti nízku hodnotu, ešte neznamená, že nízku hodnotu má.
Znamená to, že jeho psychika sa naučila seba takto hodnotiť.

„Nemám hodnotu“ nie je fakt.
Je to vnútorný rozsudok.

Komu sa ešte stále snažíte dokázať, že máte hodnotu?

A čo ak už nemusíte?

Možno ste sa kedysi naučili:
„Moje potreby nie sú dôležité.“
„Musím sa prispôsobiť.“
„Musím byť dobrá, užitočná, výkonná.“
„Musím si zaslúžiť, aby ma mali radi.“

Ale to, čo sme sa vo vzťahoch naučili,
sa môžeme vo vzťahoch aj PREUČIŤ.

Možno sebahodnota nezačína tým, že si každé ráno pred zrkadlom poviem:
„Som hodnotná.“

Možno začína oveľa konkrétnejšie.
Keď si dovolím povedať:
„Toto potrebujem.“
„Toto mi nevyhovuje.“
„Toto nechcem.“
„Toto je pre mňa dôležité.“
„Tu potrebujem pomoc.“

A postupne získavam novú skúsenosť: