Vzťahy nás ovplyvňujú viac, než si často uvedomujeme.
A to, čo sa deje doma, si chtiac-nechtiac prinášame aj do práce – do našej energie, koncentrácie aj výkonu.

V terapii ma veľmi často vyhľadávajú klienti práve s témou vzťahov.
Nedávno ku mne prišli tri klientky. Už počas prvých stretnutí otvorili citlivú tému:
„Bola som neverná svojmu partnerovi.“
A potom sa na mňa trochu previnilo pozreli. Akoby čakali, čo bude nasledovať.

Nie. V terapii nie som na to, aby som človeka súdila alebo rozhodovala, či je jeho správanie dobré alebo zlé.
Som tam preto, aby som mu pomohla porozumieť, čo sa v jeho živote vlastne deje. Aby sme spolu začali odmotávať klbko príbehu a postupne sa dostali až ku koreňom.

Prečo totiž niekto v kríze otvorí rozhovor s partnerom, niekto sa uzavrie – a niekto prekročí hranicu vzťahu?
Čo sú najčastejšie motívy nevery?
Ako je možné, že niektorí ľudia siahnu práve po tejto „karte“?
Prečo niekto unesie prázdno, frustráciu či krízu – a niekto do vzťahu privedie tretieho človeka?

Rada chápem veci a súvislosti.
A tak som sa pustila do pátrania.

Najviac ma zaujal prístup psychoterapeutky Esther Perel, ktorá roky pracuje s pármi po nevere, s nevernými aj podvedenými partnermi.

Nevera samozrejme môže súvisieť s osamelosťou, sexuálnou frustráciou, konfliktmi alebo emocionálnym odcudzením. Perel aj výskumníci ako Dylan Selterman, Justin Garcia či Irene Tsapelas však upozorňujú na dôležitú vec:
Neveru nemožno vysvetliť iba tým, že „doma niečo nefungovalo“.
Neverní bývajú aj ľudia, ktorí svojho partnera milujú, nechcú zo vzťahu odísť a svoj vzťah dokonca hodnotia ako dobrý.

Ako tomu teda rozumieť?

Najčastejšie motívy a psychologické súvislosti nevery možno pre väčšiu prehľadnosť zoskupiť do dvoch širších oblastí:

★ STARÉ ZRANENIA A NAUČENÉ VZŤAHOVÉ VZORCE

Do partnerských vzťahov nevstupujeme ako čistý list.
Prinášame si do nich skúsenosti z detstva, rodinné modely, spôsob, akým sme zažívali blízkosť, prijatie či odmietnutie, ale aj strach z opustenia, hanbu, nízku sebahodnotu či potrebu potvrdenia vlastnej hodnoty.

Skrátka – niečo zo svojej minulosti si prinášame aj do dnešných vzťahov.

Významnú úlohu môže zohrávať aj naša vzťahová väzba – attachment.

  • Pri úzkostnej vzťahovej väzbe človek silno túži po blízkosti, ale zároveň sa bojí odmietnutia a opustenia. Môže preto intenzívnejšie vyhľadávať uistenie, pozornosť a potvrdenie, že je milovaný, žiaduci a dôležitý.
  • Pri vyhýbavej vzťahovej väzbe môže byť problém opačný. Prílišná blízkosť môže vyvolávať nepohodu alebo pocit straty slobody. Človek si preto drží odstup, ťažšie hovorí o svojich potrebách a emóciách a blízkosť môže hľadať spôsobom, ktorý ho menej „zväzuje“.

Ani jeden typ väzby automaticky nevedie k nevere. Môže však ovplyvniť, ako človek zvláda blízkosť, neistotu, odmietnutie a vlastnú sebahodnotu.

A práve tu sa dostávame k zaujímavému paradoxu:
To, čo nám kedysi pomáhalo chrániť sa, nám môže v dospelom vzťahu začať škodiť.

Človek si môže vytvoriť napríklad tieto mechanizmy:

• Strach z blízkosti: „Keď sa príliš pripútam, môžem byť zranený.“ Tretia osoba pomáha vytvoriť bezpečný odstup. Keď sa hlavný vzťah začne prehlbovať, môže v človeku paradoxne narastať napätie. Aféra potom môže nevedome slúžiť ako spôsob, ako si blízkosť „regulovať“ a nemať všetky emócie vložené do jedného vzťahu.

• Strach z opustenia: „Aj tak ma raz necháš.“ Človek si vytvorí poistku – alebo opustí ako prvý. Tretí človek môže prinášať pocit, že nezostanem úplne sám, ak sa môj vzťah rozpadne. Niekedy ide aj o spôsob, ako získať kontrolu nad tým, čoho sa človek najviac bojí.

• Nízka sebahodnota: „Potrebujem vedieť, že som stále žiadúci.“ Záujem nového človeka funguje ako dávka potvrdenia. Komplimenty, flirt či sexuálny záujem na chvíľu vytvoria pocit: Som atraktívny. Mám hodnotu. Ešte o mňa niekto stojí. Problém je, že toto potvrdenie prichádza zvonka a jeho účinok býva krátkodobý.

• Hanba a potreba validácie: „Keď ma niekto chce, aspoň na chvíľu sa cítim hodnotný.“ Pri hlbšej hanbe nejde iba o pochybnosť „Som dosť dobrý?“, ale až o vnútorný pocit „So mnou je niečo zle.“ Obdiv a túžba druhého človeka môžu tento bolestivý pocit na chvíľu prekryť.

• Naučená dvojkoľajnosť: doma žijem jednu svoju časť, mimo domu inú. Človek sa už skôr v živote naučil oddeľovať svoje „prijateľné“ a „neprijateľné“ časti. Doma môže byť zodpovedný, poslušný, spoľahlivý, zatiaľ čo mimo domova si dovolí slobodu, rebelstvo, sexualitu či spontánnosť, ktoré v hlavnom vzťahu potláča. Postupne tak vznikajú akoby dva paralelné svety – jeden oficiálny a druhý tajný. Nevera potom nemusí byť iba o treťom človeku, ale aj o priestore, kde si človek dovolí žiť tú časť seba, ktorú inde neukazuje.

• Traumatické opakovanie: nevedome vstupujem do situácií, ktoré pripomínajú moje staré zranenia. Človek môže nevedome znovu vytvárať situácie, ktoré sa podobajú na jeho staré zranenia. Ak napríklad v minulosti zažíval neistotu, odmietanie, nedostupného rodiča alebo nestabilnú blízkosť, môže ho v dospelosti priťahovať podobne nedostupný či komplikovaný partner.
Psychika akoby sa vracala k známemu príbehu s nádejou, že tentoraz dopadne inak.
Nevera potom môže byť súčasťou opakovania starého vzorca – napríklad znovu zažiť zakázanú, neistú alebo nedostupnú lásku, v ktorej sa mieša túžba, strach aj napätie.

• Sex alebo zaľúbenie ako regulácia emócií: intenzívna pozornosť, flirt, sex či zamilovanosť môžu na chvíľu prekryť nepríjemné vnútorné stavy – prázdnotu, úzkosť, hnev, hanbu, osamelosť alebo stres.
Človek sa vďaka tomu na chvíľu cíti živší, žiadanejší, pokojnejší alebo hodnotnejší. Problém je, že nejde o skutočné spracovanie emócií, ale o krátkodobú úľavu.
Nevera potom môže fungovať podobne ako iné „rýchle úniky“: neodstráni príčinu nepohody, iba ju dočasne stlmí.

Neexistuje tu však jednoduchá rovnica:
„Mal traumu, preto bol neverný.“

Skôr:
Zranenie mohlo vytvoriť určitý adaptačný vzorec. A tento vzorec môže za určitých okolností zvýšiť zraniteľnosť voči nevere.

★ TÚŽBA PO TOM, ČO MI CHÝBA, ČO SOM STRATIL/A ALEBO ČO SOM NIKDY NEŽIL/A

Ak v prvom okruhu človeka niečo tlačí zozadu, tu ho niečo ťahá dopredu.
„Neutekám iba od niečoho. Idem za niečím.“

Esther Perel hovorí o ´longing and loss´ – o túžbe a strate.
Prostredníctvom aféry môže človek hľadať niečo, čo mu chýba vo vzťahu, v ňom samotnom alebo v jeho živote.

  • Môže mu chýbať vo vzťahu blízkosť, záujem, sex, neha, rozhovor či uznanie.
  • Môže mu chýbať v ňom samotnom pocit atraktivity, spontánnosť, sexualita, sloboda, odvaha či hravosť.
  • A môže mu chýbať v živote novosť, dobrodružstvo, intenzita alebo jednoducho pocit: „Ešte stále naozaj žijem.“

Preel upozorňuje na jednu veľmi zaujímavú vec:
Niekedy človek nehľadá ani tak iného partnera. Hľadá inú verziu seba samého.

Aféra mu môže na chvíľu umožniť zažiť:

• Stratené ja. Roky som matka, otec, manželka, manažér, živiteľ, ten zodpovedný. A zrazu som pri niekom opäť spontánny, erotický, hravý, odvážny. Aféra môže človeku pripomenúť časť seba, ktorú v každodennom živote postupne odsunul. Niekedy teda nejde ani tak o toho druhého človeka, ako o to, kým sa pri ňom zrazu znovu cítim byť.

• Pocit živosti. Po strate, chorobe, životnej kríze alebo s pribúdajúcim vekom sa môže objaviť otázka: Je toto už všetko? To už nikdy nezažijem „motýliky“ v bruchu? Nový vzťah môže priniesť prudký pocit energie, intenzity a návratu k životu. Akoby človek na chvíľu unikol rutine, starnutiu alebo vlastnej konečnosti.

• Novosť a dobrodružstvo. Dlhodobý vzťah prináša bezpečie a predvídateľnosť. Túžbu však často živí aj neistota, fantázia a nepoznané. Práve tajomstvo, očakávanie a nedostupnosť môžu zosilniť príťažlivosť spôsobom, ktorý v známom a bezpečnom vzťahu prirodzene slabne.

• Pocit, že som videný a chcený. Niekedy nejde primárne o sex, ale o skúsenosť: Niekto si ma všimol. Niekto po mne túži. Som pre niekoho výnimočný. Záujem druhého človeka môže na chvíľu prebudiť pocit vlastnej atraktivity, hodnoty a významu.

• Slobodu a autonómiu. Na chvíľu nemusím byť vo všetkých svojich rolách. Môžem byť iba „ja“. Aféra môže vytvárať pocit súkromného priestoru, ktorý nepatrí rodine, práci ani povinnostiam. Človek si v ňom môže dovoliť byť iný, než je vo svojom bežnom živote.

• Neodžitý život. Každou životnou voľbou zároveň zatvárame dvere iným možnostiam. Aféra môže otvoriť fantáziu: Kým by som bol, keby som si kedysi vybral inak? Niekedy človeka nepriťahuje iba konkrétny partner, ale celý alternatívny život, ktorý si s ním začne predstavovať.

Samozrejme, niekedy sú motívy oveľa prozaickejšie: sexuálna frustrácia, dlhodobé emocionálne odcudzenie, hnev, pomsta alebo snaha uniknúť z veľmi kontrolujúceho vzťahu.

Zaujímavý je aj Perelovej postreh, že niektorí ľudia paradoxne nevstúpia do aféry preto, aby zo vzťahu odišli, ale aby v ňom dokázali zostať. To, čo doma dlhodobo nezažívajú, si vytvoria mimo vzťahu – hoci svoje manželstvo opustiť nechcú.

Nazreli sme trochu pod povrch – k tomu, čo môže stáť v pozadí nevery. Nejde však o ospravedlnenie nevery.
Je to pokus porozumieť jej psychologickému významu.

Preto niekedy nestačí otázka:
„Čo ti chýbalo doma?“

Oveľa zaujímavejšie môže byť skúmať:
„Kým si pri tom druhom človeku mohol/a byť?“
„Čo si tam zažíval/a, čo si už dlho nezažíval/a?“
„Akú časť seba si tam znovu našiel/a?“

★ … a potom je tu ešte PRÍLEŽITOSŤ

Zranenia ani nenaplnené túžby samy osebe neveru nespôsobia.
Človek ich môže niesť celé roky – a hranicu nikdy neprekročí.
Potom však príde konkrétna situácia:
nový kolega + pracovná cesta + partnerská kríza + alkohol + intenzívna pozornosť + pocit obdivu + možnosť udržať tajomstvo.
A to, čo bolo dlho „pod povrchom“, sa spojí s príležitosťou konať.

Preto je možné sa na tému nevera pozerať cez tri otázky:
1. ZRANENIE – čo si nesiem z minulosti?
Aké strachy, presvedčenia a naučené vzorce ovplyvňujú moje vzťahy?

2. TÚŽBA – po čom dnes túžim?
Čo mi chýba vo vzťahu, v sebe alebo v živote? Čo chcem znovu cítiť?

3. PRÍLEŽITOSŤ – prečo práve teraz a práve s týmto človekom?
Čo vytvorilo podmienky na to, aby som prekročil hranicu?

Zjednodušene:
ZRANENIE × TÚŽBA × PRÍLEŽITOSŤ = vyššia zraniteľnosť voči nevere.

Nie nevyhnutnosť.
Nie osud.

Zraniteľnosť.

Toto rozlíšenie je dôležité.

Pochopiť neznamená ospravedlniť

Trauma nie je ospravedlnením.
Nespokojnosť vo vzťahu nie je ospravedlnením.
Ani príležitosť nie je ospravedlnením.

ZA SVOJE ROZHODNUTIA stále nesieme ZODPOVEDNOSŤ. (Nech sa rozhodneme akokoľvek, zaplatíme za to istú daň).

Ale ak zostaneme iba pri otázke:
„Ako si mi to mohol/a urobiť?“
dozvieme sa veľa o bolesti – ale možno málo o tom, prečo sa to vôbec stalo.

V terapii ma preto zaujíma ešte jedna otázka:
„Čo sa v tebe a v tvojom živote dialo, že sa práve nevera stala riešením?“

Pretože keď pochopíme mechanizmus, ktorý človeka doviedol až k prekročeniu hranice, vzniká šanca, že ho nabudúce spozná skôr.

Nevera sa totiž často nezačína v momente, keď sa objaví tretí človek.
Začína sa oveľa skôr – v tom, čo si nesieme, čo nám chýba a čo s tým dokážeme alebo nedokážeme urobiť.

A možno práve toto je rozdiel medzi vysvetlením a výhovorkou:
Výhovorka zbavuje človeka zodpovednosti.
Porozumenie mu ju naopak vracia – pretože keď už viem, čo robím a prečo to robím, môžem sa rozhodnúť inak.

 

Zároveň môžeme tieto faktory vnímať ako „PASCE“, ktorým sa dá do istej miery predchádzať – najmä vtedy, keď ich človek dokáže včas rozpoznať.

Pasca môže byť staré zranenie, ktoré vo mne opakovane spúšťa rovnaký vzorec.
Pasca môže byť dlhodobý hlad po pozornosti, blízkosti či uznaní, o ktorom nehovorím.
Pasca môže byť aj situácia, v ktorej si začnem hovoriť: „Veď sa ešte nič nedeje.“

Práve preto má význam pýtať sa skôr, než sa hranica prekročí:

Čo sa vo mne deje?
Čo mi chýba?
Kde som momentálne zraniteľný/á?
A akú hranicu si potrebujem nastaviť skôr, než bude neskoro?

Lebo nie každej pasci sa dá vyhnúť.
Ale mnohé sa dajú spoznať skôr, než do nich vstúpime.

 

 

ZDROJE:

Esther Perel: Prehodnotenie nevery. Čo nás môže nevera naučiť o láske.
Esther Perel: Rethinking Infidelity… a Talk for Anyone Who Has Ever Loved.
Esther Perel: The State of Affairs: Rethinking Our Clinical Attitudes Toward Infidelity – odborné materiály.
Selterman, D., Garcia, J. R., & Tsapelas, I. (2019): Motivations for Extradyadic Infidelity Revisited, Journal of Sex Research.
Selterman, D., Garcia, J. R., & Tsapelas, I. (2021): What Do People Do, Say, and Feel When They Have Affairs? Journal of Sex & Marital Therapy.
Stavrova et al. (2023): Estranged and Unhappy? Examining the Dynamics of Personal and Relationship Well-Being Surrounding Infidelity.
Allen, E. S., & Rhoades, G. K. (2008): Not All Affairs Are Created Equal: Emotional Involvement With an Extradyadic Partner.
Dylan Selterman, Justin R Garcia, Irene Tsapelas: Motivations for Extradyadic Infidelity Revisited
https://pubmed.ncbi.nlm.nih.gov/29244527/
Phoebe Coyle, George Van Doorn, Robert Teese, Jacob Dye: Adverse childhood experiences and infidelity: The mediating roles of anxious and avoidant attachment styles: https://pubmed.ncbi.nlm.nih.gov/39586740/
Nasrin Ghiasi, Dara Rasoal, Arezoo Haseli, Rozhin Feli: The interplay of attachment styles and marital infidelity: A systematic review and meta-analysis: https://pubmed.ncbi.nlm.nih.gov/38163207/