Neviem ako vy, ale ja rodičovské združenia celkom milujem.
Na základnej škole bol syn v triede, kde bolo úžasné zoskupenie rodičov – vždy sme sa spolu veľa nasmiali.
Teraz prešiel na strednú školu a tiež to vyzerá na zaujímavú partiu.
Nedávno sa konalo výnimočné rodičovské združenie. Syn študuje odbor programátor a firma, ktorá zabezpečovala prax z nejakých dôvodov prestala spolupracovať. Škola veľmi flexibilne zareagovala a pozvala do spolupráce firmu, s ktorou už mali rozbehnuté nejaké aktivity.
Nás rodičov pozvali, aby nám predstavili koncept novej firmy.
Majiteľ firmy prezentoval, koľko hodín výučby a domácej prípravy si bude ich program vyžadovať. Niektorí rodičia začali ochkať, vyjadrovať nesúhlas, že to bude na deti veľa.
(V reáli sa na ich škole prieskumom zistilo, že študenti/stredoškoláci sa v súčasnosti reálne pripravujú na vyučovanie 30 minút!).
Mne sa ich koncept pozdával.
O chvíľu sa ozval jeden z rodičov a prehlásil zaujímavú myšlienku:
„Vo firme máme šikovných IT-čkárov.
Častokrát robia po večeroch, sú dostupní cez víkend.
Kedysi som sa jedného kolegu pýtal, ako to dáva. A on mi odpovedal:
´Kto chce hrať prvú ligu,
musí životom aj prvoligového hráča žiť!´.
Nie som za prepracovanie sa až k vyhoreniu.
Myslím si však, že ide o to nájsť ten správny bod,
kedy ak sa chceme stať majstrami vo svojej oblasti,
istý čas potrebujeme obetovať svojmu snu veľa času a energie.
Žiaden úspešný človek (klavirista, športovec, lekár…) nedosiahol majstrovský level tým, že si povedal: ´budem pracovať od-do´.
Práveže ak sa chceme dostať na majstrovský level, potrebujeme prejsť fázou, kedy budeme úplne ponorení do istej činnosti.
Nasávať info,
trénovať,
drilovať svoje zručnosti až k dokonalosti.
Mám pocit, akoby tí, čo chcú byť úspešní na toto zabúdali.
Chcú mať (pozíciu)
nie byť (istým človekom).
Ak chceme byť v niečom excelentní,
´niečo´ pre to aj musíme urobiť.
