10. máj 2015. Dátum, ktorý Holmíkovcom zásadne zmenil život. Dátum, ktorý do konca života budú mať vytetovaný vo svojej mysli.

Holmíkovci, štvorčlenná rodina z Oravy (rodičia, trojročný Jakubko a šesťročná Paulínka) sa vybrali na rodinný výlet do Žiliny. Šťastná rodinka si dala spoločný obed v reštaurácii. Neskôr ich kroky smerovali do Baumaxu, kde si pani Holmíková chcela kúpiť kvet do črepníka.

Keďže každý z manželov mal iné záujmy, v obchode sa rozdelili. Pán Holmík išiel do sekcie s náradím, pani Holmíková s deťmi do záhradného centra.

Mamina držala dcéru Paulínku za ruku, Kubko kráčal krok pred maminou. Ničoho sa nedotýkal, len v rukách držal autíčko, s ktorým sa hral približne meter od nich. Pani Holmíková si prezerala kvetiny, keď v jednom okamihu upriamila pohľad späť, aby skontrolovala Jakubka. Presne v tej chvíli sa na ňu otočil aj on. Zahľadel sa mamine do očí… a v tom momente sa to stalo – zosypali sa na neho drevené hranoly z výšky takmer piatich metrov. Akoby na okamih zastal čas.

Zúfalý plač.
Zmätok.
Rýchly prevoz vrtuľníkom do martinskej nemocnice.

Jakubko ešte vo vrtuľníku bojoval o život. Krátko nato však smrteľným zraneniam podľahol.

Čo pomohlo Holmíkovcom zvládnuť situáciu?

Strata dieťatka neprebolí nikdy. To je niečo, k čomu sa matka vracia, každý rok počíta, koľko by malo dieťatko rokov, v akej etape života by sa nachádzalo, teraz by malo narodeniny… Možno len emócie niečo stratia na svojej intenzite.
Ako to zvládnuť? Ako sa udržať nad vodou a mať silu kráčať ďalej?

Domov Holmíkovcom neustále pripomínal spoločne strávené chvíle s Kubkom. Erika ho videla takmer všade. Spomína: „Dobré bolo, že rodina nás podržala. Ani sme netrávili čas doma – u nás doma, ale po práci sme chodili ku svokrovcom. Tam sme sa mohli zo všetkého vyrozprávať – veľmi veľa sme sa spolu rozprávali. Oni boli naši psychológovia.“ Toto intenzívne obdobie ´vyrozprávania sa´ trvalo takmer rok.

Jedna vec bola rodinná podpora, ďalšia vec, čo pomohla Holmíkovcom, bola práca. Pri nej človek aspoň na chvíľu myslel na niečo iné.

Ako hovorí Erika, silný dôvod, prečo ísť ďalej, bola dcéra Paula. Všetko robili kvôli tomu, aby sa ona dostala z toho, nakoľko práve Paula a mamina boli tie, ktoré všetko videli na vlastné oči. Paule dali odklad školskej dochádzky, nech má priestor spracovať emócie a až potom sa sústrediť na školu.

Holmíkovci sa rozhodli ísť ďalej a riešiť tému: ďalšie bábätko. Erika navštívila gynekológa, ktorý jej odporučil upokojiť sa, dať si rok pauzu, na čo mu zareagovala: „Rok??? Ja si môžem dať rok pauzu v 25-ke, nie teraz, keď mi ťahá na 39!“ Našťastie, do roka od udalosti, sa im narodil Matej a do ďalších dvoch rokov Filipko.
Erika konštatuje, že pri ďalších drobcoch človek príde aj na iné myšlienky.
Našťastie.

Ešte jedna zásadná vec pomohla Holmíkovcom. Ako manželia sa navzájom neobviňovali. Držali spolu. Hovorili si: „OK, stalo sa to nám. Komukoľvek sa to mohlo stať. Neobviňovali sme sa. Nešli sme proti sebe.“

Rodičia sú jedna časť. Ako pomáhali zvládnuť situáciu Paulínke? „Stále sme sa o tom rozprávali. O tom, že Kubko je v nebi, že je stále súčasťou našej rodiny,“ hovorí Erika. Navštívili aj detskú psychologičku a ona im povedala, že nikdy sa nevie, kedy sa dieťa z toho dostane. Rešpektujú potreby Paulínky, ktorá chce často spávať pri mamine, kde sa cíti bezpečnejšie. „Nechceme ju nútiť do niečoho,“ hovorí.

Čo sa zmenilo po udalosti v živote Holmíkovcov?

Keď sa dejú náročné situácie v našom živote, jedna z rovín, ktorá nám dokáže pomôcť, potiahne nás vpred, je duchovná rovina. To znamená, akoby spontánne hľadáme vysvetlenie, prečo sa niečo stálo, pátrame po zmysle udalostí. Na otázku, čo sa zmenilo v živote po strate Kubka, Erika hneď odpovedá: „Sme bližšie k Bohu. Vždy sme boli veriaci. Dovtedy sme brali náboženstvo ako náboženstvo. Nejak sme sa večer nemodlievali. Teraz, hoci manžel pracuje mimo okresu, zavolá cez messenger, spojíme sa a modlíme sa spolu,“ a pokračuje: „Kostol a sväté omše ma ukľudňujú. Ja si tam oddýchnem.“

Krízové situácie preveria vzťahy. Veľa manželstiev sa rozpadne, no našťastie u Holmíkovcov nastal opak. „Viac si navzájom vážime jeden druhého. Snažíme sa nehádať. Predtým som vybuchla kvôli čomukoľvek, vedela som sa ´fučať´ aj pár dní – teraz si poviem, že je to prkotina,“ hovorí Erika a jedným dychom pokračuje ďalej: „Sme zomknutejší. Aspoň my traja: manžel, Paulínka a ja. My sme to prežili. Filip a Matej tomu ešte úplne nerozumejú, hoci chodíme na cintorín…“

A ešte jedna vec sa zmenila. V nedeľu nechodia na nákupy. Ako hovorí pani Holmíková: „Nedeľa je čas pre rodinu!“