„Čo bolo, bolo…“
Koľkokrát ste už počuli tieto vety?

Rozchod.
Rozvod.
Vyhadzov z práce.
Veta, ktorú povedala kolegyňa na meetingu pred všetkými — a vás to stále ťaží.

Opakovane sa k tomu vraciate.

Máte to potlačiť a umelo otáčať hlavu iným smerom?

Ak máte tendenciu vracať sa do minulosti, asi je tam stále niečo ŽIVÉ.
Niečo nespracované.

Je to, ako keby sa vám psík „vykadil“ uprostred miestnosti.
Smrdí vám to.
Pri pohľade na tú hmotu vás napína.
Ale niekto vám povie:
„Nevšímaj si to.“
Lenže keď sa prestanete pozerať, miestnosť sa sama nevyčistí.
Alebo, akoby ste si zapichli drievko pod kožu.
Niekto vám povie: ´Nevšímaj si to. Nemá význam rozoberať, prečo sa to stalo. Kráčaj (s bolesťou) ďalej.´´Nemá význam vracať sa do minulosti´ – Naozaj?
Nemyslím si to.
Isté veci je potrebné spracovať.

Vyhrnúť si rukávy a pustiť sa do práce.

Pozrieť sa na to, prečo vo vás daná situácia stále rezonuje.
Na aké staré zranenie vám nasadá.
Čo staré vo vás opäť otvorila.

Čomu ste v tej chvíli uverili o sebe, o druhých alebo o svete.

Niekedy totiž cez „čerstvé zranenie“ objavíme starú, stále nespracovanú ranu.

 

A možno nás nebolí iba veta, ktorú povedala kolegyňa.

Možno nás bolí všetko to, čo nám tá veta pripomenula.

Preto ak nabudúce zistíte, že sa opakovane vraciate k starým udalostiam, krivdám či bolesti, nezakazujte si to automaticky.
Popremýšľajte:
Na čo mi táto situácia sadá?
Čo staré sa vo mne cez ňu ozýva?

Aká rana ešte stále potrebuje moju pozornosť?

 

Prípadne – ak máte pocit, že sa v tom krútite stále dokola, nájdite si odborníka, ktorý vám pomôže pozrieť sa na to bezpečne a do hĺbky.
Pretože vracať sa do minulosti nemusí znamenať,

že v nej chcete zostať.

Niekedy sa do nej potrebujete vrátiť práve preto,
ABY STE Z NEJ MOHLI KONEČNE ODÍSŤ.