Nedávno som mala na školení zaujímavého pána. Roky pôsobil ako profesionálny športovec, volejbalista. Hral v I. lige, neskôr pôsobil ako tréner.
Prišiel moment, kedy sa rozhodol športovú kariéru ukončiť.
Keď o tom hovoril, začala som intenzívne premýšľať nad tým, aký bol proces ukončenia kariéry, prechodu do iného sveta.
Ako sa asi človek cíti?
Čím všetkým musí prejsť, aby našiel opäť svoje miesto vo svete?
Čítala som množstvo rozhovorov so športovcami, kedy sa vyjadrovali, že to nebolo ľahké.
Báli sa zmeny.
Takmer od detstva fungovali v rytme, ktorý dôverne poznali, a zrazu nastala zmena.
Nedalo mi to a tak som sa ho na to opýtala.
Potvrdil mi, že to nebolo ľahké.
Zvedavosť ma nútila pátrať ďalej.
„Čo bolo najťažšie?“.
Vyjadril zaujímavý pohľad:
V športe si dávali instantnú spätnú väzbu. Častokrát použili aj nadávky.
Všetko však sledovalo jeden cieľ – za čo najkratšiu dobu skorigovať výkon, aby VYHRALI.
Ako hovoril, v korporátnom svete je to inak.
Všetko sa hovorí príliš mäkko, diplomaticky, častokrát sa isté témy neotvárajú, resp. tí, ktorí sa kriticky ozývajú sa stávajú persona non grata.
Ak by využil rétoriku, ktorá sa používa v športe, ´bola by to vstupenka na HR a výpoveď´.
Keď dohovoril, v miestnosti ostalo ticho.
Nie je občas na škodu, že nevyjadrujeme otvorenejšie svoje názory?
Že v druhých živíme slepé škvrny?
Adam Grant, organizačný psychológ, sa kedysi venoval tejto téme.
Prišiel na to, že pri zachovaní rešpektu vyjadrovanie iných názorov prináša myšlienkovú diverzitu, podporuje kreativitu vo firme.
Nedosahovali by sme výsledky rýchlejšie, ak by sme boli otvorení aj iným názorom?
Ako hovorí Adam Grant: „Viac sa učíme od ľudí, ktorí predstavujú pre naše myslenie výzvu, než od tých, ktorí s našimi názormi súhlasia.
Silní lídri počúvajú svojich kritikov a posilňujú tak vlastný vplyv.
Slabí lídri svojich kritikov umlčujú a vplyv strácajú…“
