Kedysi som sa zúčastnila akcie pre koučov.
Cez prestávku sme išli skupinka kamarátok na kávu. Postavili sme sa do radu.

O chvíľu prišiel za nami ďalší účastník.
Spolužiačka sa naňho otočila a opýtala sa ho: „Jak sa máš?“.
On s ťažkým utrápeným hlasom odpovedal: „Ani se neptej, blbě.“
Na čo ona promptne zareagovala: „JAK TO DĚLÁŠ, ŽE SE MÁŠ TAK BLBĚ?“.
… až mi vyrazila dych.

Mala úplnú pravdu.

Sem tam stretávam ľudí, ktorí mi tiež povedia,
že sú naháňaní, vystresovaní, prepracovaní, stále na niekoho nahnevaní….

Až ma pri niektorých láka položiť otázku:
AKO TO ROBÍŠ, ŽE si stále tak unaháňaný?
AKO TO ROBÍŠ, ŽE si konštante na ľudí nahnevaný?

Je lákavé dať sa do pozície obete (mne sa dejú takéto veci…).
Nie sme obeť.
My k tomu, čo sa nám deje priamo, či nepriamo prispievame – SVOJÍM SPRÁVANÍM, ROZHODNUTIAMI.

Otázka: Ako to robíš, že ….? nás vracia do pozície šoféra vlastného života.
Nie je príjemné pozrieť sa priamo do zrkadla života a byť ochotný vidieť, akým spôsobom my sami tú realitu spoluvytvárame.

No zároveň je to jediné miesto, odkiaľ môže začať zmena.

(Aj toto sme dnes preberali na školení v rámci téma Mentálna odolnosť.
Ako si udržať kontrolu nad svojím životom…)