Veľa rodičov chce, aby ich deti poslúchali.
Aby bol doma kľud.
Aby išlo všetko hladko.
Aby sa mali čím reprezentovať na návštevách (veď stačí jeden pohľad a dieťa vie, „koľká bije“ a uprace sa).

Zamýšľali ste sa niekedy nad dopadom tohto očakávania?

Veľmi často sa v individuálnej práci s klientmi stretávam s jeho dôsledkami.
Prichádza ku mne človek, ktorý je nešťastný.
Všetci okolo neho sú spokojní,
len on sa cíti byť niekde na svojej ceste života stratený.

Vo vnútri takéhoto človeka vládne hmla…
• „Vyhovujem všetkým… len sebe nie.“
• „Mám pocit, že žijem život niekoho iného.“
• Vnútro mu kričí: „Ja to už takto nechcem“ … no keď sa ho opýtam, čo potrebuje,
nastane ticho a po čase jemná odpoveď: „Ja už ani neviem“.

Dieťa, ktoré sa naučí: „dobrý som vtedy, keď vyhoviem“

Takýto človek vyrastal v prostredí, kde láska a prijatie:
boli podmienené správaním (Ak sa budeš takto správať, tak sa na teba usmejeme, oceníme ťa, nepokarháme ťa = nebude konflikt).
Prichádzali len vtedy, keď „nesklamal“ = plnil očakávania iných.
Neprichádzali, keď vzdoroval, cítil, protestoval.

A tak sa dieťa naučí tichý, nevedomý vzorec:
„Moje potreby nie sú dôležité.“
„Dôležitý je pokoj iných.“
„Som dobrý len vtedy, keď nerobím problémy.“

Body v živote získaval za vyhovenie.

Tento vzorec sa nenápadne začal prepisovať do jeho života.

• Prispôsoboval sa kamarátom, hoci nechcel robiť to, čo oni. Ale nechcem robiť problémy (a častokrát to neboli príjemné veci).
• Napĺňal očakávania partnera, hoci vnútri cítil nechuť. (´Veď nemá robiť problémy´ – mantra, ktorá mu v týchto chvíľach vyskakuje v hlave a ktorú si nesie z detstva do života).

Malé dieťa vyrastie a stáva sa z neho dospelý,
ktorý navonok pôsobí bezkonfliktne.

Usmieva sa.
Nemusíte nič povedať, on už vie, čo by ste potrebovali.
Veď si roky pestoval senzory na atmosféru, na nálady, na očakávania, aby vyhovel.

Často sa potom v našich rozhovoroch objavuje veta: „Zúrim, hoci sa navonok usmievam.“
Len… nemá odvahu ozvať sa a povedať, čo potrebuje.

A občas, keď sa stíši, mu napadne otázka:
´Kde som v tom celom ja?´.

A to je možno ten NAJVÄČŠÍ DÔSLEDOK „SLUŠNEJ VÝCHOVY“:

– človek stratí kontakt so sebou.
So svojimi pocitmi. So svojimi hranicami.
So sebou ako živou bytosťou, nie len ako funkčnou rolou pre iných.

Prestane cítiť svoje potreby.
Nie preto, že by ich nemal.
Ale preto, že sa ich naučil ignorovať, umlčať, potlačiť.

Tieto procesy prebiehajú hlboko v psychike:

1. Dlhodobé potláčanie emócií vedie k „odpojeniu sa od seba“
Keď dieťa:
nemohlo byť nahnevané
nemohlo protestovať
nemohlo povedať „nie“
nemohlo cítiť sklamanie
…naučí sa necítiť vôbec.

Lebo necítiť bol bezpečnejší spôsob prežitia než cítiť a byť odmietnutý.

2. Hodnota človeka sa zviazala s výkonom a správaním
Dieťa sa naučí:
„Som hodnotný, keď robím to, čo sa odo mňa čaká.“

To je koreň závislosti od uznania.
Od súhlasu.
Od „dobrého obrazu“ – Len aby ma mali radi.

3. Vlastné potreby sa stali hrozbou
Ak dieťa zažilo, že jeho potreby:
boli zosmiešnené
ignorované
trestané
vysmiate
odmietnuté
podvedome si ich zakáže.

A vytvorí si presvedčenie:
„Je nebezpečné chcieť.“
„Ak budem chcieť, stratím lásku.“
„Ak poviem nie, budem sám.“

4. Vnútorné dieťa stále čaká na súhlas
Aj v dospelosti potom nežije zo slobody, ale z hladu.

Hladu po: uznaní, prijatí, bezpečí, povolení existovať

Niektorí ho hľadajú v práci. Iní vo vzťahoch.
Iní v obetovaní sa.

Ale potreby nemožno nasýtiť vonkajškom, ak vnútro ostalo hladné.

Ako z toho von?

AK MÁTE DETI – pýtajte sa ich na ich názor.
Upravujte rozhodovanie aj na základe ich potrieb.

Nevychovávajte len „dobré dieťa“.
Vychovávajte zdravého človeka, ktorý bude vnímať hranice medzi tým, čo chce on a čo sú očakávania iných.
Naučte ho slušnou formou vyjadrovať svoje potreby,
hľadať spoločné riešenia.

Skúste sa dnes večer na chvíľu zastaviť a pozrieť sa na ne inak. Nie očami „čo by mali“, ale očami „kým sú“.
Pýtajte sa ich na ich názor.
Zaujímajte sa o to, čo cítia, nie len ako sa správajú.
Upravujte svoje rozhodovanie aj podľa ich potrieb.

Pretože dieťa, ktoré sa naučí, že jeho vnútorný svet má hodnotu,
nebude raz dospelým, ktorý bude v terapii hľadať sám seba.

AK STE BOLI TÝM POSLUŠNÝM DIEŤAŤOM VY,
možno vás teraz niečo v tomto texte pichlo pri srdci.

Možno cítite smútok. Možno hnev. Možno len ticho. Alebo únavu z toho, že stále myslíte na iných a na seba až naposledy.
Možno ste sa roky snažili byť dobrí…
A pritom ste si nikdy nedovolili byť sami sebou.

Ak ste sa v detstve nemohli prejaviť,
pracujte na návrate k sebe.

Začnite jednou otázkou, každý deň znova:
´Čo práve teraz potrebujem?´.

Návrat k sebe nie je rýchla cesta. Je to proces.

Skúste si častejšie všímať, čo sa vo vás deje.
Čo vás teší.
Čo unavuje.
Čo vám robí dobre a čo vás vyčerpáva.

Skúmajte:
• Čo by ste chceli, keby ste sa nemuseli prispôsobovať?
• Kde v živote hovoríte „áno“, hoci celé telo kričí „nie“?
• Kde mlčíte, aby ste nestratili lásku?
• Kedy ste naposledy cítili svoje „chcem“ bez viny?

Vaše potreby nie sú slabosť.
Sú jazykom vašej duše.