Tak sa cíti veľa top manažérov.
Zamestnanci majú svojho šéfa, za ktorým môžu prísť po radu.
Manažéri majú vedenie.
Tímy majú svojich lídrov.
Ale čo CEO?
Čo top manažér?
Za kým ide človek, od ktorého všetci čakajú odpovede?
Navonok má pôsobiť pokojne.
Sebavedomo.
Rozhodne.
Ľudia chcú vidieť kapitána, ktorý vie, kam plávať aj vtedy, keď je more rozbúrené a všetci ostatní už hľadajú záchranné vesty.
Lenže vo vnútri to často vyzerá inak.
V hlave kolujú myšlienky:
„Každé moje slovo sa interpretuje.“
„Keď poviem, že neviem, stratím autoritu?“
„Musím byť silný, aj keď som unavený.“
„Všetci odo mňa niečo chcú. Ale kto podrží mňa?“
„Nemôžem sa sťažovať zamestnancom. Nemôžem všetko povedať spoločníkom. Domov to nechcem nosiť.“
„Rozhodujem o veciach, ktoré ovplyvnia ľudí, rodiny, budúcnosť firmy. Ako rozhodnúť čo najlepšie?“
Niektorí nechcú ukázať neistotu.
Iní si nasadia masku: „Ja všetko viem.“
Tvrdá realita?
Osamelosť vo vedení nie je slabosť charakteru.
Často je to dôsledok roly.
CEO má menej rovnocenných partnerov, viac zodpovednosti a veľa tém, ktoré nemôže len tak „vypustiť do priestoru“.
Podľa Harvard Business Publishing viac ako 70 % nových CEO zažíva pocity osamelosti.
A sociálne siete to potvrdzujú veľmi ľudsky.
Zakladatelia a CEO opisujú rozhodovaciu únavu.
Nočné premýšľanie.
Strach, že sklamú tím.
Pocit, že ani rodina či priatelia úplne nerozumejú tlaku finálnych rozhodnutí.
A niekedy aj tichý vnútorný boj:
„Venujem sa dosť firme. Ale čo moja rodina? Venujem sa dosť aj jej?“
CEO či top manažér nie je len človek, ktorý nesie víziu.
Často nesie aj ticho.
Témy, ktoré nemôže povedať nahlas.
Obavy, ktoré musí najprv spracovať sám.
Rozhodnutia, pri ktorých mu nikto nezaručí, že sú správne.
Lenže byť silný neznamená byť sám.
Aj Ježiš Kristus, keď bol obklopený ľuďmi, očakávaniami, tlakmi a potrebami druhých, sa pravidelne sťahoval do ticha.
Nie preto, že by bol slabý.
Ale preto, že vedel, že človek, ktorý má viesť druhých, potrebuje priestor, kde sa najprv zastaví on sám.
Veľkí lídri v rôznych podobách robili to isté.
Hľadali ticho.
Modlitbu.
Reflexiu.
Denník.
Mentora.
Poradcov.
Kruh ľudí, pred ktorými nemuseli hrať divadlo neotrasiteľnosti.
Lebo líder, ktorý nemá kde spracovať vlastný tlak, ho často nevedomky prenesie na tím.
A tu je dôležitá hranica.
Je v poriadku občas v tíme povedať:
„Ani ja som s tým pôvodne nesúhlasil, ale zistil som, že…“
„Teraz z toho mám zmiešaný pocit, potrebujem nad tým ešte premýšľať.“
„Nemám ešte hotovú odpoveď, ale pracujem na nej.“
Autenticita je zdravá.
Ale robiť si z tímu terapiu?
Vylievať na ľudí všetky firemné frustrácie?
Zahlcovať zamestnancov vlastným strachom, neistotou a súkromnými témami?
To už nie je autenticita.
To je prenášanie bremena na nesprávne miesto.
Ak manažér vypúšťa paru primárne v tíme, môže tím demotivovať.
Ak ju dlhodobo vypúšťa doma, môže zaťažiť rodinu.
Ak ju nevypúšťa nikde, začne ju niesť telom, náladou, rozhodnutiami alebo vzťahmi.
Preto som čím ďalej, tým viac presvedčená, že každý manažér by mal mať svoj bezpečný priestor.
Kouča.
Terapeuta.
Mentora.
Peer skupinu iných lídrov.
Človeka, pred ktorým nemusí hrať rolu hrdinu.
Priestor, kde môže povedať:
„Toto ma trápi.“
„Tu si nie som istý.“
„Toto vo mne spúšťa tlak.“
„Toto už nechcem niesť takto sám.“
Vo svojom portfóliu mám manažérov, s ktorými spolupracujem roky.
A vidím jednu vec:
Keď líder dostane priestor hovoriť bez masky, často sa zmení aj spôsob, akým potom vedie ľudí.
Je pokojnejší.
Presnejší.
Menej reaktívny.
Menej potrebuje dokazovať, že má všetko pod kontrolou.
Lebo aj človek na vrchole je stále človek.
A možno práve tam hore najviac platí:
Nie je slabosťou priznať, že niečo nesiem.
Slabosťou je tváriť sa, že ma to nič nestojí.
Kde máte vy priestor, kde nemusíte byť silní?
