Občas sa na tréningoch/koučingoch stane, že sa účastníci začnú sťažovať na svoje dieťa.
„Je to s ním hrozné. Nepočúva.“
„Na všetko reaguje rebelantsky.“
„Stačí maličkosť a vybuchne.“
„Stále odvráva.“
„Nič ho nezaujíma, len mobil.“
„Doma je to stále boj.“

Rodičia často v takýchto momentoch vyhľadajú odbornú pomoc, psychológa,
postrčia dieťa do dverí so slovami:
„Robte s ním niečo.“

Raz známa – psychologička povedala na margo takýchto situácií vetu, ktorá mi ostala v hlave roky:
„AK JE PROBLÉM V DIEŤATI, JE PROBLÉM V RODINE“.

Najprv mi tá veta znela tvrdo.
A možno aj nespravodlivo.
Dnes jej rozumiem inak.

Nie ako obžalobu rodičov.
Nie ako hľadanie vinníka.
Ale ako pozvánku pátrať hlbšie.

Pretože dieťa je často len viditeľný symptóm niečoho,
čo sa deje v pozadí.

Možno rodičia nepočujú jeho potreby.
Možno doma vládne napätie, ktoré nikto nepomenuje.
Možno je dieťa prehliadané.
Možno nesie tlak, ktorý nepatrí jemu.

Správanie dieťaťa niekedy hovorí za celý rodinný systém.
A keď sa pozeráme len na dieťa, vidíme len dym.
Nie oheň.

V poslednom období sa čoraz viac venujem práci s tímami a firmami.
A vidím tam veľmi podobný princíp.

Jeden človek je označený ako problémový.
Opakovane mešká na meetingy.
Útočí.
Vyhýba sa zodpovednosti.
Neodpisuje na maily.

A opäť prichádza nevyslovená požiadavka:
„Urobte s ním niečo.“

Lenže systémový pohľad sa neuspokojí s tým, že nájde vinníka.

Pýta sa inak:
Ako je možné, že toto správanie tu mohlo fungovať tak dlho?
Aké pravidlá to umožnili?
Kto to dlhodobo toleroval?
Aké hranice nikdy neboli nastavené?
Aký konflikt sa zametal pod koberec?
Čo všetci vedia, ale nikto to nepovie nahlas?
Akú funkciu má tento človek v tíme? – Je rebel? Obetný baránok? Hlas nevypovedanej pravdy? Nosič napätia, ktoré cíti celý tím, ale len on ho ukazuje navonok?

Systém často vytvorí podmienky, v ktorých sa určité správanie môže roky pestovať ako burina.
A potom sa všetci čudujú, že prerástla záhradu.

Vidím to vo firmách často.
• Ako je možné, že členovia tímu si nevedia vyriešiť konflikt medzi sebou a hneď bežia za šéfom?
• Ako je možné, že ľudia opakovane odchádzajú z tímu a na HR opatrne naznačujú, že problémom je arogantný manažér, ale nikto to roky nerieši?
• Ako je možné, že keď sa tímu opýtate: „Ako sa tu vlastne máte?“ nastane ticho, ktoré by sa dalo krájať?
• Ako je možné, že firma má na webe hodnotu „otvorenosť“, ale človek, ktorý povie svoj názor, je označený za kritika, negativistu alebo problémového zamestnanca?
• Ako je možné, že v manažmente vzniknú dva tábory a všetci sa tvária, že „len máme rozdielne názory“, hoci v skutočnosti už dávno neťahajú za jeden povraz?
• Ako je možné, že z tímu odchádzajú kvalitní ľudia, no firma sa stále pýta len:
„Kde nájdeme nových?“ namiesto otázky: „Čo sa u nás deje, že tí dobrí nechcú zostať?“

Čoraz viac si VŠÍMAM SYSTÉM, v ktorom ľudia fungujú.
Kladiem na prvý pohľad nevinné otázky:
• Čo by som si všimla ako prvé, keby som sem prišla ako nový zamestnanec?
• Čo by ste mi poradili, aby som v tomto systéme prežila?
• O čom sa tu nehovorí?…

A zrazu začnú vychádzať veci na povrch.
• Že jeden tím je oslavovaný, lebo „nosí peniaze“, zatiaľ čo ostatní sú vnímaní ako tí, ktorí ich len spotrebúvajú.
• Že šéf stále prináša nové nápady, ale nikto sa nepýta, aký majú skutočný výtlak a hodnotu. Hlavne, že sa stále niečo robí.
• Že agilný systém, ktorý mal priniesť flexibilitu, v praxi vytvára chaos, zahltenie a pocit, že jedna ruka nevie, čo robí druhá.
• Že zamestnanci chodia na školenia, ale top manažment sa nerozvíja. Zastal. A ľudia pritom túžia po lídroch, ktorí sú pre nich vzorom. Nie len funkciou na vizitke.

Prečo to píšem?

Lebo skôr, ako budete chcieť zmeniť správanie človeka, pozrite sa na pozadie.
Na rodinu.
Na tím.
Na firmu.
Na systém.

Správanie je často len správa.
Signál.
Kontrolka na palubnej doske.

A keď svieti kontrolka motora, tiež ju neprelepíme nálepkou, aby nás nerušila.
Pozrieme sa pod kapotu.

Presne to potrebujeme robiť aj s ľuďmi.
Nie hneď súdiť.
Nie hneď opravovať.
Nie hneď hľadať vinníka.

Ale pýtať sa:
Čo sa deje v pozadí, že človek reaguje práve takto?
Čomu toto správanie slúži?
Na čo je reakciou?
Ktorú “bolesť” potrebujeme zmeniť , aby sa nám žilo ľahšie?

Lebo keď prenastavíme systém, pravidlá, hranice, komunikáciu a nevypovedané „bolesti“, často sa začne meniť aj správanie navonok.