Nikto nevie, čo má čakať.
No podvedome to každý z nás tuší– akoby sme boli súčasťou hry, pri ktorej niekto zostane a možno niekto z hry vypadne.
Čo robiť v situácii reálneho blížiaceho sa nebezpečenstva?
Našťastie nie sme ani prví, ani poslední, ktorí čelia nebezpečenstvu. Môžeme ísť von a slobodne sa prechádzať – v časoch vojny, či vypuknutia jadrovej katastrofy, by to nebolo možné. Nikto nám fyzicky neubližuje ako za čias koncentračných táborov. Môžeme sledovať TV (máme elektriku, či internet), môžeme telefonovať, a tak sa dozvedieť, ako sa majú naši najbližší. Máme čas urobiť si zásoby (v obchodoch potraviny ešte sú).
Ak veľa z týchto vecí, čo nebolo možné počas vojny, máme, potom jediné, čo potrebujeme (popri rešpektovaní pravidiel, aby sme sa nenakazili) je nastaviť si to v našej hlave tak, aby sme sa zbytočne nevystresovali.
Poďme sa pozrieť na pár techník, ktoré nám môžu pomôcť.
Ukotvite sa
Je ľahké prepadnúť panike. Je ľahké uveriť katastrofickým scenárom vo svojej hlave a myslieť si, že je to pravda.
Dôležité je odlíšiť reálne od nereálneho. Ako?
Ak vás prepadnú katastrofické predstavy, začnite popisovať, čo je fakt: napr. čelíme koronavírusu (fakt), zasiahnutá je veľká časť sveta (fakt), zomrelo už niekoľko tisíc ľudí (fakt), už sú diagnostikované aj prvé prípady u nás (fakt), čo ak zomriem? (stop!!!- to je katastrofický obrázok v mojej hlave, nie fakt!).
Cieľom je oddeliť to, čo je fakt, od toho, čo k týmto faktom pridávate – obavy, katastrofické scenáre, ktoré len váš stres umocňujú. Nedovoľte negatívnym myšlienkam, aby oslabovali vaše telo a myseľ.
Viera v pozitívny záver
Toto je asi najťažšia časť. Nikto nám negarantuje, že práve my prežijeme. No napriek tomu je potrebné zachovať si vieru v pozitívny záver.
Od ľudí, ktorí prežili koncentračný tábor sa môžeme veľa naučiť.
V roku 2015 u nás vyšla nádherná kniha z prostredia koncentračného tábora: Odsúdené prežiť. Popisuje príbehy troch žien, ktoré boli tehotné a to, ako zvládali celú situáciu. Ako opisuje jedna z hlavných hrdiniek Anka Nathanová: „Odjakživa som pozerala hore a nie dole. Verila som, že to zvládnem, hoci moje presvedčenie bolo v týchto otrasných podmienkach dosť pochabé a iracionálne. Nestrácala som nádej na prežitie ani vtedy, keď som takmer zomrela od hladu“.
A ako pokračovala: „Pre ľudí je prirodzená viera, že sa im nejako podarí prežiť. Tí, ktorí to vzdajú a opustia sa – zomrú skôr“.
Ide práve o balans realizmu a optimizmu, ktorá nám v náročných životných situáciách dokáže zachrániť život.
Ďalším zaujímavým životným príbehom, ktorým sa môžeme inšpirovať je Jim Stockdale. Počas vojny vo Vietname bol najvyššie postaveným dôstojníkom USA, ktorý bol zadržiavaný ako vojnový zajatec takmer osem rokov vo väznici Hanoi Hilton. Počas osemročného väzenia ho mučili za cieľom vylákania tajných informácií viac ako dvadsaťkrát. Nepoznal deň svojho prepustenia. Nemal absolútne žiadnu istotu, že raz uvidí svoju rodinu. Ako sa vyrovnal s myšlienkou, že nevie, ako jeho príbeh skončí?
Ako je spomínané v knihe Good to Great: „Nikdy som neprestal veriť, že raz sa to skončí. Nikdy som nepochyboval o tom, že raz sa nielen dostanem von, ale že z toho vyjdem víťazne, a že táto skúsenosť sa stane rozhodujúcim zážitkom môjho života“.
Keď sa ho Jim Collins, autor knihy Good to Great, následne pýtal, kto väznenie nevydržal, odpovedal prekvapivo: „Optimisti.
Optimisti – to boli tí, ktorí vraveli:
´Do Vianoc budeme preč´.
A Vianoce prišli a odišli.
Potom povedali: ´Budeme preč ešte pred Veľkou nocou´.
A Veľká noc prišla a odišla.
A potom to bol Deň vďakyvzdania a ďalšie Vianoce. A oni zomreli, lebo im to zlomilo srdce“.
A následne pokračoval:
„Toto je veľmi dôležitá lekcia. Nikdy si nesmiete pomýliť vieru v to, že nakoniec všetko zvládnete (a tú si nikdy nemôžete dovoliť stratiť), so schopnosťou čeliť najtvrdším faktom vašej súčasnej reality, nech sú akékoľvek“.
Táto zaujímavá technika sa nakoniec nazvala po ňom – Stockdalov Paradox.
Dr. Dennis Charney, ktorý je psychiatrom a zaoberá sa novými formami liečby depresie a ďalších úzkostných porúch hovorí, že kľúčovým zvládacím mechanizmom pre Stockdaleho a jeho ľudí bola schopnosť kombinovať realizmus s optimizmom.
Záver?
Konfrontujte sa s najbrutálnejšími faktami situácii, ktorej čelíte, no v rovnakom čase si uchovajte vieru, že vo finále všetko dobre skončí.
Pokračujeme k ďalším technikám, ktoré vám môžu pomôcť zachovať psychickú odolnosť:
Je to dočasné
Ľahkosť do celej situácie vnesiete, ak si uvedomíte, že toto celé je len „prechodná existencia“.
Na základe sledovania diania v Číne môžeme povedať, že raz toto celé skončí. Umenie je teraz preplávať pomedzi obdobie neistoty.
Aby sa vám to podarilo:
Nájdite si svetielko na konci tunela
Aj rakúsky psychoterapeut Viktor Frankl sa ocitol v koncentračnom tábore. Prišiel tam o rodičov, manželku a aj svoju rozpísanú dizertačnú prácu na tému Logoterapia – hľadanie zmyslu života. Kde inde si môžete vyskúšať to, čo hlásate, než v bojových podmienkach?
Ako hovorí Frankl, keď chcel človek v koncentračnom tábore získať duševnú silu, musel si najprv nájsť nejaký cieľ v budúcnosti. Vo svojich dielach opisuje techniku, ktorú používal on sám: „Predstavujte si čo budete robiť, keď bude PO…“. Jeho snom bolo šíriť myšlienky o hľadaní zmyslu života. Predstavoval si, ako prednáša študentom na vysokej škole. Živo vo svojich predstavách videl, ako sedia študenti v aule a on im rozpráva o hrôzach vojny a o tom, čo im mentálne pomohlo prežiť… Túto myšlienku si živil vo svojich predstavách a táto myšlienka ho ťahala vpred. Dodávala mu silu, aby to nevzdal, ale prežil každý jeden deň, a tak sa priblížil k svojmu snu.
Až bude po všetkom… Čo veľmi, veľmi chcete ešte stihnúť na tomto svete?
Zamerajte sa na budúci cieľ, ktorý by bolo možné sledovať. Ako hovorí Frankl, človek potrebuje žiť s pohľadom upreným do budúcnosti. „Práve to môže byť jeho spásou v najhorších chvíľach jeho života, aj keď nám k hľadaniu svojho cieľa niekedy musí svoju myseľ prinútiť“.
Iba prežiť dnešný deň
Ak vás prepadnú obavy, či máte dostatok potravinových zásob, či práve vy nedostanete koronavírus, či práve vy prežijete, môžete využiť techniku spomenula Scarlet O´Harová v knihe Odviate vetrom: „Budem sa tým trápiť až zajtra“.
Využívala aj spomínaná Anka Nathanová, ktorá ako sa vyjadrila si túto ´mantru´ opakovala v dobe pobytu v dvoch koncentračných táboroch. Pripustila, že hoci to znelo hlúpo a iracionálne, táto veta veľmi pozitívne ovplyvnila jej život. Ako povedala: „Znamenala, že ak si nepripustím nejakú situáciu, keď sa práve deje a vyspím sa na ňu, na druhý deň možno bude lepšie. Zatiaľ to vždy fungovalo“.
Sústreďte sa, aby ste čo najlepšie prežili iba prítomný deň. A keď príde nový deň – opäť sa sústreďte len na to ´prežiť iba dnešný deň´.
… a ani sa nenazdáte a konečne príde vytúžený ´starý´ pokojný život.
Pozrieť sa na veci z nadhľadu – Aký to má všetko zmysel?
Ako hovorí Viktor Frankl – Ak má život nejaký zmysel, potom musí mať zmysel aj utrpenie a smrť.
To, čo prišlo sa dalo očakávať. Niekde v hĺbke sme tušili, že sa všetci valíme nesprávnym smerom. Zrýchľujúce sa tempo života, neustále hnatie za tým mať viac, odklonenie sa od podstaty života… Ako to nazvala známa – toto čo sa deje, je len korekcia sveta. Akoby niekto tam hore zatriasol celým svetom, aby sme sa spamätali. To, či si z toho odnesieme ponaučenie je na každom z nás.
Koronavírus testuje našu stresovú odolnosť
Ako ste mali možnosť vidieť na životných príbehoch iných ľudí, v živote vie byť aj horšie. Nevieme do čoho ideme, no nikomu nepomôžeme, ak budeme panikáriť. Našou prvou úlohou je udržať si pokojnú myseľ. A keď sa upokojíme, poobzerať sa vľavo-vpravo, ako vieme pomôcť iným okolo nás. Sme v tom všetci.
Tip na rozvoj:
